Nič neučte dieťa vopred, bude sa v škole nudiť, hovorilo sa kedysi. Iste sa to hovorí aj dnes. Dieťa, ktoré príde do prvej triedy a vie čítať, počítať, a zaujíma sa o to, ktoré zvieratá sú cicavce, čo je Slnečná sústava, a prečo vstúpiť do NATO, je tu pre všetkých utrpením. Naša školská sústava nie je pripravená na vzdelávanie detí s inými potrebami než široký priemer.
Riaditeľka školy pre mimoriadne nadané deti v Bratislave psychologička Jolana Laznibatová v knihe Nadané dieťa, jeho vývin, vzdelávanie a podporovanie píše, že rodičia mimoriadne nadanie svojich detí u nás dokonca niekedy skrývajú, len aby nevyzerali, že chcú byť niečo viac. Mimoriadne nadané dieťa v škole buď začne byť zlé, alebo ho zlomia, takže nakoniec tají svoj talent aj samo pred sebou, len aby bolo také isté ako všetky ostatné.
Kniha Jolany Laznibatovej, „sprievodca, či príručka k problematike nadaných detí“, určená psychológom, študentom, učiteľom a verejnosti, chce poučiť o špecifikách mimoriadne nadaných v emocionálnej, sociálnej a osobnostnej sfére, ktoré sú „neoddeliteľnou súčasťou ich vývinu a nadania“. Špecifiká, laicky zjednodušené, znamenajú, že tieto deti si robia, čo chcú. Mimoriadne nadaný chlapček napríklad odmieta jesť inak ako rukami, ibaže s argumentom, že ani tiger neje príborom. Záver knihy tvorí Deklarácia práv nadaných a medzi nimi práva ako „nadané dieťa má právo myslieť alternatívne, vytvárať odlišné produkty a využívať intuíciu a inováciu v procese vyučovania.“ Alebo: „nadané dieťa má právo byť idealistické a citlivé k spravodlivosti, právu, presnosti a globálnym problémom ľudstva a mať príležitosť vyjadriť svoje názory.“
Kľúčové zásady, najmä v školskom systéme, ktorým sme pred rokmi prechádzali ako mlynčekom na mäso! Len nie je jasné, prečo platia len pre deti s IQ 130 a vyššie - toto číslo uznáva Jolana Laznibatová za rozhodujúce. Týči sa neúprosne pred bránou do slobodného sveta mimoriadne nadaných. Dieťa s IQ o bod nižším už nemá nárok myslieť alternatívne, byť idealistické alebo mať príležitosť vyjadrovať svoje názory.
Na farebnej fotografii z autorkinej školy vidíme dieťa, ako si s usmiatou mladou dospelou osobou prezerá knižku. „Individuálny prístup“, hovorí nadpis nad obrázkom. Laznibatová tu propaguje výhody príjemnej atmosféry a individuálneho prístupu k mimoriadne nadanej menšine. Zdravý rozum však vraví, že všetky deti, múdre i hlúpe, sa naučia v škole najviac, keď ich to bude baviť a keď im to bude príjemné. Mimoriadne nadaní iste potrebujú rýchlejšie tempo, odolnejších učiteľov, možno aj inú metodiku. Ale inak? Má byť dobrá škola pre mimoriadne nadané deti iná zásadne, čiže mať iné hodnoty, než dobrá škola pre akékoľvek deti? Laznibatová v podstate vychádza z toho, že áno.
V ich prípade je individualita nado všetko, plynie z jej knihy. Lenže meria ju nakoniec kalkulačkou. Ubezpečuje, že sú na to exaktné metódy. „Známe sú hodnoty IQ mnohých význačných jedincov, napr. A. Einstein 172, J.W. Goethe - IQ 185 ,“ píše v kapitole Výskyt nadaných jedincov v populácii. Ktovie, aký exaktný test klasik vypĺňal. A najmä, kto ho zostavoval? Podľa logiky IQ testov by to musel byť niekto ešte o číslo inteligentnejší. V zátvorke sa spresňuje, že je to namerané podľa veľkosti slovnej zásoby. Einstein až tak slávne nedopadol. Žeby slabšia slovná zásoba? To už nehovorí.
