Za „typické“ vlastnosti Rómov považujú Slováci najmä lenivosť, neprispôsobivosť a agresivitu. Tak hovorí výskum agentúry GfK z roku 1995, publikovaný nedávno v štúdii Krajina v pohybe, ktorú vydal Inštitút pre verejné otázky (IVO). Podľa vlaňajšieho výskumu Svetovej banky sa Rómovia z vyšších sociálnych vrstiev na Slovensku za svoj pôvod hanbia, a to z rovnakých dôvodov, z akých rómskosťou pohŕdajú mnohí Nerómovia. Často sú ešte kritickejší než Nerómovia. „Najkonfliktnejšie sú vzťahy medzi strednými a nižšími vrstvami Rómov,“ cituje zo správy štúdia IVO.

Ľudia, o ktorých je tento článok, nie sú ani jeden, ani druhý prípad Rómov. Nie sú leniví. A na svoj pôvod sú celkom pyšní. Nie sú „typickí“. Typické je len jedno – väčšina z nich zažila na vlastnej koži nejakú formu rasistického prejavu. Od „vypredanej“ diskotéky až po bitku od skinheadov. Pretože majú inú farbu a žijú na Slovensku.

Asistent prednostu

Peter Pollák sa narodil v roku 1973 v Levoči, v rodine upratovačky a bagristu. Vyštudoval obuvnícku priemyslovku. Dnes je poradcom pre rómsku problematiku prednostu Okresného úradu v Spišskej Novej Vsi. Popritom externe študuje na Fakulte sociálnych vied Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Je ženatý, má dve deti.

„Na strednej škole v Bardejove som bol jediným rómskym študentom, ale spolužiaci mi to nedali pocítiť. Pri debatách však odsudzovali ostatných Rómov, tak som ich na svoju národnosť upozornil. Odvtedy začali vnímať veci inak, vo štvrtom ročníku sa už učili rómske pesničky. Tolerovali, že som iný, že mám iné záujmy a inú mentalitu,“ hovorí.

Po škole a krátkom pôsobení v JAS Bardejov bol nezamestnaný. Neskôr brigádoval v Čechách.

„Bol som kopáčom, robili sme telefónne prípojky. Neskôr som sa vypracoval na majstra, ktorý organizuje ostatným prácu. Tam nás vnímali inak. Keď videli, ako pracujeme, iba s úžasom dodali, kluci, vy jste stroje!“

Podobného uznania sa po návrate na Slovensko nedočkal. Vrátil sa k pôvodnej profesii a začal podnikať s koženými výrobkami.

„Absolvoval som kurz podnikania a dva a pol roka som vyrábal tašky, kabelky, opasky alebo obojky z kože. V tom čase som sa začal venovať aktivitám pre Rómov. V Levoči sme založili klub Savore so zameraním na mladých Rómov. Pochopil som, že musím pracovať pre nich, aby mojim deťom nikto nepovedal, že sú cigáni, čo iba kradnú. Vtedy som pochopil zmysel svojho života.“

Jeho rozhodnutie utužila práca v Komunitnom centre v Rudňanoch a skúsenosti z ďalších rozvojových programov tretieho sektora. V súčasnosti vykonáva funkciu v štátnej správe, ktorá nemá na Slovensku obdobu. Má na starosti problémy 14-tisíc Rómov v okrese Spišská Nová Ves. Pomáha im pri vybavovaní žiadostí, získava finančné prostriedky na rekonštrukciu osád a spolupracuje na vypracovávaní stratégií.

„Veľmi často sa na Slovensku hovorí o sociálnej diskriminácii Rómov. Ja si myslím, že je hlavne etnická. Vyplýva to z predsudkov, intolerancie, naša spoločnosť nemá rada niečo iné, je konzervatívna. V tomto období ešte nie je pripravená na multikultúrnu spoločnosť. Bolo to aj v Amerike a nemôžeme očakávať, že sa to za pár rokov vyrieši,“ myslí si Pollák.

Sám sa necíti byť novým rómskym lídrom.

„Ak nastupujú noví lídri, nech nerobia chyby svojich predchodcov, nech sa snažia napomôcť lepšiemu spolužitiu Rómov s majoritou. Nech je výsledkom ich práce stav, keď Rómovia dosiahnu podobnú životnú úroveň ako ostatní obyvatelia tejto krajiny. Bez majority to však nepôjde. Ale aj majorita musí pochopiť, že bez nás to nejde.“

Igor sa hlási na medicínu

„Som hrdý, že som Róm. Poznám však aj takých, ktorí sa za to hanbia. Pritom identita je veľmi dôležitá na to, aby človek pochopil sám seba. Je to súčasne základný krok k pozdvihnutiu Rómov,“ vyznáva sa Igor Petráš, tohtoročný maturant gymnázia na Opatovskej ceste v Košiciach.

Väčšina mladých Rómov si zvolí štúdium sociálnej práce alebo pedagogiky, ktoré sú pri riešení rómskej problematiky dôležité. Igor si zvolil u Rómov zriedkavé poslanie – medicínu. Ovplyvnil ho bolestný zážitok z detstva.

„Ako dieťa som sa stal svedkom nehody. Muž na motorke zrazil chlapca, ktorý bol na mieste mŕtvy. Od tej chvíle som sa nevzdal myšlienky zachraňovať ľudí a pomáhať im.“

Igor je jeden z mála Rómov, ktorí na tomto gymnáziu študovali.

„Držíme mu palce, aby sa dostal na medicínu. Je skvelý žiak a športovec. Zúčastňuje sa rôznych olympiád, zaujíma ho najmä biochémia,“ chváli Igora triedny učiteľ Ľubomír Peržeľ.

Rozhodoval sa medzi pediatriou a stomatológiou. Napokon si vybral stomatológiu. Na Prírodovedeckú fakultu UPJŠ v Košiciach je už prijatý.

V Igorovej rodine pritom nemal v minulosti nikto vyššie vzdelanie. Otec sa vyučil za kuchára-čašníka. Igorova generácia však urobila nový krok vpred. Igorov bratranec študuje biochémiu v Košiciach, sesternica maturuje na strednej zdravotnej škole.

„Naša rodina dodržiava veľa rómskych tradícií a zvykov, no sú už takým pravidlom, že to ani nebadám. Mladší bratia sú iní ako ja. Venujú sa iba rómskej hudbe. Ja som odbočil – ani neviem ako. Chcel som iba študovať. Vo väčšine sa priatelím s Rómami, ale aj medzi Nerómami mám veľa dobrých kamarátov. Rómski kamaráti mi držia palce, no sú aj takí, čo sa posmievajú – aha, doktor ide – to si však nevšímam,“ usmieva sa Igor.

Igor sa cíti byť povinný podľa možnosti Rómom pomôcť.

„Vzdelaný Róm môže ovplyvniť veľa vecí. Zmeniť ich k lepšiemu. Aj keď si myslím, že je niečo ťažko ovplyvniteľné, ak Rómovia žijú vo veľkých uzavretých komunitách. Je dôležité, aby sa rady vzdelaných Rómov rozširovali. Cítim sa zodpovedný za niektoré chyby Rómov, ale iba v konkrétnych prípadoch – tam, kde som mohol niečo zmeniť,“ hovorí.

Ani on sa ako Róm nevyhol nepríjemným situáciám.

„V prvom ročníku som často počul: čo tu ten čierny chce, a tak. Dokonca mi nakreslili na tabuľu hákový kríž. V druhom ročníku ma už medzi seba prijali, lebo videli, že sa rád učím a športujem. S prejavmi rasizmu som sa stretol neraz. Napríklad nás s kamarátkou neobslúžili, lebo nemáme klubové karty, ale tie žiadali iba od nás. Cítil som sa veľmi ponížený. Zmeniť by sa nemali iba Rómovia, ale aj Nerómovia.“

Lýdia: Priatelím sa s Nerómami

S Lýdiou Gabčovou sme sa stretli v Bratislave, pár hodín pred festivalom Jazz/Rompop. Prišla aj s mladšou sestrou Máriou. Mária je v prvom ročníku na Ústave didaktickej technológie, študuje technológiu vzdelávania zameranú na riadenie školstva v Nitre. Lýdiu čakajú štátnice na katedre sociálnej práce nitrianskej univerzity. Okrem toho absolvovala v Centre nezávislej žurnalistiky 10-mesačný kurz mladých rómskych žurnalistov. Už som o nej počula – praxovala totiž aj v bratislavskej prílohe našich novín. A vraj bola šikovná.

Gabčovci žijú v malej dedinke pri Kežmarku. Rodičia so základným vzdelaním majú štyri dcéry. Matka je dnes v domácnosti, otec drobný podnikateľ. Lýdia sa vždy výborne učila, a preto bolo akosi samozrejmé, že pôjde študovať ďalej.

„U nás nebola pochvala za jednotky, jednotky boli samozrejmosťou.“

V jej rodisku boli Rómovia vo väčšine – na nijaké rasistické prejavy si osobne nepamätá ani z detstva a nezakúsila ich ani v posledných rokoch, až na obligátne „obsadenú“ diskotéku. Zhodou okolností počas žurnalistického kurzu v Košiciach, keď sa vybrala zabaviť spolu so skupinkou rómskych spolužiakov.

„Ak mám hovoriť o priateľoch, tak sú to Nerómovia. Nie je to tak, že by som sa Rómom zámerne vyhýbala. Skôr nemáme spoločné záujmy,“ hovorí.

V rómskej osade bola po prvý raz na sociologickom prieskume.

„Bolo to hrozné… Na druhej strane som bola rada, že som to videla.“

Svoj pôvod považovala v tej situácii za výhodu.

„Ale kým som sa nepredstavila a neprehovorila po rómsky, bol tam jasný odstup.“

Odkiaľ začať riešiť rómsky problém?

„Tí, ktorí kedysi aj pracovali, vám povedia: za komunistov bolo lepšie,“ hovorí Lýdia Gabčová. Takže nezamestnanosť.

Súhlasí a dodáva: „Je potrebná skupina ľudí, ktorá ich bude motivovať. Myslím si, že veľa robia neziskové organizácie. Dôležití sú aj rómski asistenti na základných školách.“

Univerzita ju na prax nepripravila tak, ako by chcela. Chce pokračovať v doktorandskom štúdiu a popritom pracovať v treťom sektore, ktorému dôveruje najviac. K štátnym inštitúciám má, naopak, nedôveru. Praxovala v Kežmarku na okresnom úrade, na oddelení sociálnych vecí, a mala vraj sama problém, aby sa s jeho úradníčkami nepohádala.

„Naivita ma už prešla – viem, že to nechcem robiť.“

Po štátniciach by si ešte chcela zlepšiť cudzie jazyky – ako au-pair alebo dobrovoľníčka v Británii.

A aké to je, byť Rómom a ešte k tomu ženou?

„Klára Orgovánová, vládna splnomocnenkyňa pre rómsku komunitu, niektorým rómskym politikom prekáža predovšetkým preto, že je žena,“ mieni Lýdia.

„Žena má v rómskej komunite problém. Ani u nás celá rodina neschvaľuje to, čo robím. Niektorí tvrdia, že aj tak nezoženiem robotu.“

Ivan Mako bol „prvý“

„Myslím, že ma spoznáte ľahko,“ povedal mi do telefónu s miernym sarkazmom, keď sme si dohadovali stretnutie pred bratislavským Tes- com.

Zaplo mi to až po chvíľke.

Ivan Mako rómsky pôvod nezaprie, a už si ho tiež „našli“. Pred siedmimi rokmi ho na zastávke MHD v Banskej Bystrici napadol mladý skinhead. Súd sa ťahal štyri roky – napokon išlo o prvý úradne uznaný rasový útok na Slovensku. Pre komunitu však Mako pracoval ako aktivista aj predtým. „Neurobilo to v mojom živote zlom typu – teraz idem robiť pre Rómov,“ hovorí.

Má titul bakalára v odbore sociálnej práce a je štatutárnym zástupcom Združenia mladých Rómov na Slovensku. Priateľov si nevyberá podľa farby a na otázku, či (by) chodil s Nerómkou, sa len pobavene zasmeje: „A s koľkými!“ Pripúšťa síce isté povahové a hodnotové rozdiely, ale sám s tým nemal nikdy problém: „Máme v rodine bielych aj Rómov.“

Vyrastal v robotníckej rodine v Banskej Bystrici a v škole mu mnohokrát dali pocítiť, že je iný.

„Bola to iniciatíva našich rodičov,“ komentuje fakt, že zo štyroch súrodencov sú dvaja stredoškoláci a dvaja majú vysokoškolský diplom.

„A neskrývali sme nikdy, že sme Rómovia – neboli sme čierni Slováci,“ dodáva.

Tak nazýva Rómov, ktorí sa dištancujú od svojho pôvodu.

„Nakoniec ich však vždy prezradí farba pleti. Ak by sa napríklad opäť dostal k moci režim ako Hitlerov, išli by prví Rómovia a Židia, bez ohľadu na to, k čomu sa hlásia.“

Združenie mladých Rómov vedie v Banskej Bystrici Centrum osvety a poradenstva Ide o jedinú rómsku organizáciu, ktorá je v Asociácii občianskych poradní na Slovensku (vznikli tu podľa britského vzoru). Centrum osvety a poradenstva pomáha Rómom pri komunikácii s úradmi, radí nádejným podnikateľom, dáva zázemie mladým – aj počítačovým vybavením – pomáha vybaviť štipendium.

„Ak treba, ideme s nimi aj na úrady. Nejde však o to, vyriešiť problémy za nich, ale naučiť ich, aby si vyriešili problémy sami,“ zdôrazňuje I. Mako.

Či je podľa neho slovenská spoločnosť rasistická?

„Slovenský národ je ako každý druhý. Keď dakto bude chcieť ovplyvniť, aby tu bol menší rasizmus, tak to ovplyvní. Ale tí, ktorí majú tú moc, to nerobia, pretože im to tak zrejme vyhovuje.“

Vládna pomoc Rómom je podľa neho zatiaľ len „imidžovka“ pred Európskou úniou. Vládnemu úradu pre rómsku komunitu vyčíta málo špecifický prístup a priveľa štúdií za veľké peniaze bez skutočného praktického efektu. Chýba vraj už „nultý krok“ – komunikácia s rómskymi komunitami. Na otázku, kto tu niečo účinné robí, odpovedá jednoznačne – mimovládne organizácie financované zo zahraničia.

Budúcnosť však vidí optimisticky.

„Ľudia, ktorí sú mladí, Rómovia na rôznych pozíciách sa hlásia k Rómom. Už to začína zaváňať tými štúrovskými cestičkami… a Slováci príliš nenapredujú, takže vás skoro doženieme,“ smeje sa.

„Bojím sa len toho, aby tu nevznikli skupiny, ako boli americkí Čierni panteri, a útoky z druhej strany zažijú tí, ktorí sa dnes tvária, že sa ich to netýka. Ako tí ľudia na zastávke, na ktorej ma napadli skíni,“ hovorí.

Marián chce do politiky

„Človek vyrastá celý život medzi bielymi a keď naraz stretne svojich rovesníkov-romákov a zistí príjemný šok – že naraz môže mať priateľov aj medzi Rómami a že sú takí ako vy… tam už sa prebúdza akési národné povedomie,“ hovorí Marián Balog, ktorý študuje v záverečnom ročníku odboru sociálnej práce so zameraním na rómsku komunitu na pobočke nitrianskej univerzity v Spišskej Novej Vsi.

Pochádza z viacčlennej robotníckej rodiny. Asi päť rokov sa pozná s Ivanom Makom, je členom Združenia mladých Rómov v Banskej Bystrici. Pracoval v rómskom divadle Romathan, v Kancelárii právnej ochrany pre etnické menšiny a ako redaktor v rómskom periodiku Sam adaj (Sme tu). Rád by vydával v Banskej Bystrici vlastné nezávislé rómske noviny. Tie súčasné – Romano nevo ľil – sa mu zdajú byť príliš provládne a málo kritické.

„Je to o vnútornom ponímaní kultúrnych hodnôt a tradícií. Hovorí sa, že láska aj hory prenáša, ale pravdou v mojom prípade ostáva fakt, že sa som nedokázal preniesť,“ odpovedá na otázku, či si priateľov a priateľky vyberá medzi Rómami alebo Nerómami.

„Hľadal som kompromis, a tak som sa zaľúbil do dievčaťa, ktoré je „polovičankou“ – má rómske srdce a biele „racio“.“

Na rozdiel od svojho priateľa Ivana sa na otázku, či má politické ambície, nevyhol priamej odpovedi. „Určite áno, ale najskôr až o také štyri roky. Musím predovšetkým dozrieť, nasiaknuť politickou gramotnosťou, vyzbrojiť sa diplomatickosťou…“

Je pritom presvedčený, že bez pomocnej ruky „gadžov“ sa veci nebudú posúvať pozitívnejším smerom.

Skautka Brigita

Brigita Kiňová je zo zmiešanej rodiny – otec Róm, matka biela. Má troch bratov, na strednej škole ukončila strojárinu a momentálne je bez práce – tak ako mnoho jej rómskych aj nerómskych rovesníkov.

„Keď zistili, že som Rómka, správali sa ku mne tak ako predtým,“ spomína si na školu. „Chválabohu som nikdy nemala väčšie problémy s rasizmom,“ zaklope na stôl.

Dvadsaťjedenročná dievčina vedie v prešovskej komunite Rómov Na Tehelni skautský oddiel ako súčasť sociálneho programu Červeného kríža. Tehelňa leží Prešovčanom tak trochu v žalúdku – z financií belgického Červeného kríža tu totiž vyrástli pre Rómov-neplatičov nové obytné bloky, aké by si iste zaslúžili aj mnohé nerómske sociálne slabšie rodiny.

Brigita mi rozpráva o neďalekom supermarkete, kam majitelia odmietajú Rómov púšťať po viacerých. „Keď je nejaký Róm vnútri, zastavia ďalšieho a povedia mu, že môže dnu, až ten druhý odíde,“ vysvetľuje.

Zlodejov od nezlodejov rozlišujú veľmi jednoducho – podľa farby pleti.

Po roku a pol vyzerá rómska bytovka Na Tehelni stále ako nová. V kancelárii Červeného kríža, ktorá je priamo v objekte, sa striedajú rómski aj nerómski zamestnanci. Pri našej návšteve si tu deti písali úlohy. Brigita s kolegyňou na ne dozerali a ďalší skautíci zvedavo postávali za dverami na pavlači.

Rómsky skauting na Tehelni vznikol podľa vzoru košického Luníka IX, kde skautský oddiel úspešne fungoval.

„Rada robím s ľuďmi a teší ma pomáhať, pretože sa aj sama niečo naučím,“ hovorí Brigita.

Zdá sa, že má prirodzenú autoritu – okrem toho, hrávala futbalovú ligu!

Slovenská spoločnosť je podľa nej rasistická.

„Rasizmus je v každom z nás – aj keď niekto to nedáva príliš najavo,“ hovorí pokojne. „Som Slovenka… ale srdcom sa cítim Rómka,“ dodáva.

„Dúfam, že sa mi podarí uplatniť v tom, čo som si vysnívala – a to je tá práca s deťmi,“ hovorí o svojich ďalších plánoch. „Všetci ma nahovárajú, aby som študovala,“ dodáva trochu v rozpakoch. „Neviem… Možno si málo verím. Neviem to presne formulovať.“

* * *

Štátny aj tretí sektor sa ich snažia zapojiť. Ak má mladý Róm dobré známky, učitelia ho už zväčša navigujú na „rómske“ študijné odbory ako sociálna práca alebo učiteľstvo. Aby zostal Rómom a venoval sa problémovej rómskej komunite, teda práci, do ktorej sa Nerómovia práve nehrnú. Možno to je trochu pritiahnuté za vlasy – ale nejde aj tak trochu o obraz rozdelenia spoločnosti na „rómsku“ a „nerómsku“? Je to jednoduché – väčšina Nerómov nechce Rómov nič učiť. Nechceme ich ani vidieť. A keď – nech sa stará štát.

Sociálny problém najchudobnejších Rómov sa však prehlbuje rýchlejšie, než štát stačí reagovať – prinajmenšom už podľa rastúcej krivky pôrodnosti v najchudobnejších vrstvách Rómov. Žiadna vláda dosiaľ neponúkla jasnú a účinnú koncepciu, ako z tohto začarovaného kruhu von. Medzitým dorastá nová generácia. Majú vlastný rozum, vlastné ambície. Školia sa v zahraničí. Zisťujú, že byť Rómom je vlastne dobré. Ako s týmto darom naložia, ukáže čas.

Podľa niektorých odhadov je na Slovensku 400- až 500-tisíc Rómov. Iné hovoria, že o šesťdesiat rokov budú „gadžovia“ na Slovensku v menšine. Mali by sme na to občas nezabúdať.

Autor: BAŠA JAVŮRKOVÁ aTOMÁŠ REPČIAK, Rómska tlačová agentúra (rozhovor s Petrom Pollákom)MÁRIA HUŠOVÁ, Rómska tlačová agentúra (rozho