Prvý slovenský transport do Osvienčimu odišiel z Popradu 25. marca 1942. Viezol tisíc mladých žien a dievčat. Za každého deportovaného zaplatila vláda Slovenského štátu 500 ríšskych mariek. Z vďaky za „odžidovenie“ krajiny.
Na trávnatý koberec vrhá ostrý tieň šibenica. V apríli 1947 na nej odvisol zakladateľ a prvý komandant tábora smrti v Osvienčime Rudolf Höss. Práve ten, ktorý vítal ľudí po nekonečnej ceste do neznáma v dobytčích vagónoch slovami: „Prišli ste do koncentračného tábora, odkiaľ niet inej cesty von, len komínom krematória…“
Hneď vedľa stojí ponurá, prízemná stavba s plynovou komorou a kremačnými pecami.
Dievčatá majú sedemnásť. Sú tretiačky na Strednej umeleckej škole v Krakove. Do Osvienčimu prišli na plenér.
„O čom by bol plenér v Tatrách? Silnejšie dojmy a pocity ako tu som ešte nezažila. Prostredie lágru nám dáva neuveriteľný priestor na reflexiu,“ hovorí budúca výtvarníčka Wanda.
„Nie každý je ochotný prísť sem a precítiť tú všetku hrôzu. Možno im pomôžu naše obrazy. Pretože každý človek by to mal vidieť,“ pripája sa spolužiačka Malgorzata.
Ľudia s vytetovaným číslom
Je 8. máj 2002. Svet si pripomína koniec najtragickejšej vojny v dejinách ľudstva.
V baraku číslo 16 v Štátnom múzeu v Osvienčime otvárajú stále národné expozície Slovenska a Česka.
V Auschwitzi, ako pomenovali Nemci poľské mestečko, sa opäť stretli bývalí spoluväzni. Ľudia s vytetovaným číslom. Prežila len hŕstka.
Jednou z nich je Hilda Hrabovecká, rodená Friedmanová. Autorka knihy Ruka s vytetovaným číslom bola v čase transportu rovnako mladá ako dievčatá z Krakova.
„Ako sedemnásťročná som sa stala číslom1890. Ako dvadsaťročná som bola prešpikovaná do morku kostí Osvienčimom a vlastnou skúsenosťou so smrťou,“ spomína autorka zdrvujúcich spomienok na peklo továrne na smrť.
„V mojej mysli sa striedala skepsa i nádej. Dejiny ľudstva sú dejinami nepretržitého násilia, vraždenia, bezohľadného vykorisťovania slabších silnejšími. Výkriky mučených a trpiacich narážali na hluché uši a kamenné srdcia. Žeby ľudstvo bolo svorkou vlkov a stádom oviec? Či nebodaj vlkmi v ovčom kožuchu? Hitler sám nevyvraždil milióny Židov, ani Stalin milióny takzvaných nepriateľov ľudu. Aj Hitler, aj Stalin mali okolo seba tisíce a tisíce ľudí, ktorí pre nich ochotne, ba i s potešením zabíjali. My, ktorí sme prežili holokaust a prežívame neskorú jeseň života, sme však neprestali veriť v človeka. Veríme v také usporiadanie sveta, ktoré umožní, aby človek nebol vlkom či ovcou, ale ostal človekom, ktorý dokáže vytvoriť dôstojnú budúcnosť pre ľudstvo.“
K pani Hraboveckej pristupuje drobná, krehká, bielovlasá žena.
„Prepáčte, my sme asi boli spolu,“ odhrnie rukáv.
Na predlaktí má číslo A 10426.
Tetovanie bolo špecialitou táborov Auschwitz a Birkenau. Boli to jediné lágre, kde pedantní Nemci zaviedli tento druh evidencie. Kvôli poriadku.
Pani Mária Tepperová, rodená Rothmanová, pochádza z Košíc. Do Osvienčimu sa dostala s tretím košickým transportom v máji 1944.
„Mala som desať rokov. Číslo, ktoré mi vytetovali, patrilo údajne nejakému Poliakovi, ktorý v tábore zahynul. Neskôr som sa dozvedela, že takto sa snažili zakryť skutočný počet ľudí, ktorí tu našli smrť.“
Starenka prišla do tábora smrti so synom Františkom.
„Nerada sa sem vraciam. Aj teraz mi je na omdletie. Ale syn tu ešte nebol. Hľadám známych, no nevidím nikoho,“ obzerá sa po desiatkach hostí vo vnútri baraku číslo 16.
Mária Rothmanová bola s ďalšími nepriateľmi ríše internovaná v neďalekom Birkenau.
„Osvienčim je proti tomu Hilton,“ šepká.
Nezostalo tu po nej nič. Okrem traumatizujúcich zážitkov na rozhraní života a smrti, sna a skutočnosti. Ba predsa len.
„V tej kope vlasov, ktoré sú vystavené a z ktorých tkali látky, sú určite aj moje. Ako dieťa som mala krásne vlasy…“
Na zelenej lúke
V baraku číslo 16 bola do roku 1990 expozícia Československa. Jej „ideologický rozmer“ viedol k rozhodnutiu zrušiť ju. Medzitým sa spoločný štát rozpadol. Trvalo dvanásť rokov, kým sa do tých istých priestorov nasťahovali dve stále národné výstavy Česka a Slovenska.
„Priznám sa, boli sme veľmi netrpezliví. Chceli sme sa otvorenia ešte dožiť,“ hovorí Robert Bartek, predstaviteľ bývalých českých väzňov, člen Historickej komisie Osvienčim.
„Želám si, aby predovšetkým mladí ľudia vedeli, čo všetko sa stalo, čo treba urobiť, aby sa nič podobné neopakovalo. O tom je stála expozícia. Teraz si pripomíname ukončenie druhej svetovej vojny. Preto má dnešný deň aj radostný prvok. Pre nás všetkých by mal byť výzvou, aby sme sa oslobodzovali od svojich najrozmanitejších predsudkov či návykov, myšlienkových stereotypov, ktoré by mohli napomôcť vytváraniu podhubia, z ktorého by vyrástli nové zločiny. Tisíce mŕtvych, strata našich príbuzných a kamarátov nás prinútili uvedomiť si tieto súvislosti. A varovať tých, ktorí naše skúsenosti, našťastie, nemajú.“
Autori slovenskej expozície mali neporovnateľne ťažšiu úlohu ako ich českí kolegovia.
„Najtvrdším orieškom bola kompletizácia dokumentačného materiálu. Múzeum Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici, ktoré výstavu pripravovalo, začalo budovať archív na zelenej lúke. Na rozdiel od Múzea v Terezíne, ktoré počas desaťročí zhromažďovalo, dokumentovalo a analyzovalo materiály z obdobia holokaustu, my sme ich nemali. Takmer deväťdesiat percent všetkých dokumentov, archívnych záberov, ktoré sú tu prezentované, neboli doteraz nikde publikované. Výskum tohto obdobia na Slovensku je v plienkach. Mám pocit, že pre Slovensko je holokaust ešte stále veľkou traumou, z ktorej sa budeme zrejme dlho liečiť,“ hovorí spoluautor výstavy, výtvarník Milan Veselý.
Slovenská expozícia je v porovnaní s českou naozaj iná. Azda najväčší rozdiel je v ponímaní odkazu, ktorý by si jej návštevníci mali odniesť. Zatiaľ čo český apel má výpovednú silu v obrovskom množstve systematicky usporiadaných dokumentov, slovenská viac chytá za srdce. Presne to definoval minister kultúry Milan Kňažko, ktorý sa na otvorení zúčastnil. „Okrem faktografie si cením veľmi sugestívne spracovanie, ktoré určite zasiahne každého návštevníka.“
Rozdiel je aj vo financovaní. Slovenská expozícia mala stáť okolo 8 miliónov korún. Česká vláda bola neporovnateľne štedrejšia.
„Náklady sa oprávnene ukázali vyššie. Istý deficit, ktorý pri príprave a inštalácii vznikol, ministerstvo určite uhradí,“ povedal Kňažko.
Minister bol v Osvienčime prvý raz. Aj on položil k múru smrti, pri ktorom bolo zastrelených okolo 25 000 väzňov, kyticu kvetov.
„Je to netušene silný zážitok. Samozrejme, o Osvienčime som veľa počul a čítal. Pocity človeka, ktorý bytostne vníma hrôzu v prostredí tábora, sú však neporovnateľne silnejšie. Spomenul som si na postavu Eichmanna, ktorú som dostal príležitosť hrať. Aj vďaka nej som sa dozvedel detaily o „definitívnom riešení“ židovskej otázky, všetky tie nešťastné súvislosti druhej svetovej vojny. Ale až tu som si uvedomil istú ľahostajnosť verejnosti, názory niektorých súčasných politikov, ktoré môžu viesť k týmto tragédiám.“
Spokojný s výstavou je aj predseda zahraničného výboru parlamentu Peter Weiss.
V čom vidí príčiny zaostávania Slovenska v spracovaní faktov o najkrutejšej tragédii v histórii ľudstva?
„Za bývalého režimu to bol dôsledok istých ideologických jednostranností. Po revolúcii sa dá pripísať akási nechuť zaoberať sa holokaustom existencii viac či menej skrytých neoľudákov, ktorí nechcú priznať, že zverstvá boli dielom režimu Slovenského štátu, že tu existovala totalitná Hlinkova ľudová strana, že v tom čase bolo deportovaných desaťtisíce slovenských Židov a Rómov, že to všetko sa dialo v čase, keď na čele štátu stál prezident, ktorý bol zároveň kňazom,“ hovorí Weiss.
Aj podľa predsedu Ústredného zväzu Židovských náboženských obcí na Slovensku Pavla Traubnera je expozícia mimoriadne významná.
„Myslím si, že sme ju v súvislosti s históriou holokaustu, strašnou tragédiou slovenských Židov, ale aj Rómov a ďalších nepriateľov ríše, ich fyzickou likvidáciou, naozaj potrebovali. Ale priznávam, radšej by som bol, keby bola na slovenskom území. Aby naši ľudia videli, akým neľudským utrpením musela prejsť jedna komunita. Je pre mňa absurdné a pre ľudstvo tragické, keď dokážeme na smrť nenávidieť a fyzicky zlikvidovať niekoho iného len preto, že má trebárs iný tvar nosa.“
Škola života i smrti
V koncentračných táboroch Auschwitz a Birkenau zahynulo počas 2. svetovej vojny zhruba 1,5 milióna ľudí, väčšinou Židov. Takmer 30-tisíc ich pochádzalo zo Slovenska, ďalších 13-tisíc odvliekli transporty z Košíc a okolia, ktoré po Viedenskej arbitráži pripadli horthyovskému Maďarsku. Putovali „za prácou, ktorá oslobodzuje“.
Na otvorení stálych expozícií sa zúčastnili vďaka združeniu Ester aj Košičania. Muži, ženy, Židia, Nežidia, deti. Všetci prešli bránou, nad ktorou cifrovaným písmom stojí – Arbeit Macht Frei. Plynová komora a krematórium, blok smrti obohnaný vysokým múrom, baraky so zabednenými obločnicami obklopujúce popravčí múr, sklad prudko jedovatého cyklónu B, haldy batožiny, obuvi, vlasov, zubných kefiek, okuliarov, misiek i detských hračiek, Všetci rovnako bytostne vnímali dotyk so smrťou, negatívnu energiu, ktorá vyžaruje z tohto epicentra ľudskej neznášanlivosti.
Spomenul som si na zničený židovský cintorín v Košiciach. Na trojlístok výrastkov, ktorí v hroboch údajne hľadali zlato a zdemolovali vyše stovky náhrobných kameňov. Škoda, že neboli s nami.
Je dobré, že Slovensko má v Osvienčime svoju stálu expozíciu.
Za posledné roky sa slovenská verejnosť mala možnosť oboznámiť s niektorými dovtedy neznámymi či nepresne interpretovanými dokumentmi a údajmi. Stalo sa tak vďaka vedeckému bádaniu našich i zahraničných historikov, ktoré sa na rozdiel od predchádzajúcich desaťročí oslobodilo od zámerných ideologických skreslení a obmedzení. Napriek tomu stála múzejná expozícia dokumentujúca túto problematiku doteraz chýbala. Otvorenie slovenskej expozície v poľskom Osvienčime môžeme teda považovať aj za čiastočné splatenie dlhu, ktorý stále pociťujeme voči deportovaným občanom.
Z listu prezidenta Rudolfa Schustera
účastníkom otvorenia stálej expozície Slovenska v Osvienčime
Som presvedčený, že úcta k obetiam nacistickej vlády zla je našou prirodzenou ľudskou povinnosťou. Z nekonečného utrpenia všetkých obetí tejto krutosti a zvrátenej ideológie počujeme trvalo platné varovanie: Aj v dnešnej Európe je stále živý duch rasizmu, nacionalizmu, odpor k ľuďom odlišných kultúr či národov. Týmto javom treba čeliť od prvopočiatku. Niet pochýb o tom, že v každom pokuse relativizovať nacistické násilie, v každej antisemitskej poznámke či rasistickom útoku je obsiahnuté nebezpečenstvo genocídy.
Z listu prezidenta Českej republiky Václava Havla
