Objektívne externé skúšky, ktoré ovplyvňujú ďalšie smerovanie študentov, existovali už v 7. storočí pred naším letopočtom v Číne. Podľa ich výsledkov sa vyberali kandidáti do vládnych služieb. V 8. storočí nášho letopočtu prevzalo tento systém skúšok Japonsko, v 16. storočí prenikli informácie o takýchto skúškach do Európy a postupne sa na európskych školách začali používať.
Časom začali plniť funkciu aj pri prijímaní na vyššie stupne štúdia.
Skúšky takého typu, akým bola (a mala by opäť byť) naša maturita, vo väčšine európskych krajín poznajú - výnimkou je Belgicko, kde maturita vôbec neexistuje - a v niektorých krajinách sú úspešné záverečné skúšky z vyššej sekundárnej školy obvykle postačujúcou podmienkou pre prijatie na vysokú školu.
Aj v iných krajinách však musia prijímacie skúšky absolvovať najmä uchádzači o štúdium medicíny, zubného lekárstva, architektúry a umeleckých odborov. V niektorých krajinách je dokonca štúdium náročných odborov podmienené nielen úspešnou záverečnou skúškou zo sekundárnej školy a prijímacou skúškou, ale aj absolvovaním prípravky (ktorá môže trvať až dva roky) pred prijímacou skúškou.
„V Taliansku sú stredné školy podobného typu ako naše lýceá a študenti môžu po maturite študovať bez prijímačiek takmer na všetkých vysokých školách. Výnimkou je medicína, právo a podobné odbory,“ hovorí riaditeľ bilingválneho (talianskeho) gymnázia v Bratislave Pavel Sadloň. Aj budúcim právnikom či lekárom sa však výsledok maturitnej skúšky k výsledkom prijímacích testov pripočíta.
Všetci talianski študenti musia absolvovať písomné skúšky z talianskeho jazyka a literatúry a z druhého predmetu. Ak študujú na strednej škole typu Liceo scientifico, je druhým predmetom matematika, ak študujú na Liceo classico, je ním latinčina alebo gréčtina. Ministerstvo verejného školstva určuje štyri témy, ktoré sa distribuujú v špeciálnych obálkach a odpečaťujú sa v školách ráno v deň maturitnej skúšky.
Ústna časť talianskej maturity trvá 60 minút bez akéhokoľvek času na prípravu. V závere skúšky sa 20 minút diskutuje za prítomnosti študenta o písomke a napokon je žiak oboznámený s jej hodnotením.
„Veľmi sa mi páči, že pri talianskych maturitách písomky neopravuje jeden učieľ, ale diskutuje sa o nich,“ hovorí Pavel Sadloň. „Výsledná známka je dielom kolektívu a je preto objektívnejšia.“
(gal)
