Agilnému päťdesiatnikovi JÚLIUSOVI ŠUPLEROVI pri jeho odbornom fundamente a skúsenostiach nemohlo dlho trvať, aby sa nevrátil na trón najlepšieho trénera na Slovensku. Pôvodne mal po sezóne oddychovať na bielych plážach Karibiku, napokon však spolu s manželkou Ľudkou uprednostnili liečivé piešťanské bahno. Na Zlatom puku si pochvaľoval aj zdroj psychického relaxu.

„Čítam bohovskú knihu. Hovory s Bohom od Neala Donalda Walscha. Úplne ma pohltila. Autor vedie zaujímavé dialógy s Bohom o filozofii života. Silná vec.“

Pri vašom perfekcionalizme sa to dá chápať aj ako perspektívna príprava na Čechov. Ako vnímate trikrát za sebou zlatom potvrdené, že hokejovým bohom je Čech?

„Vyhrať trikrát za sebou svetový šampionát, na to by samotné šťastie nestačilo. Pripúšťam, že v istých momentoch, ako napríklad vyrovnávajúci gól Dopitu vo finále s Fínmi, zaúradovalo športové šťastie. Mne bolo už po zápase Čechov v základnej skupine s Nemcami jasné, že tréner Josef Augusta poskladal nesmierne zdatný tím. Jeho sila spočívala najmä v tom, že v obrane prakticky neurobili chybu, vždy mali nablízku zaisťujúceho hráča, v útoku podobne šikovne používali jednoduché pomocné prihrávky. Každá činnosť českého tímu bola absolútne cieľavedomá.“

Nebolo vám ľúto Fínov?

„A ako! Spomenul som si, ako slovenský tím očaril svet sympatickým ofenzívnym hokejom na olympiáde v Lillehammeri, kde sme dokonca vyhrali svoju skupinu pred Kanadou a Švédskom. Fíni mali v Nemecku perfektne zohraté mužstvo. Pre mňa bol najväčším zážitkom útočník Sami Kapanen. Má úžasný hokejový potenciál.“

Čo pre vás znamená prvenstvo v ankete Zlatý puk?

„Nijako špeciálne som sa na to nesústreďoval. V Trenčíne sme mali dosť iných starostí. Všetky podobné akcie však motivujú človeka a celý hokej hýbu dopredu. Aj pre mňa je to príjemné zadosťučinenie. Tým viac, že počas dvoch rokov si našu prácu niektorí ľudia veľmi nevšímali, možno až v závere uplynulej sezóny. Za moje ocenenie však vďačím aj hráčom, ktorí na ľade pretavili moje predstavy.“

Ostávate v Dukle?

„S Trenčínom sme sa dohodli, že ešte rok. Zmluvu síce ešte podpísanú nemám, ale v Dukle vládne dôvera. Možno zostanem aj tri roky. V zmluve mám klauzulu, že ak príde lukratívna ponuka z NHL alebo výnimočne silný zahraničný klub, nebudú mi brániť v odchode.“

V čom bola najväčšia sila trenčianskeho tímu?

„Viera. Do každého zápasu s ňou nastupovali chlapci, že berú iba víťazstvo. Neexistovalo niečo vypustiť, k žiadnemu stretnutiu sme nepristúpili s tým, že to nejako dopadne. Obrovskú rolu v tom zohrala osobnosť Ota Haščáka.“

V minulosti vám niekedy vyčítali, že ste boli na svoje hokejové deti mäkký. Naučil vás život pritvrdiť?

„Trochu áno, ale ostal som demokratickým typom, ktorý však citlivo vníma problémy a okolnosti života športovcov. Pre mňa sú to predovšetkým ľudia, nie profesionálne roboty. I keď v zámorí som si zvykol na istú profesionálnu racionalitu.“

Spomeniete trénerské vzory?

„Rád, mal som na ne šťastie. V mladosti ma trénovali skvelí ľudia Štolc, Maličký, Milan Grandtner, neskôr Starší v Slovane, Horský v Košiciach. Každý mi niečo dal, rovnako však je dôležité nežiť rutinérsky, ale osvojovať si stále nové poznatky.“

V Amerike ste sa zoznámili so prvou trénerskou zásadou, že každý tréner nastupuje do sezóny s cieľom získať Stanley cup. Po striebre by Dukle pristalo zlato. Trúfate si?

„Samozrejme, že titul ma dráždi. Ak by sme mali ekonomické podmienky ako Zvolen alebo Slovan a mohli by sme mužstvo doplniť o troch-štyroch hráčov, pokojne by som vyhlásil útok na titul. Ale vlastne my ideme každý zápas vyhrať.“

VOJTECH JURKOVIČ