(Belianske Tatry)

Volajú ho Jaco. O pár týždňov má na krku štyridsiatku, ale bez hôr a lezenia si život nevie predstaviť. V jeho prípade to nie je len obľúbené slovné spojenie, ale holý fakt. Horolezectvo sa mu dostalo pod kožu a všetko, čo robí, mu podriaďuje. Hory ho naučili vari všetkému. Pohybovať sa v teréne, poznať steny, počasie, prírodu, ale predovšetkým život a seba. Vie, že v horách sa nedá nič oklamať. Nepoctivosť sa tam neopláca. Preto neznáša pretvárku ani v živote. Nie je za to veľmi obľúbený, neberie si totiž servítku pred ústa a ak sa mu niečo nepáči, hovorí. Ctí si horolezecké tradície a ako ich obhajca ide často hlavou proti múru. Taký je tatranský samorast, Popradčan PAVOL JACKOVIČ.Lezeniu sa venujete už dvadsaťdva rokov, ale s „lezečkami“ a lanom ste sa predsa len nenarodili. Ako ste sa k tomuto športu dobrodruhov dostali?

Tradične, cez turistiku. Už v detstve som s mamou chodieval do Tatier, neskôr s kamarátmi. Keď sme už Tatry prešli všetkými chodníkmi, začali sa naše výpady mimo značkovaných ciest na ľahšie kopce. Vtedy mi mama povedala – ak máš urobiť nejakú hlúposť, choď radšej niekam do horolezeckého oddielu. To ma veľmi nenadchlo, nie som typ, ktorému sa páči, ak mu niekto hovorí, kedy a kde má liezť. Ale dal som si poradiť a potom už vývoj nabral raketové obrátky.

Pamätáte sa na pocity z prvej skutočnej horolezeckej túry?

Samozrejme, na to sa nedá zabudnúť. Bolo to v septembri 1980 a robili sme cestu Roklinou Komarnických na Širokú vežu, asi trojkovej obtiažnosti. Celkom pekné sústo, bol tam jeden už zaľadnený prah, a keď si dnes premietam, čo sme tam robili, aké seky sa nám podarili, čudujem sa, že sme to vôbec prežili. Celé to bolo opantané závojom nepoznaného, každý krok som silne prežíval. Bola to moja prvá lezecká cesta a veľmi som chcel, aby nebola aj posledná.

Odvtedy sa vám už lezenie stalo drogou, nevyhnutnosťou?

To ešte nie, takých dvadsať až tridsať ďalších ciest bolo len akýmsi poznávaním, zoznámením sa s horami, tatranskými stenami. V nasledujúcej zime sme sa už púšťali do ťažších vecí, napríklad sme robili pilier Ganku z Kačacej doliny, čo je na začiatočníkov celkom slušný výstup. O rok v lete sme už s Veličom mali za sebou jednu z najlepších tatranských sezón, urobili sme asi osemdesiat výstupov. V júli 1983 som sa so Zlaticou Podhorskou dostal na Kaukaz, vyšli sme Chergianiho severovýchodnou cestou na Ušbu, trvalo nám to tri dni, a na to, že som bol vlastne začiatočník, to bolo celkom dobré. Potom prišli Alpy, v roku 1985 som vyšiel západnou stenou na legendárny Petit Dru. Pôvodná záľuba postupne prerastala do životného štýlu. Naozaj si život bez lezenia neviem predstaviť a veľa vecí tomu podriaďujem. Uvedomujem si, že lezenie je pre mňa na prvom mieste, ale viem tiež, že žiadny extrém nie je zdravý. Vždy to treba nejako vyvážiť.

Pamätníci zlatej éry tatranského lezenia nostalgicky vzdychajú, že dnes je už lezenie v Tatrách v útlme, steny sú takmer prázdne, lezie málokto. Stratili Tatry pre horolezcov príťažlivosť, alebo v nich už niet čo nové objavovať?

Vždy sa dajú nájsť nové cesty, len za túto zimu som urobil päť prvovýstupov v stene Malého Kežmarského štítu. Nezáujem o Tatry sa nedá zvaľovať na zmenu režimu. Tí, čo liezli pre radosť a z pasie, zostali pri tom, aj keď je pravda, že ich je málo. Veľa ľudí sa dalo na podnikanie v domnení, že si zarobia a budú chodiť liezť do sveta. Mnohí z nich však dnes nosia pred sebou veľké brucho a už len spomínajú, ako liezli. Kedysi bolo lezenie jedným z prostriedkov, ako sa dostať von, na Západ. Od mnohých som počul – načo liezť, keď dnes už nie je problém vycestovať. Ak toto mala byť motivácia, ďakujem pekne. Hory si to nezaslúžia, aby boli takto zneužité.

Z bilancie vašich výstupov sa zdá, že preferujete sólolezenie. Prečo?

Nepreferujem, to je nevyhnutnosť. Je pekné počasie, chcem ísť do hôr, ale nemám spolulezca. Mám dve možnosti – buď to vzdám, alebo idem sám. Tak som sa postupne dostal do štádia, že už nehľadám niekoho, kto má čas, ale jednoducho idem. Je to riešenie nedostatku lezcov. Dnes už mi to nerobí problém. Veľa som sa pri sólolezení naučil. Človek sa musí spoliehať len sám na seba, niet tam nikoho, kto zachytí pád, nad každým krokom treba dôkladne rozmýšľať, aby človek neurobil chybu. To sa môže kruto vypomstiť.

Poznáte strach?

Je to skôr rešpekt. Keď má človek strach, nemôže liezť. Ale rešpekt musí byť. Veľa ľudí sa zabilo na ľahkých cestách, podcenili istenie, stratili ostražitosť, podľahli chvíľkovej nesústredenosti… Možno preto nerád leziem dva či tri razy tú istú cestu. Už ju poznám, mohol by som podľahnúť klamnému pocitu istoty. Keď dnes vidím, čo mladí vystrájajú, desím sa, že čoskoro príde chvíľa, že budú mať sviatok len raz v roku – v novembri.

Je o vás známe, že ctíte horolezecké tradície. V ich mene ste pred rokmi zrušili cestu Posledný súd na Ostrve. Prečo?

Určité obdobie sa tu začal raziť štýl robenia ciest zhora, bez predchádzajúcich pokusov o vylezenie zdola. Úprava stupov a chytov podľa mňa nemá nič spoločného s lezeckou etikou. Bolo mi to proti srsti a keď sme v komisii alpinizmu hodnotili výstupy, nemienil som takýmto umelo vytvoreným cestám uznať hodnotu. To patrí na skalky, nie do Tatier, veď aj slovo prvovýstup je od slova vystúpiť, nie zostúpiť. Nebola ochota viesť okolo toho diskusiu, tá sa rozprúdila, až keď som jednu takúto cestu v Tatrách zrušil, odmontovali sme z nej oká a bol pokoj. Potom mnohí z tých, čo to predtým tolerovali, pochopili, že cesty s predchádzajúcim zlanením a nacvičovaním zhora sú síce fyzicky náročné, ale postrádajú psychickú stránku. Ak uprednostňujem fyzickú zložku lezenia pred psychickou, degradujem lezenie na gymnastické cvičenie na skale, je to prvý krok k zániku športového lezenia v horách, k umelému vytváraniu ciest a znásilňovaniu prírody. Prečo si takéto cesty po predchádzajúcom zlanení naši lezci nedovolia robiť napríklad v Dolomitoch? Veď by ich odtiaľ hnali!

Verejne, v denníku Pravda, ste sa pri analýze jednej záchrannej akcie vyjadrili, že Tatranská horská služba stráca kredit, nemá lezecký potenciál. Za to vás v Tatrách asi radi mať nebudú. Prečo ste sa pustili do búrania mýtov o schopnostiach záchranárov?

Je pekné sedieť niekde pri pive, búchať do stola a kritizovať, ako tú záchranku zbabrali, čo urobili a ako to mali urobiť. Ale tým sa nič nezmení. To môžem doma pred zrkadlom nadávať, výsledok je ten istý. Ak si myslím, že v súčasnej horskej záchrane niečo škrípe, niečo sa nerobí poriadne, tak o tom musím hovoriť. Len tak môžem docieliť, že sa tí, ktorí to robia, zamyslia a možno sa v budúcnosti poučia z chýb a budú postupovať inak. V horách ide o ľudské životy. Ak nemá pribúdať tragédií, treba stratiť rešpekt pred mýtmi a ísť s kožou na trh. Za svojím názorom si stojím. Do kritiky som sa nepustil, aby som vyvolával nejaké spory, ide mi o kvalitnejšiu záchrannú službu. Zbytočných obetí už bolo dosť.

Vlani na jeseň ste s Jožom Skokanom vyliezli Strechu sveta v severnej stene Cima Ovest v talianskych Dolomitoch. Táto cesta z roku 1968 nemala veľa prelezení, zo Slovenska sa to nepodarilo okrem vás nikomu. Napriek tomu sa po vašom návrate v internetovej diskusii ozývali namiesto uznania skôr hanlivé vyjadrenia. Ako na to reagujete?

Každý, kto normálne uvažuje a vie, o čom je lezenie, dokáže túto cestu triezvo ohodnotiť. Nič svetoborné ani nové sme neurobili, nebolo naším cieľom urobiť dieru do sveta. Lezieme pre radosť. Sú však ľudia, ktorí o lezení nemajú predstavu, a lezecké komplexy si riešia pri internete. Nech od neho vstanú a idú niečo poriadne vyliezť, potom sa môžeme spolu o lezení baviť.

Hoci máte v Tatrách za sebou stovky výstupov, ťažké zimné cesty, v ankete JAMES-u Horolezec roka ste ešte nikdy nestáli na prvej priečke. Nemrzí vás nedostatok uznania?

Nikdy som neliezol kvôli anketám či uznaniu, ale preto, že ma to baví. Nepatrím k lezcom, čo si dajú zaplatiť každý krok, to už by sa stratila radosť a prevládla povinnosť voči sponzorom. Uznanie určite poteší, ale že som nebol nikdy vyhlásený za horolezca roka, to prežijem.

V roku 1998 ste sa zúčastnili neslávne známej vlajkonosičskej výpravy na Everest. Ako s odstupom času hodnotíte svoju účasť, poznačila vás?

Bola to obrovská skúsenosť a poučenie. Teraz si dobre rozmyslím, kam a s kým pôjdem, dvakrát do takého istého …. nestúpim! Ako ma to malo poznačiť? Ľudia si pamätajú tých, čo vystúpili na vrchol. A že by som tým stratil sponzorov? Akých? Dnes lezca podporí len ten, čo má k lezeniu kladný vzťah a pozná ho. Akú reklamu by som mohol robiť niekomu v Nepále, budem predávať maoistom práčky?

Čo vám horolezectvo dalo pre život?

Človek musí horám najprv niečo dať, potom mu aj ony dajú veľa. To je univerzálne pravidlo. Naučil som sa vážiť si život, poznám jeho cenu. Keď vidím tých, čo každý deň sedia na tých istých stoličkách v krčme, čudujem sa, ako ľahko si ten život dole hrdlom púšťajú. Tí, čo oň musia bojovať, si ho cenia. A naučil som sa rozlišovať, viem, čo je podstatné, banality ma už nerozčúlia. O čo ide, keď nejde o život? Toto, čo my tu žijeme, je jedna šialená naháňačka za peniazmi. Tie sú dobré, ale nesmú byť prioritou. Preto je dobré pobudnúť trochu medzi ľuďmi v Nepále či Tibete, človek získa iný pohľad na veci.

Ale bez peňazí sa nedá chodiť do hôr. Z čoho žijete?

Živím sa výškovými prácami, pri ktorých mám čas na lezenie. Ak chcem niekam vycestovať na mesiac, ktorý zamestnávateľ by ma pustil a ešte aj podržal miesto? Toto je riešenie, som sám sebe pánom. Čo bude o desať až dvadsať rokov, to teraz neriešim.

Ktorá hora vám teraz nedá spávať?

Na jeseň sa s českými lezcami chystáme do Nepálu, na jeden z novootvorených kopcov, 7400-metrový Talung. Má krásne, úplne voľné steny, chceli by sme urobiť jeden dvetisícmetrový pilier. Teším sa, je to niečo úplne iné, ako preľudnené základné tábory pod osemtisícovkami, naplnené komerčnými výpravami. To, čo sa dnes deje v Himalájach, je proti zdravému rozumu. Vlani vyšli v jeden deň na Everest desiatky ľudí, ten kopec to už dehonestuje! Aká to je radosť, keď človeka hore traja ťahajú, traja tlačia a ďalší mu menia kyslíkové fľaše? Už sa teším na ten pokoj pod Talungom.

MIRA KOVÁČIKOVÁ

FOTO – AUTORKA a ARCHÍV PAVLA JACKOVIČA

PAVOL JACKOVIČ (1962), člen reprezentačného A družstva Slovenského horolezeckého spolku JAMES. Horolezectvu sa venuje od roku 1980. Vo Vysokých Tatrách urobil doposiaľ 872 výstupov, z toho 320 sólovýstupov, 68 prvovýstupov a 40 zimných prvovýstupov. Na svojom konte má aj klasické cesty v Alpách, medzi nimi šesť najväčších severných stien, výstupy na Kaukaze, v r. 1996 sa zúčastnil himalájskej expedície na osemtisícovku Lhotse, v r. 1998 na Mt. Everest. Zo zimných tatranských výstupov si najviac cení cestu Maratón v Malom Kežmarskom štíte (2. prelezenie, 7A4), cestu Pankiewicz-Wolf v Mlynáriku (1. zimné prelezenie, 6A3) a cestu Nirvána v Malom Kežmarskom štíte (sólo prvovýstup, 6A4). Z letných tatranských výstupov patria k jeho najhodnotnejším Fatamorgána na Nižnú Slavkovskú baštu (sólo prvovýstup, 6+ A4), Budúcnosť – Cesta na pamiatku Vlada Tatarku vo východnej stene Nového (sólo prvovýstup, 6+ A4) a cesta cez jaskyňu v Pyšnom štíte (prvé sólo prelezenie, 6+ A3).

Žije v Poprade.