Národné štáty budú v Európe existovať aj naďalej, pretože ich považujeme za naše domy. Keď však Európa ostane iba takýmto krehkým zväzkom národných štátov, nestane sa mocnosťou, ale iba čoraz neproduktívnejším, rozhádaným, abstraktným spoločenstvom. Vyvíja sa Európa smerom k silnej federácii národných štátov? Viacerí kľúčoví politici západoeurópskych štátov majú takúto víziu. S touto víziou sa stotožňuje aj Wlodzimierz Cimoszewicz, súčasný minister zahraničných vecí Poľska. Ale dodáva: „Budúcnosť EÚ závisí od toho, do akej miery sa s ňou stotožnia jednotlivé štáty a najmä – občania týchto štátov. Cimoszewiczovu víziu prinášame v skrátenej forme.Pohľad do budúcnosti môže byť neobyčajne plodný. Diskusie o budúcnosti síce nemôžu nahradiť riešenie aktuálnych problémov, mohli by však prispieť k tomu, aby sme mali pocit, že náš projekt je starostlivo premyslený a pripravený.

Európa vždy mala svojich vizionárov. Od chvíle, ako sa objavila Schumannova Deklarácia, sa politické elity nikdy neotvorili voči verejnosti do takej miery, ako práve teraz, pred ďalším rozširovaním únie. Nikdy doteraz sa s kandidátmi vstupu nediskutovalo o inštitucionálnych formách tak dlho a tak dôkladne, čo je veľavravné najmä s prihliadnutím na ich počet. Všetko svedčí o tom, že dnes stojíme na prahu celkom novej Európskej únie, ktorá sa od tej starej bude odlišovať nielen veľkosťou, ale aj misiou, ktorú by mala splniť.

Diskusie o budúcnosti Európy sú však užitočné aj z iných dôvodov. Osoh z nich majú najmä kandidátske krajiny. Diskusie im umožňujú vystúpiť z karantény prípravných rozhovorov. Ukončenie týchto rozhovorov podľa plánu má kľúčový význam. Kandidátske krajiny by však mali venovať oveľa väčšiu pozornosť tomu, akú úlohu budú hrať v budúcej únii. Musíme sa snažiť o to, aby naša účasť v únii pozitívne ovplyvnila budúcnosť našu i našich partnerov, aby naši budúci partneri s nami hovorili ako s budúcimi partnermi, nie iba ako s večnými kandidátmi. Bez zásadného psychologického prelomu sa charakter diskusií nezmení. Ešte sa všetci pamätáme na kuvičie hlasy, ktoré počas rozhovorov o rozšírení zakladajúcej „šestky“ o ďalších členov prorokovali „koniec Európy“. Je možné, že aj najbližšie rozširovanie vnímajú podaktorí z našich partnerov ako svoje ohrozenie.

Reakcia kandidátskych štátov na súčasnú diskusiu o budúcnosti Európy bola dlho rezervovaná. Joschka Fischer, nemecký minister zahraničia, nazval problém pravým menom, hoci jeho víziu mnohí politici vnímajú ako príliš odvážnu a predčasnú. Adam Michnik napísal, že Fischerova vízia má v sebe zotročujúcu moc utópie. (Fischer však povedal iba to, že „stabilita Európy je bez ďalšieho kola integrácie nemysliteľná.“ A dodal: „Integrácia má politický, nie ekonomický charakter. Hospodárstvo je dôsledkom, nie príčinou integrácie. Integrácia nie je prostriedkom vytvorenia supermocnosti, porovnateľnej s USA, ale spájanie suverénnych záujmov európskych národov v spoločných inštitúciách a politike.“)

Náš entuziazmus tlmili viaceré dôvody. Časť z nich sa spájala so želaním nepohnevať si nijaký členský štát vyslovovaním nepopulárnych názorov. Oveľa väčšie obavy sa však spájali s predstavou, že sa únia premení na pohyblivý, nezasiahnuteľný cieľ, ktorý budú kandidáti neustále naháňať. Tieto obavy sa ukázali opodstatnené najmä po návrhu, podľa ktorého by dnešná Pätnástka mala vytvoriť čosi na spôsob „tvrdého jadra“ budúcej únie, pričom by sa noví členovia museli uspokojiť s miestom v akejsi čakárni. Aj tento návrh vyvolal explóziu diskusií, článkov a úvah o budúcnosti Európy. Do diskusie sme sa zapojili i my. Cieľom tejto iniciatívy je rozšíriť diskusiu doma i v zahraničí aj na širšie spoločenské vrstvy a využiť tieto podnety pri vylaďovaní a realizácii európskeho projektu.

Únia a národný štát

Súčasná diskusia prekročila limity technických korektúr a získala ústavný rozmer. Konvent a Medzinárodná konferencia už podistým nebudú strácať čas diskusiami o výsledkoch hlasovania v Rade EÚ či o počte kresiel v Európskom parlamente. Oba nové orgány sa musia sústrediť najmä na úlohu národného štátu v Európskej únii, na zlepšenie kvality vzťahov medzi centrami rozhodovania, na zvýraznenie demokratickej dimenzie únie.

Podaktorí tvrdia, že 20. storočie sa skončilo v roku 1989. Iní hovoria, že 21. storočie sa narodilo 11. septembra 2001. Pre mňa oba dátumy, i poučenie z nich plynúce, znamenajú, aby sme sa v diskusii sústredili aj na procedúry, aj na obsah politiky EÚ a na jej miesto v súčasnom svete.

Verejná diskusia o podobe Európy uviazla v zatiaľ nerozriešenej dichotómii medzi národným štátom a Európskou úniou, týmto zárodkom väčšieho organizmu, ktorý postupne preberie funkcie jednotlivých štátov. Z európskych diskusií sa však vynoril prúd, ktorý sa zrodil z presvedčenia, že inštitúcie národného štátu a Európy musia súperiť o ten istý politický priestor. Existuje podvedomý strach, že historický pohyb spôsobí rozpad národných štátov, ktoré postupne odovzdajú svoje kompetencie mocnejúcemu superštátu.

Prívrženci tejto vízie považujú štátnu suverenitu za uzavretý priestor. Postúpenie kompetencií prislúchajúcich doteraz štátom, či ich prerozdelenie, oslabuje v ich očiach pozíciu národného štátu. Ťažká koexistencia národných štátov je zrkadlovým obrazom spôsobu fungovania európskych inštitúcií na ostrí medzi snahami o posilňovanie EÚ a medzivládnymi metódami integrácie.

Federalizmus nie je nebezpečný

V tomto prípade narážame sa bariéry jazyka. Nazvať v Európe čokoľvek pravým menom naráža neraz na neporozumenie. Diskusie sa už dlho krútia najmä okolo pojmu európskej konfederácie, hoci tento pojem doteraz nikto presnejšie nedefinoval. Neporozumenie prinútilo niektorých komentátorov k tomu, že federáciu začali stotožňovať s centralizáciou. Prívrženci federácie však napriek tomu obsah pojmu „federácia“ doteraz neobjasnili, a tak si ho každý vykladá po svojom. Federácia nadchla najmä prívržencov tesnejšej integrácie, odstrašila však tých, ktorí si finálny produkt európskeho sceľovania predstavovali ako európsku obdobu Spolkovej republiky Nemecko.

Vieme, že EÚ už vygenerovala viacero federálnych riešení. Najvýznamnejším príkladom je Hospodárska a menová únia. Neexistujú však nijaké odporúčania a predpisy vychádzajúce z kultúrnych kritérií či z ochrany národnej identity, ktoré by sa týkali ďalšieho postupu po tejto ceste. Je teda jasné, že federalizmus nemožno považovať za strašiaka. Ide iba o metódu zlaďovania rôznorodostí, nie o cestu do európskeho superštátu. Táto metóda presadzuje zásadu uchovania čo najväčšej rôznorodosti a zjednocovanie uplatňuje iba vtedy, keď je to absolútne nevyhnutné. Takto chápaná federácia je teda čímsi viac ako iba súčtom jednotlivých jej častí. Vyššie spomenuté znaky ju vymedzujú voči konfederácii, organizmu, ktorý by fungoval iba na základni spoločných záujmov, pričom tie, ako vieme, sa môžu v budúcnosti zmeniť.

Napriek všetkému, uplatňovanie federatívnych zásad neznamená vytvorenie federatívneho štátu. Predbežne neexistuje ani potreba, ani verejná podpora pre odmietnutie národného štátu. Národný štát prosperuje a v blízkej budúcnosti nemožno očakávať jeho oslabovanie.

Občan v centre záujmu

Na víziu Joschku Fischera odpovedal Hubert Vedrin. Upozornil, že v Európskej únii sa už oddávna vedú spory medzi prívržencami metód účasti občanov a prívržencami uplatňovania medzivládnych metód. V prvej etape týchto sporov sa medzivládna metóda zdala byť atraktívnejšou najmä vtedy, keď dokázala presadzovať národné záujmy. Počas transformácie kandidátskych štátov ich vzťahy s Európskou komisiou zintenzívneli. Dnes, prinajmenšom v Poľsku, dôsledne uprednostňujeme metódu občiansku.

Skúškou potenciálu budúcej Európy bude bezpochyby demokratické spravovanie európskych záležitostí. Spravovanie, ktoré dokáže organicky prepojiť obsah a procedúry konania. Som presvedčený, že vytvorenie takejto harmónie bude hlavnou úlohou Konventu. Doba, keď bolo možné rozvíjať „európsky projekt“ bez účasti občanov, už pominula. Budúcnosť únie závisí od stupňa stotožnenia sa s ňou nielen zo strany štátov, ale najmä ich občanov.

Najobšírnejším fragmentom Amsterdamskej zmluvy sa stala časť s titulkom „Únia a jej občan“ a s jej kapitolami: zamestnanosť, sociálna politika, prírodné prostredie, zdravie, ochrana konzumenta. To naznačuje, že do centra politických stratégií európskeho spoločenstva sa dostávajú jeho občania.

Jasné ciele a pravidlá hry

Demokratické spravovanie euroagendy nemožno vytvoriť bez jasne stanovených cieľov a pravidiel hry. Podporujeme i prípravu Ústavnej zmluvy. Poľsko sa pred 200 rokmi stalo prvou európskou krajinou, kde bola prijatá písaná ústava. Aj preto považuje prípravu Ústavnej zmluvy Európskej únie za jednu z priorít. Demokratické spravovanie sa musí prejaviť v každom bode zoznamu problémov, ktoré bude riešiť Konvent. Už samotné ustanovenie tejto inštitúcie je previazané s procesom legitimizácie európskej integrácie, pričom ide o čin, ktorý nemá v európskych dejinách precedens. Poľsko bude podporovať aj jasnejšie prerozdelenie kompetencií, pričom chápe, že vytváranie uzavretého, umelého zoznamu nástrojov spravovania by bolo chybou. Mechanické spravovanie európskych vecí by integračný proces spomalilo, ba pribrzdilo, a spochybnilo by aj mimoriadne pozitívne výsledky integrácie počas posledných päťdesiatich rokov. Poľsko sa prihovára za rozvíjanie mechanizmu testovania toho, do akej miery sa európske veci budú spravovať v súlade so zásadami subsidiarity a proporcionality, pretože iba takýto súlad zabezpečuje potrebnú pružnosť pri vytyčovaní si úloh a prijímaní záväzkov.

Čitateľnosť a otvorenosť

Právny systém Európskej únie sa v priebehu rokov stal veľmi komplikovaným. Napríklad: fungovanie direktív, ktoré zaväzujú členské štáty sledovať vytýčené ciele, ponechávajúc im zároveň voľnú ruku čo do foriem a metódy realizácie, nespĺňajú dnes požadované kritériá. Dôsledkom tohto stavu je obmedzovanie vlád a parlamentov pri voľbe príslušných nástrojov a metód implementácie práva.

V tejto etape by bol asi vhodnejší širší diapazón možností v pružnejšom rámci, podobne ako to umožňovali zásady zakladateľov Európskej únie. Častejšie používanie rámcových direktív by otvorilo širšie pole národným parlamentom.

Európska únia má dnes štyri zmluvy, na ktoré sa odvoláva väčšina článkov, protokolov a deklarácií. Tento systém treba zjednodušiť. Zjednodušenie, spriehľadnenie by mohlo urýchliť prijatie dvoch dokumentov: základnej zmluvy, ktorá by bola čímsi ako ústava, definujúca základné ciele EÚ, a dokumentu, ktorý by obsahoval ostatné dôležité regulácie. Vzápätí bude treba prispôsobiť aj príslušné revízne procedúry. Štatút základných práv nadväzujúci na ústavné tradície členských štátov sa musí stať prvkom záväzného práva a ako taký musí byť včlenený do Ústavnej zmluvy.

Bolo by dobré, keby sa zasadania Rady Európskej únie, tohto legislatívneho orgánu, už nekonali za zatvorenými dverami. Od veci by nebolo ani ustanovenie zvláštnej Legislatívnej rady. Tento orgán, v ktorom by zasadali ministri európskych záležitostí, by bol zodpovedný za legislatívnu činnosť EÚ.

Chápem a podporujem súčasné snahy únie, ktorá hľadá spôsoby, ako včleniť do rozhodovacích procesov EÚ aj národné parlamenty, nazdávam sa však, že rozšírenie angažovanosti parlamentov treba najskôr rozbehnúť na úrovni národných štátov.

Pozornosť si zasluhujú aj ďalšie iniciatívy: napríklad ustanovenie Parlamentnej komisie pre subsidiaritu. Situácia, v ktorej by vznikla nesúmerná zodpovednosť na národnej, regionálnej či európskej úrovni, by bola neúnosná. Proces legitimizácie Európskej únie bude pokračovať dvoma spôsobmi: v národných parlamentoch, ktoré budú mať kontrolné kompetencie, a v Európskom parlamente. Rozvinutie reprezentatívnych funkcii Európskeho parlamentu (projekt ustanovenia európskych volebných zoznamov sa už uskutočňuje), si zasluhuje širokú podporu. Tieto dva procesy legitimizácie, na národnej a európskej úrovni, nie sú klasickou aritmetickou rovnicou. Posilňovanie teritória s európskou legitimitou neznamená pre národný štát nijakú stratu.

Kam pôjde únia?

To je základná otázka. Záujem verejnosti o smerovanie EÚ však v posledných rokoch ochabuje. Je to zarážajúci fakt. Každý občan únie dnes dopláca na EÚ sumou, ktorú zaplatí každý deň za šálku kávy. Napriek tomu sa šíria fámy, že únia hospodári so zverenými prostriedkami márnotratne. Tieto predpojatosti môžeme eliminovať iba tak, že budeme zvyšovať dôveru našich občanov k európskym inštitúciám. Okrem politikov kandidátskych štátov by sa preto do diskusií o budúcnosti Európy mali v čoraz väčšej miere zapájať aj ich občania.

Autor: Gazeta Wyborcza