Jerguš Bača. FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
j výchovy, ba aj hokejový tréner s A-licenciou. V komisii ho pred dvoma rokmi v Bratislave skúšal práve Ján Filc s iným hokejovým expertom, Jánom Starším, a ďalšími odborníkmi. Bača hral v posledných troch rokoch v nemeckej DEL za Oberhausen, v závere kariéry sa chce vrátiť na slovenský ľad. Pravda, teraz po zlate na MS, sa oňho zaujímajú aj silnejšie európske kluby.
Otec dvoch detí, Jakuba (13), Barbory (11), manželka Katarína. Hral za Československo na majstrovstvách sveta 1989 (bronz), 1990 (bronz), v NHL v bývalom tíme Hartford Whalers (10 zápasov), neskôr vo farmárskom mužstve v Springfielde, v ďalších sezónach v Milwaukee (USA), v Leksande (Švédsko), v Olomouci (ČR), vrátil sa do Košíc, kde vybojoval titul v sezóne 1998/99 a odišiel do nemeckej DEL. Nie je prvým Bačom – majstrom sveta, jeho menovec Juraj z Komárna, má svetové zlato zo šampionátu v rýchlostnej kanoistke. „Ale Ďuro nikdy nebol v jednom tíme s Haluškom či s Kapustom,“ s úsmevom hľadal Bača z Liptova osobitosť hokejového kolektívu.
Čo to s vami spravilo, keď vám koncom marca zavolal reprezentačný tréner Ján Filc?
Hm, musel som sa poštípať, či je to pravda. Pýtal sa ma, či som už uzavrel reprezentačnú kapitolu, alebo je stále otvorená. Zaskočil ma. Naposledy som hral v národnom tíme Slovenska pred štyrmi rokmi na MS vo Švajčiarsku. Vnútorne som bol presvedčený, že poviem áno, veď reprezentácia sa neodmieta, hoci som v nej zažil nielen pekné dni. Predsa však som si zobral deň na rozmyslenie. Chcel som počuť aj názor manželky Katky a brata Laca. Neboli zásadne proti, a tak som súhlasil, jednako mi bolo jasné, že po príprave sa nakoniec nemusím dostať do záverečnej nominácie na šampionát. Priznávam, do reprezentácie som sa vracal s obavami, nepoznal som väčšinu hráčov, ani trénera Filca. Nevedel som, čo očakávať.
Výsledky prípravných zápasov v Martine a Nitre boli dosť rozpačité.
Ja ako budúci tréner som sa v nich obohatil. Nikdy sa nedá povedať, že si taký skúsený, že ťa už nič nemôže prekvapiť. Pravda, v prvom rade som sa musel koncentrovať na svoje výkony, aby som sa v mužstve udržal. V prípravnom období som bol príjemne prekvapený, že sa všetko dialo voľne, nenásilne. V ťažkých medzištátnych zápasoch so Švédskom, Českom sa oťukávalo viacero mladých hráčov z Extraligy ako Špilár, Sabol, Kmiť, Urban, Topoli, Harant, Starosta. Chlapci to brali ako dobrú skúsenosť, schuti si zahrali a nikto nemyslel na to, že neskoršie z výberu vypadne. Hrali najlepšie ako vedeli, hoci v konečnej nominácii nakoniec zostalo päť – šesť hokejistov.
Neskôr pribúdali legionári z európskych klubov, konkurencia sa zvyšovala.
Keď postupne mužstvo dopĺňali noví hráči, všímal som si, ako sa zladia „Európania“ s „Američanmi“. Nezávidel som pozíciu Marekovi Uramovi a Petrovi Pucherovi, ktorí mali svoje skúsenosti z nominácie na ZOH v Salt Lake City. Obaja sú špičkoví hráči v českej Extralige, v reprezentácii sa však postupne prepadli do zostavy ako štvrtá lajna a napríklad v presilovkách, ktoré odohrali v príprave, museli na MS prepustiť miesto hráčom z NHL Pálffymu, Stümpelovi, Šatanovi, Bondrovi. Cením si ich, že to nezobrali osobne a nerobili zlú krv v mužstve.
Prvé zápasy na MS slúžia na zohrávanie.
Áno, ale treba ich vyhrať, aby bola pohoda. Vzťahy v mužstve sa budujú za pochodu. To je ako s jablkami v koši: ak je jedno zhnité, môže nakaziť aj ostatné.
V reprezentačnom tíme býva kritická situácia medzi hokejistami z klubov NHL a z nášho kontinentu.
Súhlasím, u nás však komunikácia medzi týmito dvoma tábormi prebehla vcelku hladko. Chalani prehltli to osobné, podriadili sa záujmu kolektívu. Skvele sa zachoval brankár Miro Šimonovič. V príprave chytal dobre. Pritom Lašák nebol spokojný so svojím výkonom v prvom svojom zápase na MS s Fínskom, prehrali sme 1:3, a Jano sám vravel, prvé dva rýchle góly mohol chytiť. Mohla vzniknúť dilema – nevyskúšať Šimonoviča? Tréner Filc mal však presnú predstavu o zostave, veril Lašákovi. Niektoré momenty, ktoré robia mužstvo mužstvom, však nevyrieši kouč, ale hráči, kolektív.
V prípade útočníka Róberta Tomíka to nebolo také jednoznačné.
Tomson je zložitejšia povaha než Pucher, Uram, Šimonovič či Hecl, ktorý vyše týždňa čakal na svoju šancu a nakoniec obdivuhodne naskočil do rozbehnutého vlaku. Róbert hral vynikajúco. Ani ja som si nemyslel, že tréner rozbije ich útok s centrom Hlinkom a ľavým krídlom Somíkom. Nakoniec dal Ján Filc prednosť na pravom krídle Petrovickému – je to jeho právo. Mužstvo slávilo úspech.
Aká bola vaša úloha v mužstve?
Nikto mi to nikto nepovedal, ale cítil som, že ako najstarší by som v dôležitých momentoch mohol niečo povedať – aj po nezáväzných rozhovoroch s kapitánom Šatanom som nadobudol taký dojem. Nakoniec, sám som v reprezentácii zažil úspechy aj pády, vedel som presne, čo chlapci prežívajú. Mohol som sa vcítiť do ich kože.
Riskoval Filc pri vašej nominácii?
A ako! Po fiasku v Salt Lake City položil hlavu na klát. Ak by sme neuspeli, tak by si to odniesol. Cítil som, že mi dal dôveru, chcel som mu ju vrátiť. O to som šťastnejší, že sa všetko podarilo.
Hrali ste na MS už vo federálnom tíme, vždy chýbal k zlatu krôčik. O čo bolo slovenské mužstvo lepšie, že sa to nakoniec podarilo?
Vo Švajčiarsku 1990 sme s tímom Československa zdolali veľmi silnú Kanadu s osobnosťami ako Coffey, Yzerman, ale v našom mužstve taká súdržnosť, nepoddajnosť ako v tomto mužstve nebola. S Rusmi sme prehrávali 0:2 a rozsypali sme sa, prehrali sme 0:5. Teraz v Göteborgu sme v play off tak s Kanaďanmi, ako aj so Švédmi obrátili nepriaznivý stav 0:2 v náš prospech. To svedčí o obrovskej vnútornej sile kolektívu.
Bežný fanúšik nevidí do šatne. Kto bol okrem kapitána Šatan osobnosťou na lavičke?
Bolo ich viac. No taký Žigo Pálffy je iná persóna, voľnomyšlienkár, v kritickej situácii vie odľahčiť situáciu. Na chvíľu to vytrhne sústredeného hráča z koncentrácie a zrejme je to dobre. Keď išiel Peter Bondra na tresné strieľanie v semifinálovej dráme so Švédskom, Žigo rozosmial lavičku poznámkou: Čo si v strese, veď idem za tebou! Všetci hráči sme sa v napätí držali za ramená a zrazu sme sa rozrehotali. To sú veci, ktoré musia byť v dobrom mužstve. Vážnosť vyvážená zábavou. V tom je veľkosť trénera Filca – dokáže poskladať hráčov ako mozaiku a celé mu to funguje. Neidealizujem ho, aj on urobil chyby a iste si ich uvedomuje. Ale analyzuje ich, je detailista. Neuspokojí sa s priemerom, je maximalista. A úžasný psychológ.
Ako ste brali po MS jeho vyhlásenia, že sa mu končí zmluva a záleží od výsledkov júnového kongresu, či zostane pri reprezentácie, alebo odíde?
Nečudujem sa mu. Viem, že doma má veľa neprajníkov. Môže odísť od hokeja, lebo nie je od neho závislý a je schopný robiť iný biznis, hoci mám dojem, že vnútorne ho hokej nesmierne láka a najradšej by pri ňom zostal.
Vravíte, že chcete byť trénerom. Aké máte najväčšie poučenie?
Týka sa to najmä výberu hráčov. Ešte raz sa vrátim k Tomíkovi, musel to znášať veľmi ťažko. Tréner Filc si nechal v zostave Petrovického, ktorému sa predtým nedarilo. Zrejme vsadil na iné prednosti. Dnes sa to ľahko hovorí, lebo bol úspech. Inak by novinári, verejnosť pokojne mohli trénerovi oplieskať o hlavu: prečo si rozbil útok Tomík – Hlinka – Somík, prečo si zobral 37-ročného Baču, prečo si v bránke nedal šancu Staňovi alebo Šimonovičovi? Otázok by bolo milión. Tak ako po olympiáde. Vrcholový šport sa deje na hrane, rozhoduje viera, že to, čo robím, je správne.
Ako ste vnímali koučovanie Jána Filca na lavičke?
Nervóznejší a impulzívnejší bol v príprave než na majstrovstvách.
S Kanadou na konci druhej tretiny poslal na ľad Stümpelovcov, Bondra vsietil mimoriadne dôležitý gól. Náhoda?
Tréner musí mať šťastnú ruku. Využil moment, že sme v tom zápase boli ako domáce mužstvo, mohol striedať ako druhý tím. To sú detaily, ktoré sa hráčovi vybavia až po zápase.
Atmosféra v kabíne?
Kapitán Šarky povedal svoje, pridal sa Peťo Bondra, aj ja som prehovoril, ale rovnako Rasťo Staňa, Jano Lašák a ďalší. Mnohokrát sa stalo, že myšlienky, s ktorými prišiel pred zápasom tréner, sme si už povedali sami medzi sebou. Dôležité veci sa tak zdupľovali, dávali sme si na ne dvojnásobný pozor.
O čom ste hovorili pred finálovou bitkou?
Že Rusi budú veľmi trpezliví, vychádzali sme z dvoch predchádzajúcih stretnutí s Českom a s Fínskom. Hrali výborne v obrane, mali málo striel, ale z minima dokázali vyťažiť maximum. Súperovi v útoku nedovolili veľa, jednako nášmu neodolali. Trochu som sa obával atmosféry: vykorčuľovali sme na rozcvičku a vyše polovica 11-tisícovej haly Scandinavium bola naša. Zimomriavky mi prechádzali po chrbte. Slovenské vlajky, skandovanie – Slovensko, Slovensko! Obával som sa, aby sme sa nezbláznili a udržali si chladnú hlavu. Z atmosféry bolo treba čerpať energiu, ale nedať sa ňou poblázniť.
Slovensko hralo na MS vo finále po dvoch rokoch. Vy ste vtedy v Rusku neboli. Predsa však sa dali vycítiť niektoré zmeny. Vnímali ste ich?
Isteže. Chlapci to brali ako poučenie z Petrohradu. Počul som, že tam sa mužstvo balilo už pred finále, hráči mali frmol. Teraz sme sa udržali v pohode, domov sa letelo až na druhý deň. Spísal sa zoznam troch rodinných príslušníkov, ktorí prídu na finále. Došli a k hráčom sa dostali až po zápase, aby nenarušli koncentráciu. Ja som mal dve voľné voľné miesta – pozval som len otca, keďže na manželku a na syna liezla choroba – dal som svoje dve voľné miesta k dispozícii Pálffymu a Šatanovi.
Stretlo sa naše mužstvo na šampionáte s krízou?
Neviem o žiadnej kríze. Trápili sme sa v druhom zápase s Ukrajinou, vyhrali sme horko – ťažko 5:4. Neskoršie sme sa však presvedčili, že to bol veľmi ťažký súper. Vtedy potiahol útok Tomík – Hlinka – Somík a potvrdilo sa, že v dobrom mužstve zaberie raz jedna, inokedy druhá formácia. Trochu vzrušenia vo vedení tímu prinieslo sťahovanie na štvrťfinálový zápas s Kanadou z Göteborgu do Karlstadu. Aj to sa však zvládlo.
S Bondrom ste v roku 1990 spolu odchádzali z Košíc do NHL. Zmenil sa Peter za ten čas?
Po ľudskej stránke zostal taký, ako bol. Skromný, trpezlivý, no vedel si presadiť svoje. Obdivoval som ho, že hoci mal stovky žiadateľov o podpis, nikdy nepovedal nie a úlohu si splnil do posledného žiadateľa. Je uzavretejší typ, zato veľmi cieľavedomý. Keď sa mu nedarí, vymýšľa, špekuluje, akoby to zmenil, urobil lepšie. Spočiatku sa mu strelecky nedarilo, skúšal zmeniť hokejku – požičal si sherwoodku od Bartečka a Nagya, ktoré majú približne rovnaké uhly a nakoniec to pomohlo. Rusom dal v kvalifikačnej skupine dva góly a potom sa rozbehol v play off.
Zažili aj Sheffield 1993, vtedy v Šuplerovom mužstve velil kapitán P. Šťastný, teraz Šatan. Dá sa to porovnať?
Veľmi podobné. Tento tím sa mi zdal v zlomových momentoch silnejší.
Slovenský hokej sa zvýraznil vo svete. Čo by ste vy vyzdvihli?
Prišli vynikajúce individuality, nehľadeli na vlastné záujmy, kontrakty, ale aby sme čo najdlhšie vydržali na majstrovstvách. Tréner citlivo poskladal hráčov, ktorí si vyhovovali. V jednej chvíli mal pred majstrovstvami veľa pravých krídel, na čas teda prijal úlohu centra aj Šatan a Bondra prešiel na ľavé krídlo. Prijali to bez reptania, to je tiež veľkosť hráčov.
Tréner Filc zdôrazňoval v systéme hry obrannú fázu, aby sa dozadu vracali všetci piati hráči v poli. Jedna tretina zápasu s Rakúskom slúžila ako výstraha, inak všetko fungovalo.
Mali sme jednoduchý prechod stredným pásmom a keď sme sa občas pozabudli ako v spomínanom stretnutí s Rakúskom, tréner nám to okamžite pripomenul. Vtedy jediný raz za celé majstrovstvá zvyšoval v kabíne hlas. Celý systém bol postavený na princípe: čím jednoduchšie, tým lepšie. Obrancovia mali po získaní puku čím najrýchlejšie rozdávať prihrávky, pod tlakom, hoci aj popri mantineli. Ale hlavne, nevracať puk dozadu a čím menej hrať u nás v tretine. Máte pravdu, tréner prízvukoval útočníkom: dozadu sa vraciame všetci piati hráči v poli a aj oni to plnili.
Majstrovstvá sveta, to nie je len hokej. Kto bol v našej výprave zábavnou postavou, kde ste sa boli odreagovať od športu?
V neďalekom zábavnom parku Liseberg, najväčšom v Škandinávii. Málokto si však trúfal trápiť žalúdok na húsenkových dráhach. Inak, zaujímavou postavou bol náš sprievodca Laco Olenič, rodák z Košíc, ktorý už dlhší čas žije v Göteborgu. Keď sme raz cestovali autobusom po meste do reštaurácie Gyllene Prag, upozorňoval nás na červený panelák. Tak, páni, vraví, dobre si všimnite túto budovu. V tomto dome bývam ja! Celý autobus sa rozosmial. Zlatá Praha nám veľmi pomohla: ochutnali sme naše jedlá, pivko, uvoľnili sme sa po stresových dňoch. Šimonovič priniesol na cédečku slovenské hity osemdesiatych rokov – od Elánu, Grigorova, Müllera či Hammela – a keď to Peter Bondra počul, Miro mu to musel cédečko predať. Peter sa totiž krátko po návrate domov ponáhľal za rodinou do Ameriky, nestihol na Slovensku behať po obchodoch.
Na stredajšie prijatie u politikov v Bratislave ste zobrali so sebou syna Jakuba, v žiackom tíme HC Košice je tiež obrancom. Zahráte si raz v jednom tíme?
Neverím tomu, hoci sa vraví – nikdy nehovor nikdy. Neviem, dokedy budem hrať ako profesionál, roky sa nedajú zakryť. Možno ešte potiahnem rok – dva. Hlavné je, že Kuba hokej baví a je zdravý, vnímavý. Po prijatí u pána prezidenta Schustera sa ma spýtal: všimol si si, akú má náš prezident mäkkú dlaň? Namôjveru, v ten deň som si v Bratislave všimol mnoho iných vecí, ale túto nie.
