Benedita da Silva má všetky predpoklady, aby sa stala populárnou osobnosťou nielen v Brazílii. Je žena, černoška a pochádza z jednej z faviel, ako v Brazílii volajú najchudobnejšie „kartónové“ štvrte v Riu de Janeiru. Narodila sa a ešte donedávna prežívala každodenné útrapy obyvateľov favely, ktorú v Riu volajú Morro do Chapéu Mangueira.

Čím sa Benedita preslávila? Stala sa prvou černoškou v parlamente, prvou senátorkou, a pracovitosť ju nedávno katapultovala až do stoličky guvernérky štátu Rio de Janeiro. Milovníčka samby vraví, že sa novej funkcie nebojí. Prečo nie, zvládla už aj iné úlohy. Niektorí brazílski komentátori si myslia, že to chce dotiahnuť ešte ďalej – až na prezidentský post.

Ako sa jej to podarilo?

Tvrdí, že zmenila svoj osud. Ten by sa v našich zemepisných šírkach vnímal ako dobrý scenár prihlúplej latinskoamerickej telenovely.

Jej príbeh je však realitou.

Byť brazílskym černochom nie je výhrou

Brazília má druhú najväčšiu černošskú populáciu sveta. Všetko sú to potomkovia otrokov. Od roku 1500 do roku 1888, keď otroctvo v Brazílii zrušili, sa 35 percent všetkých afrických „hovoriach nástrojov“ na americkom kontinente previezlo do Brazílie. Je to desaťkrát viac ako do Spojených štátov. No ešte aj po viac ako 100 rokoch od zrušenia otroctva predsudky voči čiernym obyvateľom pretrvávajú.

Černošská populácia je v Brazílii stále na spodku ekonomického a spoločenského rebríčka. Má až 37 percent analfabetov, kým u belochov je to 15 percent. Priemerná dĺžka života je o osem rokov kratšia ako u bielych. Čierne ženy zarábajú iba 48 percent platu svojich bielych kolegýň. Sú len výnimočne vo vláde, obchode či na univerzitách.

Taká je Brazília. Nemožno jej však vytknúť, že by brazílske právo upieralo černochom to, čo majú bieli či indiáni. Čierni – cariocas – nikdy nezažili segregáciu ako v južných štátoch USA či Južnej Afrike. Veľmi dobre však poznajú inú prekážku – peniaze a predsudky.

Do takejto Brazílie sa narodila aj „Bené“.

Znásilnená predavačka ovocia

Novopečená guvernérka sa narodila v roku 1942 v podmienkach, ktoré väčšinu Brazílčanov pošlú do zatratenej chudoby. Pochádza z kartónovej štvrte a je černoška. Matka pracovala ako práčka, otec bol murárom či príležitostným umývačom áut. Bené vyrastala spolu s trinástimi súrodencami v jednej malej miestnosti.

Ako dieťa vstávala o piatej ráno, aby nabrala zo spoločnej studne vodu. O pol siedmej už musela byť na zapáchajúcom trhu vo favele, kde predávala cukríky a ovocie. Až na poludnie sa mohla posadiť do školskej lavice. V tomto každodennom stereotype znásilnil sedemročnú Beneditu rodinný priateľ. O niečo neskôr pribudla ku všetkým traumám aj smrť matky. Budúca guvernérka nemala vtedy ani pätnásť rokov.

V nedávnom rozhovore pre denník O Globo si Benedita zaspomínala, že v tom čase nemala peniaze ani spodnú bielizeň. „Nosila som igelit,“ hovorí s úsmevom.

Napriek všetkému sa nevzdala.

Pán veľvyslanec, slúžila som u vás!

Chudoba je hriechom z minulého života, hovoria starí mudrci. Nedá sa vraj od nej odlepiť. Mnohí chudobní vidia preto útek z mizérie v manželstve. Tak zrejme rozmýšľala aj Benedita, keď sa ako 16-ročná vydávala za maliara. O rok nato už prvý raz rodila. Dieťa však neprežilo.

„Keby som nebola taká chudobná, asi by tu dnes bolo so mnou,“ spomína guvernérka a dodáva, že nemala peniaze ani na poriadny pohreb.

Jej prvým mladomanželským domovom bola malá jednoizbová chatrč pozliepaná z kartónu a plechov. Mladomanželia pracovali nonstop. Deti sa rodili jedno za druhým a potrebovali jesť. Mladá matka začala teda pracovať ako slúžka.

O niekoľko rokov neskôr sa istý veľvyslanec opýtal, kde sa tá žena naučila tak elegantne jesť. Otázku začula a cez stôl mu odpovedala, že v jeho dome, keď u neho slúžila.

V tridsiatke sa stala sociálnou pracovníčkou. Urobila si zdravotnícky kurz a popri robote študovala, aby získala vzdelanie (na Slovensku porovnateľné so strednou školou).

Keď dovŕšila štyridsať rokov začala diaľkovo študovať na univerzite. Presne v ten istý deň sa tam prihlasovala aj jej dvadsaťročná dcéra.

Šťastie z telenovely sa však skončilo v deň manželovho infarktu.

„Zastavilo ma to, no na druhej strane som sa začala viac venovať práci,“ spomína na obdobie, keď sa v Brazílii zároveň rúcala vojenská diktatúra.

Bené nikde nechýbala

Vojenský prevrat v Brazílii v roku 1964, podporovaný Washingtonom, mal pre život vo favelách ďalekosiahle následky. Niektoré z nich armáda fyzicky likvidovala a najväčších chudákov vojaci nútili, aby vypadli za mesto. Nik nebral ohľad na to, že v blízkosti chatrčí pracovali a že ich deti tam chodili do škôl.

„Nemohli sme nič žiadať. Všetky požiadavky na zlepšenie životných podmienok, teda zavedenie elektriny, osvetlenia či dláždené cesty sa chápali ako podvratná činnosť,“ hovorí Benedita.

Armáda jej však nepriamo aj pomohla. Keďže vojaci prenasledovali mužských agitátorov, umožnilo to generácii ženských líderiek, aby vyšli do ulíc. Benedita medzi nimi nechýbala a už v roku 1978 stála na čele miestneho združenia za lepšie bývanie. O dva roky neskôr vznikla s podporou najväčších bedárov Brazílie – nádenných robotníkov – Robotnícka strana, ktorá hľadala spolupracovníkov a členov. Da Silva bola pritom.

V roku 1982, v čase, keď sa rúcala diktatúra, žiadala Robotnícka strana predstaviteľov štvrtí Ria de Janeiro, aby ponúkli svojich kandidátov do mestských a guvernérskych úradov v prvých slobodných voľbách.

Benedita kandidovala, hoci si nebola istá, či vyhrá.

„Bola som neznáma a navyše, nemali sme peniaze.“

Napriek tomu vyhrala. Pomohla jej pritom kampaň „z domu do domu“. Nepotrebovala ukradnuté slogany s pracími práškami, psami či topánkami. Stačilo: „Som černoška, bývam vo favele a viem, že vzdelanie je hlavnou zbraňou proti chudobe.“

Vzdelaním proti chudobe, lampami proti kriminalite

O štyri roky neskôr už kandidovala ako poslankyňa do parlamentu. Zvolili ju a stala sa prvou černošskou poslankyňou. V 599-člennom parlamente bolo len dvadsaťšesť žien a sedem černochov.

V tom čase písala Benedita knihu o svojom vzťahu k rodine bývalého brazílskeho prezidenta a zakladateľa hlavného mesta Brasilia – Juscelina Kubitscheka. Jej matka kedysi u exprezidenta upratovala a malá „Bené“ dostávala od Kubitschekovej dcéry – Marcie – hračky.

O desať rokov sa obe stretli ako federálne poslankyne.

V roku 1994 sa prebojovala už do Senátu. Pritom stále žila vo favele, kde prijímala aj návštevy. Aj americkému černošskému vodcovi Jessemu Jacksonovi, aj juhoafrickému lídrovi Desmondovi Tutuovi povedala, že demokracia je podľa nej právo na vzdelanie, slušné bývanie a čisté životné prostredie.

Už deň po tom, ako sa prvá černoška postavila na čelo brazílskeho štátu Rio de Janeiro, začala zavádzať pravidlá na zníženie násilia. V meste, o ktorom sa v krajine samby a futbalu hovorí, že je „druhé najväčšie v krajine a najväčšie na svete“, kriminalita nikdy a nikde nechýbala. A čo najviac pomáha? Osvetlenie. Benedita iniciovala, aby sa v meste zaviedli pouličné lampy aj do tých najchudobnejších faviel. Index kriminality za prvé týždne klesá…

Najprv Pelé, potom Bené

„Môj životný príbeh je ako samba,“ hovorí Benedita. „Zmena môjho osudu, to je to, čo som urobila.“ Týmto výrokom pre jeden z najsledovanejších brazílskych televíznych kanálov dala nádej tým, ktorí si myslia, že z mizérie niet úniku.

Do jej programu patrila vždy pomoc mladým a chudobným ľuďom z Ria. Aby mali prístup k pitnej vode a aby sa nemuseli bezcieľne potulovať pod kopcom Corcovadom, odkiaľ sa na najväčšiu chudobu sveta pozerá Kristus s otvorenou náručou. Ako ale začleniť favelu do ruchu mesta?

Blízki priatelia Benedity z mestského zastupiteľstva ešte začiatkom 90. rokov presvedčili niektoré turistické kancelárie, aby do svojich itinerárov zahrnuli aj návštevy faviel. A verte či nie, turisti sa radi pozerajú, ako v Riu vyzerá najväčšia favela Latinskej Ameriky – Rocinha. Na území s rozlohou 722-tisíc metrov štvorcových tam žije 160-tisíc ľudí. Po čase vyrástli v Rocinhe školy, nemocnice, obchody, bary, televízny kanál. Dnes má už aj vlastnú webovskú stránku v niekoľkých jazykoch.

„Žijem v krajine, kde je 30 miliónov chudákov, ktorí nevedia ani čítať, ani písať, ktorí žijú pod mostom, na ulici. Poznám ich príbeh, žila som s nimi,“ vraví Benedita.

Tieto slová jej možno pomôžu pri skoku do ešte vyššej politiky.

Dnes je „Bené“ vydatá za Antonia Pitangu, tiež černocha. Je to jediná osoba, ktorá guvernérku Beneditu spája s telenovelami. Ide totiž o známeho herca, ktorý sa aj v týchto dňoch objavuje na brazílskych obrazovkách v populárnej telenovele O Clone.

V Brazílii to už dokázal Pelé. Zdá sa, že teraz prichádza rad na „Bené“.

FOTO – ARCHÍV