ie riešenie,“ hovorí 38-ročná americká právnička Lori Wallach, jedna z vedúcich osobnosti hnutia antiglobalistov.Na nedávnom stretnutí antiglobalistov v brazílskom Porto Allegre tiahli ulicami demonštranti, ktorí vykrikovali: Kuba – si, Yanquis – no!

Ja som priletela až po demonštrácii. Do Porto Allegre sme však prišli aj kvôli tomu, aby sme ukázali, koľko Američanov podporuje ostrú kritiku veľkých amerických korporácií a americkej vlády.

Ste vari nepriateľom slobodného trhu?

Nie. Podporujem trh, ktorý je regulovaný v prospech všeobecného dobra.

Vlády by teda mali trh regulovať?

Samozrejme.

Mohli by ste uviesť príklad opodstatnenej regulácie trhu? Čo sa vám na slobodnom trhu nepáči?

Slobodný trh dnes neexistuje. Teóriu slobodného trhu vytvorili britskí ekonómovia David Ricardo a Adam Smith na prelome 18. a 19. storočia. Vytvorili ju na zásade „porovnateľnej prevahy“ (comparativ advantage). Ide o to, že sa štáty, čo do kapitálu, know-how či prírodných zdrojov odlišujú, a preto sa špecializujú na to, čo je pre nich najvýhodnejšie. Porovnateľná prevaha však neexistuje, dnes máme skôr do činenia s totálnou prevahou (absolute advantage). Kapitál sa pohybuje, hľadá najnižšie ceny práce v najhorších podmienkach. Napríklad: nejakej firme sa lepšie opláca vyrábať autá v Poľsku, nie v Nemecku, ale keď sa poľskí robotníci začnú domáhať vyšších miezd, firma to zabalí a premiestni sa do Číny. Ide teda o pohyblivý kapitál, ktorý nie je prirodzenou súčasťou krajiny. Je nestály, premiestňuje sa tam, kde je to najvýhodnejšie. Vo svete pohyblivého kapitálu pojem voľného obchodu neexistuje. Pritom dnešný obchod je iba malým prvkom globalizácie. Oveľa dôležitejšia je ochrana vlastníctva v rámci Svetovej obchodnej organizácie (WTO), najmä ochrana nového typu týkajúca sa intelektuálneho vlastníctva. Napríklad: monopolistický pakt farmaceutov, ktorý má byť v platnosti 20 rokov. Ibaže, kým väčšina štátov nezbohatne, nechce uzavierať dvadsaťročné monopolistické pakty. Kým boli USA rozvíjajúcou sa krajinou, kopírovali celú technológiu Európy. Potom to isté urobilo Japonsko. Lenže dnes ochrana práv veľkých korporácií zabraňuje rozvíjajúcim sa krajinám (o slabo rozvinutých ani nehovoriac) v rozvoji. Dohody, ktoré sa uzavierajú v mene slobodného obchodu, budú plodiť samé konflikty, pretože nerešpektujú práva suverénnych štátov.

Mohli by ste byť konkrétnejšia?

Napríklad Poľsko sa môže rozhodnúť, že všetky investície do priemyselnej výroby musia obsahovať balík preškoľovania robotníkov a zároveň aj jasné vyčíslenie možných škôd na životnom prostredí, ktoré vzniknú ako dôsledok otvorenia a prevádzky fabriky. Tieto opatrenia by mali byť záväzné pre domácich i zahraničných investorov. Iba poľská vláda by mala mať právo suverénne sa rozhodnúť, či na tom trvá alebo nie. V dnešnom obchode je však suverenita lokálnych rozhodnutí drasticky limitovaná.

Napríklad?

Vypracovali sa kritériá, ktoré sa vnucujú všetkým a pre všetko: kvôli nezávadnosti potravín, kvôli spôsobu ich výroby, kvôli cenám liekov. Pritom toto všetko by sa malo regulovať v rámcoch lokálnej politiky. Dráždi nás, že slobodný obchod zaťažujú takéto neoliberálne nápady. Subjektívne rozhodnutia a hodnoty nemožno vnucovať celému svetu. A okrem toho: kto tieto zásady ustanovil? Korporácie, nie obyčajní ľudia.

Komu teda prislúcha kontrolovať prelievanie sa kapitálu, pravidlá slobodného obchodu či trhu?

Rozhodovať by mali ľudia, ktorí znášajú dôsledky svojich rozhodnutí. O tom, ako má vyzerať hospodársky rozvoj, ochrana potravín, zdravie či vzdelávanie spoločnosti, musia rozhodovať jednotlivé krajiny. Štáty musia suverénne prijímať rozhodnutia o tom, či chcú vyprodukovať prebytok nejakého tovaru a potom ho predať. Lenže aká je skutočnosť? Členské štáty WTO sa zaviazali, že na svoj vnútorný trh musia pustiť 5 percent importu potravín aj vtedy, keď si dokážu ten-ktorý produkt vyrobiť v dostatočnom množstve na uspokojenie svojich potrieb. Tento nezdravý, korporáciami podporovaný spôsob obchodovania, je dnes jedným z hlavných elementov pravidiel obchodu. Ťažia z toho najmä korporácie, ktoré rozhodujú zvonka.

Na jednom zo seminárov v Porto Allegre, kde ste sedeli aj vy, istý roľník z Via Campesina, medzinárodnej organizácie roľníkov, vykrikoval, že „neoliberálne potraviny sú hovno“. Čo je to za čudo, tie neoliberálne potraviny?

To je esencia toho, čo sa skrýva pod záväzným modelom. Ide o časť čohosi, čo sa nazýva intenzívnym poľnohospodárstvom, teda factory farming. V zhode s normami WTO a Medzinárodného menového fondu mnohé krajiny prerábajú svoje lokálne poľnohospodárske systémy na masovú produkciu zameranú na export. Chcú zarobiť tvrdú menu. Dôsledkom je intenzifikácia produkcie hnojiva, geneticky zmodifikovaného osiva, pestovanie monokultúr na tisícoch hektárov. To isté platí aj pre chov zvierat: zmechanizovaný chov a zabíjanie zvierat, globalizovaný transport produktov, znehodnotených arzénom, antibiotikami, hormónmi. Z informácií samotnej WTO vyšlo najavo, že umelý chov a produkcia nepriaznivo vplývajú na životné prostredie. V mnohých krajinách ľudia zisťujú, že kvalita a chuť týchto potravín sú nízke.

V Poľsku podobné názory hlásajú nacionalisti a izolacionisti, ktorí bojujú proti slobodnému trhu a vstupu do Európskej únie.

Dohoda z Maastrichtu vyvoláva mnohé pochybnosti nielen v pokrokových kruhoch, ale aj v pravici. Tejto dohody sa obávajú mnohé pokrokové európske hnutia, odbory, hnutia žien či ekológov. Vynárajú sa otázky, týkajúce sa demokracie a mechanizmov rozhodovania. Napríklad: v Nemecku, teda vo veľmi silnom štáte únie, verejná mienka rozhodne podporuje proekologickú politiku. Zakaždým, keď EÚ rokuje s WTO o ekológii, nemeckí občania sa búria, pretože to rozhodnutie nepadlo v nemeckej vláde. Pokrokové hnutia posilňujú lokálne demokracie, ktoré raz prevezmú všetky tieto veci do svojich rúk.

Ste nacionalistka?

Nazdávam sa, že ľudia v ktorejkoľvek krajine musia rozhodovať sami za seba. To je demokracia, nie nacionalizmus.

Udivuje ma, že podobné argumenty majú v rozličných kontextoch celkom iný význam. To, čo je pre vás glorifikáciou rôznorodosti či demokracie, v poľskom kontexte rezonuje skôr s nacionalizmom. Viete si predstaviť, ako sa v Poľsku a iných krajinách stredovýchodnej Európy ťažko vysvetľuje, o čo ide antiglobalistickým hnutiam?

Viem. Keď niekto spomenie reguláciu trhu, hneď ho okríknu: „My to poznáme, to je komunizmus!“

Asi tak.

S komunizmom nemám nič spoločného. Nezabúdajme, že liberálna deregulácia je vecou posledných dvoch desaťročí.

Spojené štáty dnes presadzujú myšlienku sféry slobodného obchodu v oboch Amerikách. Už vyše osem rokov funguje NAFTA, dohoda o slobodnom obchode medzi USA, Kanadou a Mexikom. Prečo tvrdíte, že rozšírenie NAFTA na Strednú a Južnú Ameriku by znamenalo katastrofu pre celú Latinskú Ameriku?

NAFTA funguje osem rokov. Keď sa to všetko v roku 1993 spustilo, iniciátori, najmä veľké korporácie sa zaklínali: bude to skvelé, bude viac pracovných miest, vyššie mzdy, čistejšie životné prostredie, lacnejšie a kvalitnejšie potraviny, viac služieb za menej peňazí, väčšia možnosť voľby. Uisťovali, že sa zníži nelegálna migrácia Mexičanov, ktorí nemôžu nájsť prácu doma, do USA, že sa zachytí pašovanie drog. Špecializujem sa na obchodné právo, čítam rozličné dohody a hovorím si, alebo som ja celkom hlúpa, alebo oni klamú. V tých dohodách by ste všetky tie sľuby nenašli. Teraz, po ôsmich rokoch, si to všetko môžeme overiť. Sľuby sa nesplnili, objavili sa však vedľajšie dôsledky. Veľmi starostlivo sme preskúmali, čo sa stalo v poľnoshospodárstve. Iba kvôli dôveryhodnosti: údaje sme dostali od americkej vlády. Ukázalo sa, že v dôsledku spomínaných zmlúv majú poľnohospodári vo všetkých troch krajinách nižšie príjmy, pričom maloroľníci prišli o pôdu. Získalo na tom iba niekoľko veľkých poľnohospodárskych firiem. Najviac to postihlo mexických roľníkov, tam majú naozajstnú krízu. V USA sa však ceny poľnohospodárskych produktov natoľko znížili, že zisky farmárov klesli na historicky najnižšiu úroveň, a to napriek tomu, že ich export do Mexika sa zvýšil. Dokonca v Kanade skrachovalo v priebehu ôsmich rokov viac fariem ako hocikedy predtým v porovnateľne dlhom období. Rovnako je to aj v oblasti životného prostredia. Pravidlá NAFTA odstránili v Kanade zákaz používania toxických substancií. Mexiko bolo prinútené odstúpiť od pravidiel, ktoré sa týkali označovania oblastí obhospodarovanej pôdy, ba museli prijať aj skladovanie toxických odpadov neďaleko významného zdroja vody. V USA zmenili zákony týkajúce sa pesticídov. To všetko sú konkrétne príklady. Projekt NAFTA sa teda neosvedčil. Prečo ho máme rozširovať na ďalšie krajiny?

A čo maquiladores, prihraničné fabriky, ktoré importujú súčiastky a vyvážajú hotové produkty? Vďaka NAFTA vytvorili veľa pracovných miest.

Vďaka maquiladores pribudlo v Mexiku 800 000 pracovných miest. Tieto fabriky však existovali ešte pred dohodou NAFTA. Po schválení týchto dohôd sa tieto fabrikyv rámci predpisov, ktoré chránili amerických a kanadských investorov, preniesli do Mexika, pretože tam mzdy nepresiahli 5 dolárov denne, zatiaľ čo v USA museli platiť zamestnancom minimálne 4 doláre za hodinu. A tak sa do Mexika premiestnili firmy produkujúce špičkové elektronické výrobky, farmaceutické i letecké firmy. Americká telefonická brandža pohltila mexickú. Drobní mexickí výrobcovia topánok, odevov a nástrojov v dôsledku americkej a kanadskej konkurencie stratili prácu. Mexické veľkoobchody dnes ohrozujú reťaze amerických supermarketov. Lokálne obchody a obchodíky, to všetko zaniklo.

Hrubý národný dôchodok Mexika však v rovnakom čase rástol.

Štatistiky, ktoré dostanete od mexickej vlády, sú šokujúce. Podľa nich 8 miliónov Mexičanov, ktorí pred NAFTA patrili k strednej triede, žije dnes v biede. Hrubý národný dôchodok Mexika vzrástol, ale príjmy štátu poklesli. Ľudia na to doplatili.

Rozlišujete dobrý a zlý obchod?

Rozlišujem. O dobrom obchode možno hovoriť vtedy, keď sa štáty rozhodnú, že chcú s nejakým tovarom obchodovať a vymeniť ho za produkty, ktoré samy neprodukujú. O zlom obchode treba hovoriť vtedy, keď umelé predpisy vnucujú výmenu, z ktorej má prospech iba konkrétna korporácia, ale domorodci túto výmenu nepotrebujú, pretože škodí domácemu hospodárstvu.

Ako by vyzeral svet, keby sa vám podarilo vaše predstavy všade presadiť?

Hospodárstva rozličných krajín by sa prispôsobili potrebám svojich obyvateľov, pričom cieľom obchodu by bolo uspokojenie týchto potrieb. Obchod ako prostriedok, nie ako cieľ. Znamenalo by to zníženie exportu, ale vyššiu zamestnanosť a lepšiu kvalitu života pre väčšinu ľudí. A vyššiu rôznorodosť. Na súčasnej globalizácii je zhubná najmä rovnorodosť kritérií a štandardov pre hospodárstva, spoločnosti a zákony.

Aký význam majú stretnutia antiglobalistov? Nejde o zrod nejakej novej utópie? Napríklad utópie globálnej solidarity?

V Porto Allegre sa stretli spoločenské hnutia z celého sveta. Vymieňajú si skúsenosti, pokúšajú sa vytvoriť silu, ktorá by dokázala generovať zmeny v globálnej škále. Nejde o utópiu, ale o výmenu veľmi praktických skúseností. Nechceme rovnorodosť. Zvlášť nie v podobe, v akej nám ju nanucujú zhora. Rozličné spoločnosti potrebujú rozličné riešenia. Chceme sformulovať politickú alternatívu, ktorá by umožnila rovnakú šancu rôznym modelom.

Chcete, ale ako?

Organizujeme medzinárodné kampane. Napríklad: vytvorili sme medzinárodnú koalíciu, ktorá vyvíja nátlak na národné vlády, aby presadzovali stanovisko vlastných spoločností. Nazývame to demokratickou vieryhodnosťou.

Myslíte si, že vo svete existujú aj lepšie, politicky, hospodársky či spoločensky zorganizované miesta ako USA a Európa?

Západná Európa a USA sú také zindustrializované, že v dedinách žije už len málo obyvateľov. Zato v Indii až 70 percent. Keby tam prijali zásady americkej poľnoshospodárskej politiky, pol miliardy ľudí by nemalo do čoho pichnúť, z čoho žiť. Stali by sa obyvateľmi navyše. Kam by sa podeli? Čo by sa s nimi stalo? Uniformitu nemožno nanútiť každej krajine a nahovárať svetu, že je to najlepšie riešenie. Kde sú lepšie modely? Na Filipínach mám priateľov, ktorí žijú na dedine. Filipínci si vážia tradície. Nie sú bohatí, ale skoro nikto tam netrpí hladom. Ľudia jedia trikrát denne, majú bohatú kultúru, vlastné náboženstvo. Vládne tam kmeňová rada starších; vypracovali si systém uspokojovania potrieb, ktorý nestojí na peniazoch. Filipínci, v porovnaní so západniarmi, sú oveľa šťastnejší. Ako som povedala: rozličné systémy pre rozličné spoločnosti.

Viete si predstaviť, že o desať rokov budete ministrom vo vláde USA, tak ako sa ním stal zelený aktivista Joschka Fischer v Nemecku?

Chcem, aby sa aj v Amerike uskutočnili politické zmeny. Chcela by som, aby ľudia, ktorí majú podobné názory ako ja, mali v budúcnosti toľko moci, aby naše myšlienky, naše zmeny zákonov presadili. Sama však takéto ašpirácie nemám.

Gazeta Wyborcza