ilometrovú cestu z Bagdadu do Tikritu – rodiska Saddáma Husajna. Mestečka ležiaceho severovýchodne od hlavného mesta Iraku.

Zhruba takto vyzerá rok čo rok časť narodeninových osláv „ľudového vodcu“ Iraku. Povráva sa, že slávnosť platí zo svojho. V jeho prípade je to však jedno. Nik nevie, čo je naozaj jeho a čo mu nepatrí. Skôr to vyzerá tak, že mu patrí celý Irak. Už vyše dvadsať rokov, odkedy ako neobmedzený vládca drží na uzde bohatú a mocnú krajinu so zbedačeným a klamaným ľudom. Všetko v nej splynulo do jedného bodu. Do neustálej túžby po ešte väčšej a nezvratnej moci. Zatiaľ sa veľa toho nezmenilo, a tak sa Saddám 28. apríla v pokoji dožil 65 rokov.

Tribúna bez šéfa

K jednej a dosť výraznej zmene počas tohtoročných osláv predsa len došlo. Saddám po prvý raz nedefiloval pred mohutným davom, prešpikovaným členmi tajnej služby, a nestrieľal z obľúbenej poľovníckej pušky do vzduchu. Nehral sa na neohrozeného bojovníka, ktorý sa postaví so starou dvojhlavňovkou aj proti takému veľkému nepriateľovi, ako je Amerika. Namiesta seba poslal na Námestie revolúcie bratanca Ahmeda, ktorý sa na neho najviac podobá a výzorom môže popliesť nielen Husajnových nadšencov, ale aj možných atentátnikov.

V uplynulých desiatich rokoch nezvykol Husajn na námestí chýbať, v poslednom čase však už neriskuje a na verejnosti sa necháva „zastupovať“ desiatkami dvojníkov. Niekedy je naozaj ťažko rozoznať, či je na nejakej akcii on sám, alebo jeho dvojník. Nikto to nedokáže s určitosťou povedať. Mnohí Iračania však rečiam o dvojníkoch neveria – Saddám sa predsa ničoho nebojí, prečo by teda posielal niekam namiesto seba niekoho iného. Niektorí pripúšťajú, že je to možné, ale odôvodňujú to tým, že dvojníkov vysiela do terénu preto, aby si ho „užili“ aj ľudia v zastrčených provinciách.

O tom, že sa Saddám ničoho nebojí, je verejnosť dennodenne presviedčaná oficiálnou propagandou a dokla- dá to každý záber v televízii. Masy musia byť udržia- vané v nemennej istote a v pocite, že bez Saddáma to nejde.

Minulú nedeľu, v deň vyvrcholenia osláv, však na hlavnej tribúne nechýbal len Saddám. Nebolo tam vidieť ani prominentného brigádneho generála Abú Zajnába al-Qurajrího, ktorý bol ešte pred rokom mužom s nevídanou mocou – bol šéfom Mukhabarátu, jednej z najobávanejších tajných služieb sveta. Niežeby účasť na veľkolepej promenáde odmietol, také niečo neprichádza do úvahy, ani na poslednú chvíľu neochorel, to si žiaden potentát tamojšieho režimu nemôže dovoliť. Generál sa nezúčastnil osláv z jediného dôvodu – pred časom z Iraku tajne utiekol!

Samozrejme, ide o ojedinelý prípad. Útek sa mu podaril najmä vďaka tomu, že bol šéfom tajnej služby. Povráva sa, že ušiel cez Turecko do libanonského Bejrútu. Prekonal dlhú, úmornú a nebezpečnú deväťhodinovú cestu autom a v Libanone zmizol pod ochranou irackej tajnej služby operujúcej za hranicami Iraku. Tá je pod patronátom hlavnej Husajnovej opozičnej sily reprezentovanej Národným irackým kongresom. V tejto skupine, ktorá dostáva finančnú pomoc aj od USA, začína v poslednom čase prevládať presvedčenie, že čas na zvrhnutie diktátora už prichádza a jej členovia veria, že s „nepatrnou“ pomocu Ameriky a Veľkej Británie by to dokázali uskutočniť.

Nie je zatiaľ celkom jasné, prečo brigádny generál Abú Zajnáb al-Qurajrí mocenský post náhle v noci opustil. Objavili sa aj dohady, že všetko mohol koordinovať sám Husajn, aby zmiatol a zneistil silnejúcu opozíciu.

Vyzerá to však skôr na skutočný, nefingovaný útek. Generál vraj dostal na poslednú chvíľu upozornenie, že ho mieni zlikvidovať Husajnov obávaný syn Udaj, ktorý má byť raz otcovým nástupcom. Sám Saddám si teraz nemôže byť istý v jednej veci: ak sa generálovi útek podaril, je jasné, že ho niekto varoval. Toho človeka potrebuje Husajn vypátrať a kým sa mu to nepodarí, nemôže si byť istý ani účasťou na oslavách vlastných narodenín.

Recept na vládnutie

Saddám sa s vnútornými odporcami nikdy nebabral. Máloktorý z nich už žije. Povráva sa, že po prehratej vojne v Perzskom zálive pred desiatimi rokmi skončili v koncentrákoch tisícky mužov a žien, ktorí zapochybovali o konečnom víťazstve nad Amerikou a Britániou. Kto chce so Saddámom fungovať, nesmie nikdy zapochybovať o spôsobe jeho vládnutia. Neoplatí sa nič kritizovať, vyslovovať odlišné názory či Saddámovu politiku zosmiešňovať. Tajná služba má svojich ľudí všade: v každom zákutí bazára, vo všetkých budovách ministerstiev, na každom úrade, letisku, na každej ulici. Saddámovi neunikne ani slovko kritiky či nesúhlasu. Je presvedčený, že ak sa kritika nepotlačí v zárodku, môže z nej po čase vyrásť nebezpečný zdroj nepriateľstva a možného pokusu o obrátenie histórie.

To sa v Saddámovom Iraku stať nesmie. Odplata preto prichádza najčastejšie okamžite.

Saddám Husajn si vybudoval jednoduchý systém osobnej moci. Takmer celú krajinu majú v rukách jeho pokrvní príbuzní. Lenže takto možno obsadiť iba najdôležitejšie funkcie. Tie „menej významné“, v odľahlých regiónoch veľkého štátu sa môžu dostať aj do rúk ľudí, ktorí sú ochotní slúžiť najmä zo zištných dôvodov. S funkciou ide totiž ruka v ruke aj bohatstvo. A Irak je bohatou krajinou.

Príjmy z predaja ropy, aj keď sa teraz ťaží pod dohľadom politiky OSN, známej ako „potraviny a lieky za ropu“, sú síce oveľa menšie než pred vojnou v zálive, ale aj tak je možné odkrojiť si z nich dosť pre osobnú potrebu.

Muži na vrcholných miestach – napríklad na čele provincií – sú teda obávanými funkcionármi nielen pre vysoké postavenie, ale aj preto, že sú nepredstaviteľne bohatí.

Saddám bol vždy nevyspytateľným vládcom. V priebehu dlhých rokov, keď iba začínal ako mladý člen strany BAAS (Socialistická strana arabskej obrody) a naoko pritakával bývalému prezidentovi Hasanovi Bakrovi, rýchlo pochopil, že pre udržanie moci sú najdôležitejšie čistky – namierené najmä proti bývalým spojencom a často aj priateľom.

Aj brigádny generál Abú Zajnáb al-Qurajrí túžil po moci. V Iraku to znamená stať sa aktívnym členom BAAS. Strany vyznávajúcej zmes vypätého nacionalizmu a arabského socializmu. To všetko al-Qurajrí zavčasu pochopil. Pravdaže, keby nebol vzdialeným Saddámovým príbuzným, bolo by prakticky zbytočné uchádzať sa či už o vojenskú či stranícku kariéru.

Na čelo obávanej tajnej služby Mukhabarát sa dostal pred desiatimi rokmi. Za zásluhy pri fyzickej likvidácii tisícok odporcov režimu, ktorí sa objavili nielen medzi Kurdmi na severe a šíítmi na juhu, ale aj v samotnom dôstojníckom zbore, zloženom výhradne zo sunitskej odnože islamu. Jeho činnosť neušla pozornosti najvyššieho, a tak ho povýšil na brigádneho generála a šéfa tajnej služby. Kým armádu, a najmä elitnú Republikánsku gardu riadi v podstate sám Saddám, tajnú službu prenechal al-Qurajrímu. Išlo o nebývalý stupeň dôvery. Takmer celých desať rokov si vraj počínal zodpovedne a k plnej spokojnosti diktátora. Lenže po čase prišiel znovu čas na čistky. Na dôkladný pohľad do vlastných radov straníckej, vojenskej, mocenskej špičky.

Nedotknuteľný Udaj

Šéf Mukhabarátu vzal najnovšiu Husajnovu smernicu doslova. Saddám v nej požadoval tvrdé zákroky proti každému, kto okato zneužíva funkciu a mocenské postavenie. Bez ohľadu na minulé zásluhy.

Al-Qurajrí však pozabudol, že v mozaike najvyššej moci predsa len jestvujú nedotknuteľní. Tí, ktorí si môžu dovoliť všetko a ktorým sa každá čistka vyhne.

Medzi vyvolených patrí v prvom rade Husajnov starší syn Udaj, šéf špeciálnych oddielov Feddajín Saddám (Husajnovi mučeníci). Pred siedmimi rokmi prišiel pri atentáte skoro o život a dosiaľ je sčasti ochrnutý. Udaj dokáže driblovať v koridoroch moci a bohatstva tak ako málokto. Je spupný, ale otec nedá na neho dopustiť. Udaj je doslova pánom nad životom a smrťou Iračanov.

A je jedno, o koho ide. Keď dostane záchvat, stáva sa neovládateľným. Nikto mu nemôže nič povedať, dotknúť sa ho. Al-Qurajrí bol výnimkou, alebo si aspoň myslel, že si môže voči Udajovi niečo dovoliť. Keď pred časom nechal Udaj na istej svadbe zatknúť ženícha, inak slávneho irackého klaviristu, a uvrhol ho na šyridsať dní do väzenia, šéf tajnej služby to nevydržal a chcel vedieť, prečo to urobil. Udaj odpovedal, že sa chcel vyspať s jeho nevestou. Odvtedy sa vraj vzťah dvoch mocných mužov naštrbil. Šéf tajnej služby nepochopil, že Husajnov syn môže urobiť naozaj všetko, na čo si zmyslí.

Udaj sa nechal vymenovať aj za predsedu Irackého olympijského výboru. Z toho mu plynie ďalšia neobmedzená moc. Kým úderná ozbrojená jednotka Feddajín Saddám je pre neho výkonnou zložkou surovej osobnej moci, funkcia v olympijskom výbore mu vyrába milióny dolárov. Všetky stavby športových areálov schvaľuje vraj v konečnom dôsledku práve on. A kto nezaplatí povestných stotisíc dolárov, nezíska povolenie na začatie stavby. No a v Iraku jestvuje množstvo stavebných podnikateľov, ktorí bez problémov takúto sumu možnému Saddámovmu nástupcovi zaplatia.

A keďže šéf tajnej služby si myslel, že Saddámom vyhlásený boj proti korupcii treba brať vážne, pokúsil sa získať čo najviac informácií aj o týchto Udajových aktivitách. Spravil chybu.

Pred tvrdou odplatou ho zachránil iba nočný útek cez Turecko do Libanonu a život v úkryte, odkiaľ sa iba občas odváži ozvať. Pred časom vraj prejavil záujem spojiť sa s opozíciou – Irackým národným kongresom – a splniť si veľké osobné želanie. Dožiť sa dňa, keď sa vráti do Bagdadu, kde zostala jeho manželka a deti, ako víťaz. Ak nie živý, tak aspoň ako martýr. Zatiaľ je jeho osud veľmi neistý, ale pravdepodobne sa skôr či neskôr objaví správa o jeho konci. Ak by sa to stalo, nepôjde iba o Udajovu pomstu, ale aj o výsledok jeho chybného kroku. Lebo ako vraví Kanan Makija, disidentský iracký spisovateľ, žijúci na tajnom mieste v Londýne: „Saddámova republika strachu má ešte veľmi ďaleko do pádu…“