eľne rýchly čas voperoval do vedomia ľudí z fotografickej a reklamnej brandže.

Nemecká akadémia fotografickej firmy Leica zaradila Adolfa Ziku v roku 2000 medzi šiestich najlepších fotografov sveta, ktorí mohli spolupracovať na jubilejnom kalendári k 80. výročiu značky.

Na billboardoch po celom Slovensku z trávy bezstarostne vykúka hlava malého dievčatka. Túto reklamu pre pobočku mobilnej siete v podaní Adolfa Ziku odkúpil celosvetový operátor značky. Aj preto sa fotograf v poslednom čase častejšie vyskytuje na Slovensku, kde dáva do pozornosti svoje posledné projekty.

Prečo sa flákať

„Môj život vyzerá ako dobre vymyslené promotion,“ hovorí dvadsaťdeväťročný excentrický mladík, ktorý by sa tým majstrom sveta v džude stal. Trojnásobný majster republiky a člen strediska vrcholového športu sa v roku 1990 vybral do japonskej Katsury na univerzitu študovať bojové umenie. „Mal som jasný životný cieľ. Z Japonska som cestoval vlakom cez Sibír takmer mesiac a za ten čas sa v hlave kadečo pomotá. V utorok som prišiel do Prahy, v stredu som ešte išiel na tréning a vo štvrtok som doma oznámil, že končím.“ Trojfázové tréningy kvôli medailám sa v Zikovej hlave premenili na nezmysel.

Po období doháňania puberty, keď Zika rovnako poctivo trénoval všetky neresti, hral v hardcorovej kapele, písal texty, vydal básnickú zbierku a žil na vidieckej samote, sa zrútil - stratil imunitu. Z tohto obdobia pochádza jeho heslo: Nič nemá cenu, takže, prečo sa flákať.

Trojfázový fototréning

Pred siedmimi rokmi chytil do ruky prvýkrát fotoaparát na zraze harleyákov na Strahove. „Vo fotolabe doma v Prachaticiach bol šéf ČTK, ktorý sa ma opýtal, pre koho fotím, že je to dobré. Predal som gitary a všetko, čo sa dalo, a v Nemecku som si kúpil najlepšie fotoaparáty,“ hovorí Zika, ktorý začal fotiť šport. Po trištvrte roku za sériu snímok z havajských majstrovstiev Iron Man získal hlavnú cenu Czech Press Photo ‘95. „Na tlačovke som pre istotu tvrdil, že fotím desať rokov, foťák som dostal od dedka a že sme celkovo dosť umelecká rodina,“ smeje sa Zika. „David Kraus alebo Tono Stano boli vtedy na vrchole kariéry a netušili, akú zmiju si hrejú na hrudi.“

„Tak ako som robil šport, začal som robiť aj šoubiznis,“ hovorí fotograf, ktorý sa techniku práce učil zo starých časopisov osemnásť hodín denne. Technickú dokonalosť fotografie nahradil hľadaním výrazu, nálady obrázku a náhody. Sám priznáva, že na ovládanie súčasnej fototechniky prepojenej s počítačom má niekoľkých asistentov. Hoci urobil niekoľko farebných reklamných snímok, tvrdošijne presadzuje čiernobielu fotografiu. V tom, čo robí, sa „prilepil“ na ženu ako objekt.

Reklamná prostitúcia

Drzosť mu pomohla pri zháňaní prvých veľkých zákazok - robil pre značku Pietro Filipi, české zastúpenie Giani Versace, Lancome, Speedo, lietadlo Fischer Air fotil zo stíhačky. „Svet reklamy ma šialene irituje, ale svojím spôsobom som prostitút, ktorý chce peniaze,“ hovorí Adolf Zika.

Okrem veľkých reklamných kampaní lieta po svete aj kvôli svojim záberom. „V umeleckých fotkách, ktoré robím výhradne v cudzine, spoznávam sám seba. Nehovorím o sebe, že som umelec, že už v lietadle viem, čo nafotím. Až na mieste vytváram situáciu, aby to umenie prebehlo.“

Hyperaktívny Zika časť svojej energie venuje na podporu vlastných konkurentov - posledne vyšiel v jeho produkcii katalóg pätnástich Osobností súčasnej českej reklamnej a módnej fotografie (Bém, Kavan, Slovenka Kovačičová, Pýcha, Stano, Tačevski). Zika, samozrejme, medzi nimi.