i Amerike sa dá neplodnej žene pomôcť liečbou či umelým oplodnením, v niektorých afrických komunitách to riešia úplne inak.

Žena, ktorá nemôže počať, sa jednoducho zosobáši s inou ženou, ktorá je slobodná a schopná priviesť na svet dieťa.

Antropológ David Maillu označuje túto prax za praktický spôsob riešenia sociálneho problému.

„Ak je žena už stará a nemá deti, existuje tu alternatíva pokračovania rodu prostredníctvom adoptovania inej ženy,“ vysvetľuje. „Je to, aby sme použili slovník západného sveta, adoptovaná manželka.“

Táto prax sa však odlišuje od polygamie – je to zmluva čisto medzi dvoma ženami. Úlohou „ženinej manželky“ je porodiť deti. Kto je otec, je vedľajšie.

Taký je aj príbeh Ndwale Mutisovej, príslušníčky kenského kmeňa Akamba. Bola vydatá, neplodná a zúfalo túžila po deťoch. V tej istej chudobnej osade žila aj o vyše 40 rokov mladšia Syombua. Dvadsaťročná, nevydatá, zato už so štyrmi synmi. A s mizivou nádejou, že si raz nájde manžela. Ndwale začala konať a po piatich rokoch dospeli obidve rodiny k dohode.

Za sľub vena rodičom sa Syombua nasťahovala k Ndwale a jej manželovi a stala sa „iweto“, teda ženou vydatou za ženu.

Odvtedy prešlo štrnásť rokov.

Ndwale, dnes už takmer osemdesiatročná, sedí bosá pod stromom obsypaným avokádom. Jej purpurové šaty sú špinavé a deravé, tvár zbrázdená vráskami, vyrytými rokmi i chudobou. Vysvetľuje, prečo si vzala Syombuu.

„Až zomriem, chcela by som, aby po mne zostalo meno, aby moje meno a meno našej rodiny žilo ďalej,“ hovorí, odháňajúc od nôh kŕdeľ pípajúcich žltých kuriatok.

„Uzatvorila som s ňou sobáš, aby nám pomáhala. Stará sa o mňa, keď som chorá, pomáha mi, keď nemôžem pracovať, obrába pôdu na farme, aby sme mali z čoho žiť.“

Syombue však manželstvom veľa nezískala. Má už 39 rokov, ale doteraz nevidela z vena ani halier. Dvojica starcov je chudobná, a aby si mohli dovoliť kúpiť päťdesiat kôz a dve kravy, ktoré sľúbili jej rodičom, museli by predať pôdu.

Jej deti oslovujú Ndwale „inya“, teda mama, a oficiálne majú aj jej meno.

Ndwale je vyčerpaná a slabá, jej manžel Mutiso starý a krehký. Ndwale tvrdí, že má 130 rokov. Z malej hlinenej chyže, kde sa zubami-nechtami, drží pri živote, ho musia vynášať. Samozrejme, robí to Syombua. Ona mu umýva tvár, ona ho balí do prikrývok, usádza von.

„Čo zmôže osemdesiatročná starena?“ hovorí rezignovane, zmierená s osudom, ktorý si sama nezvolila. „Nemôže obrábať pôdu, nemôže zbierať drevo na kúrenie, nosiť vodu. Byť iweto nie je ľahké, človek nemá nikde oporu. Moji rodičia sú už príliš starí. Mali však nádej, že dostanú aspoň veno.“

Na malom priestranstve neďaleko sa schádza skupinka viacerých žien s rovnakým osudom, aby si zatancovali, zaspievali a podelili sa o skúsenosti zo života plného odriekania.

„Ľutujem, že som sa narodila a stala sa iweto,“ vzlyká 67-ročná sivovlasá Mbula Kaiondu s tenučkými nohami i rukami. „Bola som nevzdelaná, vydali ma rodičia. Veľmi ma tým sklamali. Nie je snáď väčšia bieda, ako byť iweto.“

Munuve Mutisyová pracuje ako dobrovoľníčka v projekte na podporu žien iweto v dedinskej oblasti v okolí mesta Machakos, ležiaceho asi 80 kilometrov od Nairobi. Je to kopcovitý kraj s prašnými cestami, kde si ľudia zarábajú na živobytie pestovaním ľanu, zberom dreva na kúrenie a zberom kameňov, ktoré predávajú ako stavebný materiál. Len v dedine Kyanzasu, ktorá má rozlohu len tisíc metrov štvorcových, žije podľa nej viac než dvadsať iweto.

„Tie ženy majú veaľa problémov – ekonomické i sociálne,“ hovorí Munuve.

„Komunita ich odmietla, ľudia sa im vysmievajú. Ich deťom hovoria, že ich matky sú prostitútky.“

Neexistujú žiadne štatistické údaje, ktoré by zaznamenávali počet iweto v Keni či v iných afrických krajinách. Podľa niektorých názorov však nie je potrebné registrovať niečo, čo je súčasťou tradície, rovnako ako polygamia alebo rituály pri vstupe do sveta dospelých. (čtk)