Vyše štvrtina voličov dala vtedy svoj hlas SDK preto, lebo verila, že politici tohto zložitého zoskupenia im umožnia žiť slušný život. Taký, ktorý im svojou vulgárnou aroganciou neumožňoval žiť Vladimír Mečiar.
Odpočet, o ktorý sa teraz pokúsil Mikuláš Dzurinda, sa úplne minul účinkom, lebo obišiel základnú otázku spred štyroch rokov. Tá znela: Podarí sa mu zaistiť nám podmienky pre slušný život?
Mikuláš Dzurinda bol presvedčený, že áno. Aj preto sa z vlastnej vôle, so súhlasom ostatných politikov a väčšiny médií postavil na čelo zoskupenia.
Keď ho po voľbách politici žiadali, aby im umožnil vrátiť sa do materských strán a odvolávali sa na vzájomnú dohodu, Dzurinda ju poprel. Odsúdil ich tým do úlohy bezmocných pozorovateľov a vzal na seba z vlastnej vôle osobnú zodpovednosť za budúcnosť krajiny.
Dnes preto nemá právo týchto politikov kritizovať za to, že sa k nemu a k SDK nehlásia, a už vôbec nemá právo kritizovať médiá za to, že všetko, čo sa v tejto krajine deje, zosobňujú na jeho účet.
Dzurindova vôľa vládnuť bola natoľko silná, že povýšil obyčajnú mocenskú taktiku vyraďovania súperov zo súťaže na posvätnú úlohu zjednotenia politických síl. Jediným ospravedlnením tejto cynickej taktiky mohol byť úspech, lebo zaň sa politikom odpúšťa nejeden špinavý prostriedok a odpúšťajú sa aj nesplnené sľuby o dvojnásobných platoch.
Ak by sa mu takéto zjednotenie podarilo, potom by bola bývala namieste aj otázka, či naozaj dokázal splniť to, čo sľuboval: zaistiť nám podmienky pre slušný život.
Lenže tá otázka dnes stratila zmysel, lebo Dzurinda prehral. Namiesto zjednotenia po ňom ostáva rozbitá politická scéna hemžiaca sa novými populistami, ktorí nám podmienky pre slušný život nezaistia. Toto je skutočná Dzurindova osobná zodpovednosť, ktorú z neho nikto nesníme.
Autor: Martin M. Šimečka
