Karol Divín, strieborný z olympiády v Squaw Valley 1960, dvojnásobný majster Európy z Bratislavy 1958 a Davosu 1959.

Mladý dôchodca

„Som mladý dôchodca (narodený 22. februára 1936 – pozn. red.),“ privítal nás v brnianskom byte Karol Divín a z voleja nezaprel svoju detskú i mládeneckú futbalovú záľubu. „Vždy, keď som sa mohol otcovi ‘stratiť‘, išiel som si zakopať na Kuchajdu. Tam, kde dnes stojí štadión Interu, bola prázdna zvlnená pláň s viacerými improvizovanými ihriskami. Často som bral do ruky aj hokejku. Tatko nebol rád, ale pamätám si iba dve facky, ktoré som schytal. Od neho stačilo prísne slovo,“ hovoril krasokorčuliarsky elegán. Vzápätí vytiahol denník MF Dnes s anketou o najlepšiu československú jedenástku storočia, do ktorej sa môže čitateľ zapojiť štyri razy. Divínova prvá verzia znela: Viktor – Pivarník, Ondruš, Dobiaš – Panenka, Masopust, Nedvěd, Patrik Berger – František Veselý, Bican, Adamec. Ako „žolíka“, muža nefigurujúceho vo výbere päťdesiatich hráčov, navrhol Emila Pažického. O jeho zdravotný stav sa živo zaujímal. Potom vysypal z rukáva slávnu jedenástku vtedajšieho NV Bratislava, v rokoch 1949–1951 trojnásobného majstra republiky.

Divínovci bývajú v Brne-Kohoutoviciach. Hľadali sme vilu a zmýlili sme sa. Strieborný olympijský medailista býva s manželkou Mirkou v dvojizbovom byte v paneláku a už sa tešia, že aj ich dom začnú prerábať na štýlový štvorposchodový barak, aké sú v okolí malebnej štvrte. V jednej izbe sú tri krištáľové poháre. Domáci pán nevie, kde ich vyhral, vkusne dotvárajú interiér. Slávne medaily má uschované v dolnej zásuvke sekretára. Na čestnom mieste sú zarámované rodinné fotografie so synom, dvoma dcérami a šiestimi vnúčencami. „Aj keď som pestoval zimný šport, milujem leto na našej chate v Kunštáte smerom na Svitavy. Dnes je to môj šport. Prechádzky lesom, zbieranie hríbov. Zahrám si aj tenis,“ usmieval sa mladý dôchodca, ktorý sa úspešne vystrábil z operácie bedrového kĺbu. Silný Divínov vzťah k rodine potvrdzuje príklad z roku 1963. „Prišiel za mnou majiteľ Ice Capades Joe Harris s ponukou na vystupovanie v jeho revue. Povedal som mu – ak to vybavíte oficiálne, neodmietnem, inak áno. Kto by nechal rodičov v Bratislave samotných?“

História krasokorčuliarskeho majstra

Karol Divín starší tiež začínal s futbalom, aby presedlal na krasokorčuľovanie. Bol dokonca trojnásobným majstrom Maďarska, neskôr úspešným trénerom. Životné cesty Divínovcov boli spletité. Dedo sa narodil v Mariánskych Lázňach. Odtiaľ sa presťahoval do dnešného rumunského Aradu, vtedy uhorského. „Ku koncu druhej svetovej vojny sme boli v podstate vojnovými utečencami. Pred frontom sme v klasickom dobytčom vagóne smerovali takmer mesiac do Prahy. Až odtiaľ som prišiel do Bratislavy. Mal som jedenásť. Otec prijal ponuku svetoznámeho odborníka Ivana Mauera. Ak ma na krasokorčuľovaní niečo bavilo, boli to skoky. Povinné cviky som sprvoti neznášal. Trénoval som ich od piatej do siedmej ráno pri malej lampe v rohu ešte nezastrešeného zimného štadióna,“ spomína Karol Divín na začiatky, v ktorých znamenali prelom majstrovstvá Európy 1957 vo Viedni. „Po povinných cvikoch som bol tretí, ale zakorčuľoval som najlepšiu voľnú jazdu. To ma posunulo na druhú priečku.“ O rok bol šampionát v Bratislave. Divín vtedy absolvoval aj letnú prípravu v Dobšinskej ľadovej jaskyni. „Vedel som, aj som sa musel zlepšiť práve v povinných cvikoch. Pod otcovým dohľadom som preto drel. Mal som trému. Vrcholná súťaž bola ani nie tristo metrov od môjho bydliska. Už som bol jedným z favoritov, prišlo sa na mňa pozrieť more priateľov. Krasokorčuliarsku ‘školu‘ som zašiel dobre, nevyšla mi úplne voľná jazda. To ma veľmi mrzelo. Nemal som zo svojho výkonu dobrý pocit. Radšej spomínam na majstrovstvá Európy v Davose v nasledujúcom roku. Tam som zašiel výborne obe časti programu. To bol môj vrchol,“ vysvetľuje dvojnásobný kontinentálny šampión. Skutočný triumf však mal iba prísť a prišiel.

Olympijské striebro

Karol Divín sa ako prvý Európan začal pokúšať o trojitého rittbergera. Skok zvládol. Pred olympiádou v Squaw Valley na sústredení vo Vysokých Tatrách urobil pre televízne kamery práve tento náročný skok a natrhol si svalový úpon. Na majstrovstvá Európy do Garmisch-Partenkirchenu ani nešiel. Veľa nechýbalo a nedostal by sa ani na olympiádu. „Vtedajšiemu podpredsedovi Ústredného výboru Československého zväzu telesnej výchovy som musel sľúbiť jediné, že preteky dokončím. Aj štvornožky, sľúbil som. Všetko zlé je na niečo dobré. Ešte som sa zlepšil v povinných cvikoch. Kalkuloval som. Na skvelých zámorských skokanov Davida Jenkinsa a Donalda Jacksona nemôžem stačiť. Tak som do omrzenia cvičil osmičky, protizvraty, paragrafy,“ opisuje začiatok cesty za olympijským striebrom K. Divín. Pod Skalistými horami skutočne po povinných jazdách viedol. Predstihol ho iba Jenkins, Jacksona zdolal! Vyskákal všetky skoky okrem trojitého rittbergera, prakticky jazdil na jednej nohe. Ťažil z nedostižnej elegancie, ktorej dominoval povestný mesiac.

Svetobežník a odborník

Karol Divín sa stal neskôr dobrým trénerom, predtým, v mladosti, bol skôr horším žiakom. „Vždy som musel niečo doháňať. V Prahe češtinu, v Bratislave slovenčinu, doma sme sa zhovárali po maďarsky s prvkami českoslovenčiny.“ Malo to výhodu, spozoroval svoj talent na reči. „V krasokorčuliarskom svete už v mojich časoch prevládala angličtina. Pustil som sa do nej. Ruština a nemčina mi problémy nerobili,“ uvážlivo vybral slová tréner, ktoré vyslovoval slovenčinou čistou ako televízny komentátor. Z Brna odchádza na mesiace pripravovať mladých krasokorčuliarov do Kanady. Využili sme príležitosť a v krátkom rozhovore na záver sme prebrali minulé i súčasné krasokorčuľovanie.

Nechýbajú vášmu športu povinné jazdy?

„Už nie. V USA a Kanade ich ale deti jazdia. V trochu inej podobe, na hudbu. Stále sú základom. Naučia krasokorčuliara držať telo, získať správny sklz.“

Mali ste vzor?

„Áno, Hayesa Alana Jenkinsa, štvornásobného majstra sveta, brata môjho olympijského premožiteľa Davida. Nerobil trojité skoky, ale bol zo všetkých korčuliarov najštýlovejší.“

Štvoritý skok prestáva byť raritou. Kam sa bude uberať vývoj? Jestvuje teoreticky šanca na pätoritý skok?

„Teoreticky áno. Ak si človek s danosťami Michaela Jordana obuje korčule. Ivan Mauer vyrátal, že na jednu obrátku treba dvadsaťdva stotín sekundy. Najdlhšie vydržal vo vzduchu – ako som počul – Donald Jackson. Deväťdesiatjeden stotín, ale pri jednoduchom axeli. Štvoritý skok, prirodzene, závisí aj od rýchlosti obrátky. Vývoj sa bude podľa mňa uberať cestou umeleckého prejavu. Ak by taký Francúz Candeloro vedel skákať, bol by špičkou. On je tým, čomu u nás v Česku hovoria módne – bavič. Aj Rusi Jagudin a Pľušenko majú blízko k ideálnemu prejavu. Ak by som mal tipovať nového majstra Európy, netrúfol by som si.“

Opäť teória. Čo ak raz niekto vyskáče všetkých šesť štvoritých skokov?

„Počul som, že Američanovi Timovi Goeblovi sa podarilo čisto skočiť už také štyri. A niekde som vyčítal, že ruský baletný majster Nižinskij už pred vojnou urobil štyri obrátky. Na suchu. Som však presvedčený, že do popredia sa bude drať prevedenie. Napríklad ideálne pekný skok je vysoko-ďaleký.“

Karol Divín nám ešte raz ukázal medaily. „Viem, že olympijská má väčší cveng. Ale mne sa akosi viac páči tá bratislavská.“

PETER FUKATSCH