Naposledy bol Vlastimil Brodský spoločne s dcérou Terezou a jej manželom, fotografom Herbertom Slavíkom, v Bratislave v máji minulého roka. Vtedy sme ich pre Magazín SME vyfotografovali v šatni Štúdia L+S.
FOTO SME – PAVOL MAJER
Keď som sa predminulú sobotu rozprávala s Ondřejom Havelkom o Vlastimilovi Brodskom, ani jednému z nás nenapadlo, že naše rozprávanie si pán Brodský už neprečíta. A naopak, že dokumentárny film Zdravý nemocný s Vlastimilom Brodským, o ktorom tiež bola reč, lebo Havelka ho režíroval, si televízni diváci čoskoro osviežia, lebo ČT ho mimoriadne zaradí do vysielania. Rozhovor vyšiel nasledujúcu sobotu, presne v deň, keď sa významný český herec podľa neoficiálnych zdrojov zastrelil na svojej chalupe v Slunečné. V nedeľu išiel v televízii Havelkov dokument. Už len ako spomienka.
Osobne som sa s pánom Brodským stretla takmer presne pred rokom. Spoločne s dcérou Terezou účinkovali v máji v bratislavskom Štúdiu L+S so zvláštnym programom. Diváci, ale aj Tereza, mali možnosť pýtať sa ho na všetko, čo ich zaujímalo. Najviac otázok mala naňho dcéra, pretože život ich načas oddelil. Najprv kvôli hereckému povolaniu rodičov, potom kvôli rozpadnutému rodinnému zázemiu, keď Jana Brejchová odišla aj s ňou žiť k Jaromírovi Hanzlíkovi, potom zase kvôli pracovnej zaneprázdnenosti oboch. Vlastne až v dospelosti našli k sebe opäť cestu.
„Ja nemám žiadny najkrajší zážitok, som rád, že mám dve deti, ktoré sú na mňa dobré, ale inak je pre mňa všetko utrpením.“
Asi v takomto duchu sa vtedy nieslo rozprávanie. Smutný muž ticho a vážne hovoril o smrti, chorobách a životných prehrách, a publikum sa pritom chytalo za bruchá. Mohlo by byť dojaté, alebo sa poučiť životnou múdrosťou, ale to pán Brodský nedopustil. Každú vážnu tému bravúrne vypointoval šibeničným humorom a odľahčil atmosféru.
V ten divadelný večer sa rozprávalo o všeličom. O láskach, jazvečíkovi Hugovi, ktorého teraz Vlastimil Brodský, len pár dní pred smrťou, zveril ošetrovateľke, aby ho vraj druh najvernejší nevidel umierať. Myslela si, že je to iba preventívne opatrenie, keďže ho postihli niekoľké mozgové príhody. Posledná v čase Veľkej noci.
Pred rokom v Bratislave však ešte pán Brodský o staručkom Hugovi žartoval:
„Keď to porovnám so životnými partnerkami, cením si, že môj jazvečík Hugo sa nikdy neodhodlal podať žiadosť o rozvod. Jeho láska je úplne stabilná a doživotná a mňa to dojíma, pretože som trochu sentimentálny. Máme sa radi a vieme, že keď sa rozídeme, tak až v okamžiku, keď jeden z nás natiahne „bačkory“. Je to vlastne už rovnocenná súťaž, lebo ja som na odchode a on chudák tiež. Nemáme si čo vyčítať, aj keď má isté nedostatky. Napríklad sa mi ho nepodarilo naučiť podľa čuchu rozpoznať, či poštárka nesie, alebo chce peniaze.“
* * *
Vlastimil Brodský sa preslávil čiernym humorom a hypochondriou, dokonca sa mu vraj zdalo, že je tým už populárnejší než hereckou prácou. Samozrejme, že to bola hlavná téma aj bratislavského stretnutia.
„Prečo sedávam pri radiátore? Zvykám si na žiaru kremačnej pece.“
„Prečo chodievam často v čiernom? Lebo mi ráno bolo blbo, tak aby ma nemuseli prezliekať do truhly.“
„Vy sa smejete, ale niekedy je to dosť drsné. Minule som otcovi navrhla, aby sme išli v lete na výlet zaoceánskou loďou. Vraj, Terka, išiel by som hrozne rád, ale uvedomuješ si, ako komplikovane sa z cudziny zariaďuje preprava mŕtvoly?“ Smutne sa vtedy usmievala Tereza a otec pripustil, že nie každý berie podobné reči ako humor.
„Dostávam listy, kde mi píšu, že život ešte môže byť krásny a že umieram predčasne. Mám takto nádhernú korešpondenciu, ktorú by som inak nemal. Ale to, že produkujem takýto humor, ešte neznamená, že sa bojím smrti. Smrti sa nebojím, ale na druhej strane, strašne sa bojím blbého umierania. Len si želám, aby bolo rýchle. Mal som dvoch kolegov, čo si večer ľahli postele, že sa budú učiť text, a ráno ich našli mŕtvych s textom v náručí. Takže, keby so mnou teraz na javisku seklo, môžete mi gratulovať.“
Slová, ktoré v dnešných dňoch dostávajú nový rozmer.
* * *
S programom vystupovali otec a dcéra len krátko. Pár repríz. V osobnom živote mali väčšie plány. Napríklad zopakovať si dávny výlet v trojici ešte aj s Tereziným nevlastným bratom Markom na Valašsko, Brodského rodisko. Na ten prvý spomínali deti strašne radi. Na začiatku im vraj dal každému po 200 korún na vlak, ak by ich to s otcom omrzelo. Nadšení zostali a radi by si to zopakovali, prezradila Tereza.
„To sa ale budete musieť poponáhľať,“ neodpustil si okamžite otec.
Tereza zakontrovala spomienkou, ako teda aj so staručkým oteckom, už nad hrobom, boli aj s jej manželom na karlovarskom filmovom festivale. Doslova ich uťahal vitalitou a chuťou flámovať.
„Asi pred troma rokmi sme sa tam spoločne vybrali. Že bude fajn, užijeme sa navzájom. Pravda je taká, že už na druhý deň sme sa tatovi schovávali. Je neuveriteľné, čo vydrží. Zje večeru a o hodinu sa pýta, kedy budeme jesť. No a to, ako miešal becherovku s vodkou a šampanským, a pritom išiel stále rovno a brilantne artikuloval, to som ešte nevidela. Navyše, je veľmi spoločenský, takže o štvrtej ráno sme ho násilím dostávali od bazénu, kde mi vyberal za maminku nejakú hostesku. Odvtedy sme nikam spolu nešli.“
Tohto roku sa Karlove Vary mali zopakovať. Ako prezradil prezident medzinárodnej prehliadky Jiří Bartoška, Vlastimil Brodský si tam mal prevziať cenu za prínos svetovej kinematografii. Žiaľ, už bude udelená in memoriam.
Posledné verejné vystúpenie mali dcéra s otcom na tohtoročnom ceremoniáli odovzdávania Českého leva. Tentoraz Tereza, ktorá už bola majiteľkou dvoch šeliem, blahoželala otcovi za Babie leto. Aj na ňom prácu zľahčoval. Jiří Lábus, ktorý tam s ním účinkoval, spomína na to takto:
„Vždy sme sa pre neho zastavili doma a kedykoľvek liezol do auta, vravel mi: Prepáč, Jiříčku, že so mnou budeš pracovať.“
A aj keď si už preberal cenu za najlepší mužský herecký výkon, zľahčoval Vlastimil Brodský svoje zásluhy:
„Dajte mi ešte tridsať rokov a budem mať také skóre ako Terezka.“
Jeho diváci i režiséri by mu ich dali s radosťou. Lenže život to zariadil inak.
