FOTO – ARCHÍV

Po množstve albumov vyšlo v jeho produkcii najnovšie i CD spievajúcej kráľovnej krásy Ivany Christo- vej.

Prečo si na vystúpenia vyberáte mladé, v podstate ešte neznáme tváre?

„Mladí ľudia majú v sebe temperament, aký zabehnutým kozákom chýba. S mladými môže byť riziko vyjsť na pódium, ale aj tak som rád, že existujú. Omladzuje to. A potom sú naozaj skvelí. Taký je napríklad basák Janko Lehotský. Je to absolútny virtuóz, ale, ako vidíte, na Slovensku to nič neznamená, ak nie ste všeobecne známy. Kapela Big-H má obrovskú energiu. Títo chlapci sú podobne ako ja exhibicionisti – chcú to ukázať.“

V jednom rozhovore ste povedali, že publikum v zahraničí vníma hudbu inak, otvorenejšie ako to naše. Myslíte to naozaj?

„Takmer nekoncertujem, ale keď sa raz začas vyberiem hrať do nejakého mesta, kde som v živote nebol, hovorím si: tak tu to bude ,prúser‘, bohvie, či niekto príde. No a práve vtedy to dopadne skvele. Keď čakám od koncertu veľa, publikum zostane chladné. Mal som možnosť si zahrať aj v zahraničí, viem, o čom hovorím.“

Kde v zahraničí?

„Najmä v Spojených štátoch. Mal som pocit, že ak sa ľuďom niečo páči, dajú to najavo. U nás sa niekedy môžete snažiť ako o dušu, aby ste zo seba vyžmýkali nejaký hudobný nápad, a nič. To je potom polodepresia.“

Polodepresia?

„Najmä bratislavská polodepresia. Je známe, že som sa v poslednom čase postavil za niektoré vyslovene komerčné veci, a to muzikanti nemajú radi. Myslia si, že musia robiť len svoju muziku.“

Vraveli ste, že takmer nekoncertujete. Čo robíte?

„Takmer stále pracujem v štúdiu. Potrebujem si predsa zarobiť.“

Z čoho žijete?

„Z komercie.“

Máte nejakú latku profesionálnej hrdosti, cez ktorú už nejdete? Odmietli ste nejakú ponuku?

„Nejaký čas som ponuky odmietal, ale posledné dva roky už neodmietam, hoci mi veľa ľudí vyčíta, že si kazím meno. Čím je ponuka komerčnejšia, tým si zažiadam väčší honorár, ale neodmietam nič. Potom sa usilujem robiť všetko profesionálne, nech by to bolo pre hocikoho. Ešte sa pamätám na svoje zlé obdobia, keď som nehrával a nemal som peniaze.“

Ide vám o peniaze?

„Snažím sa nadobudnúť väčšiu sumu peňazí, aby som mohol stráviť dlhší čas vonku.“

Je pre vás hudba ešte stále hľadaním alebo vás už nemá čo prekvapiť?

„Len teraz sa to hľadanie začína. Suverenita môže byť niekedy hraná. Napríklad na tomto košickom koncerte som ju trošku hral. Bol som nervózny, že sa to nerozbieha. Čím menší je ohlas publika, tým som arogantnejší. Ale len teraz zisťujem, koľko toho ešte potrebujem dotiahnuť a čo všetko ma ešte čaká, aby som dosiahol, čo chcem.“

Keď hráte s kapelou Big-H jazz, cítiť, že ste vlastne rocker. Čo teda ste?

„Nedá sa to dopredu naplánovať. Vyplynie to samo. Cítim sa rockovým gitaristom. Keď som niekde čítal, že Henry Tóth je džezový gitarista, naštval som sa. Dokonca viac, ako keď ma kritizovali, že Henry Tóth produkoval Ivanu Christovú.“

Produkovali ste Ivanu Christovú?

„Áno. Všetci musíme z niečoho žiť a ja sa snažím robiť všetky veci profesionálne.“

Dotýkajú sa vás klebety? Je to nevyhnutná časť hudobného diania?

„Vôbec ma nezaujímajú. Až tak veľmi sa s muzikantmi nestýkam. Vždy sa vytvoria nejaké klany ľudí, ktorí sa snažia odkrojiť z koláča čo najviac. Mal som s tým vždy problém, lebo som nikdy nikam nepatril.“

LUCIA ŠARÁKOVÁ