Ak chceme nájsť miesto Petra Placáka (1964) na českej literárnej scéne, najbližšie k pravde bude asi konštatovanie, že stojí akosi pomimo, osamotene. „Zapríčinil“ si to samizdatovou prvotinou Medorek, charakterizovanou rozprávačskou hravosťou, miešaním žánrov a kompozičných postupov - čo v mnohom predznamenalo vývoj českej prózy v deväťdesiatych rokoch - a inak to nie je ani v tejto knihe. Pátrať po žánri je ošemetné a hlavne zbytočné. Zvoľme termín texty, je ich trinásť a sú vyváženou zmesou beletristického a publicistického písania, majstrovskou interpretáciou dobrodružstiev tela i duše. Hoci vznikali v rokoch 1987 až 2000, pôsobia ako kompaktný artefakt, so silnou umeleckou i morálnou či duchovnou výpovednou hodnotou o sebe i o spoločnosti.
Placák - človek disentu a undergroundu, neúnavný organizátor prednovembrových občianskych demonštrácií, redaktor, publicista a spisovateľ (tiež royalista a protagonista Koruny českej), v širokom tematickom, priestorovom a časovom zábere svojich ciest sa derie k nedosiahnuteľnému ideálu a opakovane rád smeruje na vrchol symbolickej hory, ktorá je sondou do jeho vnútra. „Cesta k bližnímu svému, k sobě samému, je to největší dobrodružství, jaké lze snad na tomto světe zažít.“ Spoločníkmi na väčšine jeho putovaní sú mu priatelia, no on vie, že tie posledné kroky musí urobiť sám.
hodnotenie: *****