ý zlom v novodobých dejinách sveta a v našej oblasti osobitne, teda práve to, čo tvorí skutočný dôvod rekapitulácií. Naše dejiny sa totiž za posledných päťdesiat rokov všelijako prerábali, prirábali, prifarbovali a prefarbovali, takže dnes naozaj nastala potreba objektivizovaného pohľadu.
Už tu máme niekoľko serióznych kníh, ktorých autori odstraňujú petrifikovaný, marxizovaný nános zo slovenských dejín, napríklad Slovensko v 20. storočí Ľubomíra Liptáka alebo jeho Storočie dlhšie ako sto rokov či kolektívne dielo Lexikón slovenských dejín a teraz najnovšia kniha 20. storočie - storočie svetla, storočie temna od Dušana Kováča (Q 111, Bratislava).
Kováčova kniha má špeciálne poslanie - je určená najmä mládeži nad 13 rokov - a to ovplyvnilo aj jej kompozíciu. Nejde o publikáciu vedeckú alebo učebnicovú. Kováč sa líši od bežných populizátorov (hoci popularizačný zreteľ rešpektuje) celkovým poňatím a výkladom látky, ktorú si rozdelil na sedem častí.
Celé dejiny dvadsiateho storočia však periodiozoval v niektorých úsekoch dosť neobvyklým spôsobom: čudné mi pripadá, že obdobie po roku 1945 je ohraničené až rokom 1960 a po roku 1961 až rokom 1989. Medzitým sa predsa odohrali gruntovné štrukturálne zlomy, ktoré nielenže zmenili spoločensko-politickú tvár štátu, ale osobne postihli desaťtisíce, ak nie státisíce ľudí. Mám na mysli roky 1948 a 1968. Niežeby Kováč tieto tragické udalosti preskakoval či minimalizoval, no boli by si zaslúžili osobitné vyčlenenie práve ako obdobia temna.
Inak je na publikácii cenné hlavne to, že dejiny sa mu nescvrkávajú len na opis takzvaných historických faktov. Zaujíma ho, čo bolo v tieni týchto faktov, čím žil a čím sa živil vtedajší človek, ako sa zabával, ako participoval na kultúrnom, spoločenskom, technickom vývine civilizácie, čomu dával prednosť, čo ho zaujímalo, v čom a prečo zaostával, v čom vynikal.
Teda popri histórii aj sociológia, etnografia, etológia, aby neboli v obraze iba politici, ale aj obyčajní roľníci, robotníci, mešťania, inteligencia. Dušan Kováč nedotuje tieto informácie len z príslušných vedeckých zdrojov, ale cituje aj z rôznych neoficiálnych prameňov, dobovej korešpondencie, novín, z oral history. Výborným doplnkom sú bohaté obrazové prílohy.
Kováč si zároveň všíma svetový kontext, primát si však zachováva Slovensko, ktorému dodáva časový kolorit množstvo detailov, zaujímavostí i kuriozít; napríklad že v Bratislave bol v roku 1911 Edison a ubytovali ho v známom hoteli Savoy alebo že rozhlas začal vysielať v roku 1926 z budovy dnešnej Moyzesovej siene a vtedajší týždenník Nový svet kritizoval prenos zo „židoboľševického divadla“ V+W.
K prednostiam knihy patrí okrem pestrosti variabilita autorovho štýlu, vecnosť a názornosť rozprávania. Kováč preukázal svoje sumarizačné schopnosti a hlboký minulostný záber už vo svojej predošlej, mimoriadne reprezentačnej publikácii XX storočí na Slovensku, ktorá vyšla pred troma rokmi. Tu svoju skúsenosť dobre zúročil na jednom storočí.
JOZEF BŽOCH
(Autor je literárny kritik)
