Čo zostane spisovateľovi, ktorý svoje základné témy - hudbu a futbal - do dna vyčerpal? Už len písať o vzťahoch. Lenže na koľko spôsobov sa dajú vzťahy rozohrávať? Koľko možností vlastne zostáva? „Mám rada rozhovory typu: Miluješ ma?/Miluješ ty mňa?, pretože tie môžu trvať večnosť a nikdy to nikam nedospeje a nikto nikdy nepovie nič, o čom by hádam stálo za to premýšľať,“ hovorí hrdinka posledného Hornbyho románu Ako byť dobrý. Táto kniha bola nominovaná na Bookerovu cenu a takmer stotisíc čitateľov ju vyhlásilo za britskú knihu roka 2001. Nick Hornby tentoraz rozpráva z perspektívy ženy.
Katie a David. Bývajú na severe Londýna, Katie je lekárka, čiže dobrý človek, David nezávislý žurnalista a autor. Majú zdravé deti, dom, solídny príjem, príbuzných, priateľov a niekedy spolu dokonca trávia čas. Sú ako milióny iných: majú sa dobre, a pritom sa majú príšerne zle. To nie je žiadne senzačné odhalenie: je stále viac ľudí, čo majú všetko - rodinu, kamarátov, pôžitky, prácu, zdravie, peniaze - ale nič ich už nebaví. Z diaľky to na nich ani nevidno, smejú sa, zhovárajú, chodia do kina, pijú víno, cestujú na dovolenky. Ale čím lepšie sa im prizrieme, tým je to všetko neradostnejšie.
Vybité batérie
Katie pracuje desať hodín denne a jej pacienti sú aj tak vždy len sklamaní: liek, čo predpíše, nezaberá, lôžko v nemocnici, ktoré sľúbi, je stále obsadené. A keďže si myslí, že nie je dobrá v práci, a navyše je presvedčená, že nie je ani dobrá matka a manželka, chýba jej sila na všetko to ostatné, čo človek musí urobiť, aby bol naozaj „dobrý“. Nevie, čo nie je s Davidom a s ňou v poriadku, že si okrem pichľavostí a výčitiek nemajú čo povedať. Katie má vybitú batériu, bezvládnu dušu - a tu nepomôže ani krátka mimomanželská romanca. Svoju prvú neveru berie vážne. Cestou do hotela zatelefonuje manželovi, aby mu pripomenula nejakú jeho povinnosť v domácnosti, ale rozhovor sa vykoľají a havaruje smerom k pravde - Katie mu hodí do tváre, že s ním už nechce žiť. Partia je otvorená.
Potom - na nejaký čas - sa objaví svetlo nádeje: David si na inzerát nájde liečiteľa a ten ho zbaví bolestí chrbta. Charizmatický šaman si hovorí DJ GoodNews. Všetko dopadne tak, ako to dopadnúť muselo: DJ GoodNews nemá kde spať a nasťahuje sa k nim do hosťovskej izby. Samozrejme, opiercingovaný vegán odmieta spávať v posteli. Samozrejme, vážne zamieša životom Katie a Davida.
V chumáči argumentov
Čo tých dvoch dusí? Odkiaľ je ten ich smútok? Sú to rozmaznané deti, čo sedia na hŕbe vianočných darov a nevedia, čo s nimi? Radi by sme ich zhodili, ibaže vidíme, že sami čosi veľmi podobné hovoríme, cítime, robíme. A naraz v nich nepríjemne spoznáme vlastný príbeh. Nick Hornby pritom nenapísal žiadnu trúchlohru, naopak, jeho román je vtipný, múdry aj drzý, s milými pointami. Román, v ktorom sa len hovorí a hovorí: „On povedal a ja som povedala a ja som povedala a on si pomyslel a ja som si pomyslela.“
Nick Hornby je naozaj skvelý pozorovateľ. Dennodenne stretávame stovky vybitých bateriek, cestujeme s nimi do práce a večer s partnerom rozoberáme náš vzťah v reštaurácii uprostred desiatok ďalších vyhorených párov, ktoré hovoria o sebe. „Nie je to nutne tak, že tomu neverím. Skôr tomu neverím, že neverím,“ bľaboce jedna z postáv, zamotaná v chumáči argumentov.
Dialógy dáva priebežne komentovať Katie, raz sarkasticky, raz melancholicky. Tým poháňa dej, spresňuje portrét Katie a ukazuje, ako zúfalo intenzívne uvažuje o sebe a o Davidovi. Sú dosť bystrí na to, aby ich čitateľ nielen ľutoval, ale rozmýšľal spolu s nimi. O to trpkejšie je zistenie, že napokon žiadne riešenie nenájdu.
V názve - Ako byť dobrý - sa Hornby pohral s obľúbenými anglo-americkými príručkami a poradcami, ktoré čitateľom sľubujú, že im povedia, ako vyriešiť hocičo, od celulitídy cez plešiny až po manželské šťastie či moderný manažment. Lenže jeho poradca je hlboko bezradný. Ako kážu tie najlepšie rozprávačské tradície, Hornby nenúka čitateľom recepty.
Katie svoje nešťastie, hádanku, odsunie nabok. Vidí to presne: po silných dažďoch sa upchá lístím odtok na strešných rínach ich domu a David sa vykloní z okna, aby ich vyčistil. Má na sebe džínsy a ona so synom ho držia za zadné vrecká, aby nevypadol. Pridá sa aj dcéra. „Moja rodina, pomyslím si, o to tu ide. A potom: toto môžem. Takýmto životom môžem žiť. Môžem. Môžem. Je to iskra, ktorú chcem v sebe uchovať, za zachrčanie vo vybitej batérii. V nesprávnej chvíli však opäť zavadím pohľadom o nočnú oblohu za Davidom a vidím, že tam vonku nie je vôbec nič.“ Nie je to žiadna literárna avantgarda, Nick Hornby používa jazyk a metafory, ktoré sú celkom bežné. Ale veľmi dobre vie, ako s nimi narábať efektne. Jeho román je smiešny a tiež veľmi vážny. Je dobré ho poznať, lebo nás prinúti na chvíľu pozrieť sa do tmy a priznať si, že tam vlastne nič nie je.
