Deti v detských domovoch majú ťažké osudy: niektoré rodičia týrali alebo zanedbávali, iné opustili a niektorým dokonca rodičia zomreli. I keď sa o ne okolie snaží postarať čo najlepšie, nikto sa nepýta, čo chcú ony. Takéto zážitky nikdy nezostanú bez následkov – mnohé deti z detských domovov preto trpia citovými alebo psychickými poruchami, reagujú zvláštne a neprimerane okolnostiam – zdanlivo bez príčiny kradnú, prejedajú sa, plačú, odťahujú sa od ľudí, trpia nočnými morami alebo sú agresívne.
Rodina Kerekešovcov si k dvom vlastným deťom adoptovala dve dievčatká z detského domova: 11-mesačnú Moniku a trojročnú Darinku.
„Dievčatá vlastní rodičia opustili a hoci boli v detskom domove iba niekoľko mesiacov, táto skúsenosť sa na nich podpísala,“ hovorí Mária Kerekešová. „Napríklad Darinka sa v prvom období strašne prejedala. Myslela som si, že jej u nás chutí viac ako v domove, ale potom som si uvedomila, že ona je aj to, čo jej nechutí. Dnes by som už vedela, že si prejedaním asi kompenzuje pocit straty.“
Hoci sú manželia Kerekešovci adoptívnymi rodičmi už päť rokov a riadne absolvovali klasickú prípravu na náhradné rodičovstvo (od kontaktu s pedagogicko-psychologickou poradňou cez psychologické testy, inštruktáže až po niekoľko stretnutí so psychológom), pani Kerekešová bola veľmi spokojná s programom PRIDE, ktorým mala možnosť prejsť. „Aj keď sa v klasickej príprave pre náhradných rodičov všeličo dozviete, nikdy to nie je také, ako keď to zažijete. PRIDE je postavený práve na tom, že prostredníctvom prežívania pocitov toho druhého lepšie pochopíte jeho prejavy. Mnohé problémy, ktoré som kedysi riešila s pomocou psychologičky, by som už dnes asi zvládla sama. Možno by som aj lepšie dokázala položiť otázku, aby sa mi dieťa zverilo so svojím trápením.“
Silný zážitok si každý lepšie zapamätá ako slová, alebo opis udalosti v knižke.
„Prechádzali sme rôznymi situáciami,“ spomína Mária Kerekešová. „Jedna hovorila o dievčatku, ktoré náhradný otec starostlivo každý večer ukladal do postele a čítal mu pritom rozprávku. Dievčatko vždy veľmi plakalo a nikto nechápal prečo. Napokon vysvitlo, že takmer rovnako sa o dievčatko staral kedysi matkin druh – len s tým rozdielom, že po rozprávke ho niekedy aj sexuálne zneužil.“
(gal)
