Zuzana Marošová ako Sugar v muzikáli Niekto to rád horúce. FOTO – CTIBOR BACHRATÝ
Zuzana Marošová.
FOTO – PETER PROCHÁZKA
Slávnostnú stú reprízu Niekto to rád horúce ste nestihli kvôli škole. Recepcia sa začínala o desiatej večer, no vy ste už okolo polnoci boli doma. Nie ste žúrovací typ?
Záleží na tom, čo ma čaká na druhý deň. Vedela som, že od rána mám školu a večer hrám Sugar zase ja, potrebovala som sa teda vyspať.
Pamätám si na vás z tlačovky k premiére Niekto to rád horúce. Prvý raz ste sa vtedy stretli s novinármi, boli ste neznáma, nesmelá. Čo sa odvtedy zmenilo?
Mám za sebou viac predstavení, viac ma poznajú ľudia od fachu, sem-tam ma pozvú niekam spievať.
Zdena Studenková tvrdí, že skôr, než jej Milan Lasica ponúkol Sugar v skutočnosti, spravil to vo sne. Aj u vás to spočiatku vyzeralo iba na sen. Pôvodne vám na VŠMU nepovolili rolu prijať.
Na Sugar som robila konkurz dva razy. Najprv, keď mal muzikál ešte režírovať Tóno Šulík. Vybral si ma, hoci si nebol istý, či na ňu nie som príliš mladá. Nakoniec ma ale nepustili zo školy, lebo som vtedy ešte len nastupovala do prvého ročníka. Lenže zhodou okolností sa skúšanie o rok odložilo. Vtedy už pripravoval predstavenie Milan Lasica a on si ma, chvalabohu, na konkurze vybral znovu.
Z koho ste mali väčší strach? Z Milana Lasicu či z alternantky – Zdeny Studenkovej?
Ťažko povedať. U neho som sa bála najmä toho, aby som nesklamala dôveru, ktorú mi dal, keď ma obsadil do hlavnej postavy. Zo Sugar to bol iný strach. Bola mojou prvou veľkou rolou, Zdena Studenková je skúsená herečka. Každý by sa na mojom mieste asi v prvom momente zľakol. Ale ako vraví môj pedagóg Martin Huba, kto sa bojí, nesmie do lesa, a keď sa bojím, tak to nemám robiť vôbec. Takže som sa podobných myšlienok rýchlo zbavila.
To sa ľahko povie, ale ťažšie spraví.
Samozrejme, boli chvíle, najmä keď mi niečo nešlo, že som mala pocit – všetko je zlé. Ale vtedy tam bol pán Lasica, ktorý vie veľmi dobre čítať v ľudskej dušičke. Hneď vycítil, že nie som vo svojej koži. Ani nemusel nič povedať, len ma pohladkal po hlave, poklepkal po pleci, a to ma zase povzbudilo.
Na Novej scéne ste zažili aj komplikované obdobie, keď minister kultúry v podstate zo dňa na deň odvolal z funkcie riaditeľa Mareka Ťapáka. Vy ste s ním dokonca akurát vtedy skúšali novú inscenáciu. Ako to poznačilo skúšky?
Práve vtedy sme s Emilom Horváthom robili komédiu Šiesti v pyžame, kde hral Marek hlavnú postavu. Samozrejme, že to bolo preňho ťažké, takže nálada bola stiesnená. Navyše sme sa obávali, či sa nezruší aj projekt ako taký. Ale myslím si, že Marek je silná osobnosť, takže sa cez všetko preniesol relatívne dobre. A hra sa stále hrá a má úspech.
Nie je dusno, keď príde do divadla?
Nie. Jednak na to ani nie je čas, lebo prichádza iba na predstavenie, ale myslím si, že ani nikto nemá záujem robiť problémy.
O Novej scéne sa v týchto dňoch písalo aj preto, že sedemnásťročná Mirka Partlová, ktorá hosťuje v muzikáli Hamlet, riadila bez vodičského oprávnenia motocykel a vážne zranila Ibrahima Maigu. Určite si mnohí ľudia v tejto súvislosti povedali, tá už nevedela, čo od dobroty.
Nemyslím si, že je to tak. Isteže, je chyba, že šoférovala, keď nemá vodičák. No Mirka to neurobila úmyselne. Bola to nehoda.
Je to však isté varovanie, že pätnásťročné decko – myslím, že mala iba toľko, keď v Hamletovi začínala – ešte do showbiznisu nepatrí. Na bohémsky svet je nezrelé. Aj oveľa starší ľudia to nezvládnu. Vy máte vypracované nejaké obranné mechanizmy, aby ste, ako sa vraví, „neuleteli na sláve“?
Podľa mňa je dôležité držať sa pri zemi a nenechať sa príliš uniesť úspechom. Nesmiete si začať myslieť, že ste majster sveta, ale musíte pracovať ďalej.
Dvadsaťročnému, prípadne ešte mladšiemu človeku, ktorý zrazu zacíti závan slávy, sa však ťažko drží pri zemi.
Asi záleží na povahe. Ja to cítim takto.
Nikdy ste si nemuseli povedať – Sugar, vráť sa na zem!?
Áno, ale čo sa týka míňania peňazí. Tam som si naozaj musela povedať, už sa ukľudni! Keď som zrazu mala tých pár prvých výplat, kúpila som si to a tamto, tam a hentam pozvala kamarátov. No potom som nad tým začala rozmýšľať, preboha, ja dokážem neuveriteľne minúť to, z čoho niektorí dokážu žiť mesiac. Mala by som sa krotiť a začať premýšľať, ako zarobené peniaze radšej inteligentnejšie využiť, než ich premrhať.
V SND máte veľkú rolu aj v Tančiarni, okrem iného ocenenej ako najlepšia inscenácia sezóny. Nedávno hosťovalo predstavenie v Prahe a malo tiež obrovský úspech. Maskérky to vraj stopovali, aplauz pri klaňačke trval šestnásť minút. Čo bolo potom? Nečakal na vás nejaký český režisér s filmovou rolou pre švárnu Slovenku?
To nie, ale aj tak to bolo skvelé. Z Prahy však jednu ponuku mám už dávnejšie. Na muzikál Hriešny tanec. Realizácia sa ale stále odkladá, takže je to v nedohľadne.
Keď príde na lámanie chleba, prijmete? Pôjdete po stopách Zuzany Norisovej, Mariána Vojtka, Dariny Rolincovej a ďalších Slovákov, ktorí dali Bratislave zbohom?
Bola by to pekná príležitosť, ale do Prahy sa určite natrvalo presídliť nechystám. Mám rada slovenskú činohru, muzikál chcem robiť iba ako doplnkovú činnosť. Mať na repertoári iba jeden, na ktorý by som zvládla cestovať i z Bratislavy.
Doma sa vám rysuje dosť roboty?
Zatiaľ hrám dve predstavenia na Novej scéne, štyri v SND a čosi sa črtá aj do budúcej sezóny, ale nechcem to zakríknuť.
O pár hodín cestujete do Vysokých Tatier, kde budete hrať v epizóde seriálu Záchranári. Povedali ste mi, že ide o akési voľné pokračovanie Horskej služby. Tá sa ale skončila fiaskom. Najmä skutoční členovia Horskej služby boli urazení, ako ich vykreslili. Sú ochotní znova si medzi seba pustiť filmárov?
Idem tam dnes večer prvý raz, takže uvidím, aká je atmosféra. Záchranárov však robí úplne iný tím. Nová produkcia, scenár napísal Jiří Křižan, režisérom je Vladimír Michálek, ktorý má za sebou filmy ako Zapomenuté světlo, Je třeba zabít Sekala či Babí léto. Takže by to snáď mohlo vyjsť.
Hráte poľskú parašutistku. Aj skočíte z lietadla?
Dúfam, že nie. Na to by som si netrúfla, keďže sme neabsolvovali nijaký výcvik.
To neviete isto? Čo keď vás na pľace bude čakať padák?
Podľa mňa nás do toho určite nebude nikto nútiť, nemôžu predsa takto riskovať.
A keby bola dajme tomu možnosť vyskúšať si zoskok ako adrenalínový šport? Žeby ste boli pripútaná k skúsenému parašutistovi. Na to by ste sa dali nahovoriť?
Asi hej, ale musel by ma niekto z toho lietadla sotiť, vyskočiť sama by som sa bála. Chcela by som vyskúšať aj bungee jumping, lenže mám trochu problémy s chrbticou a tam sú tie ostré trhnutia hore-dole. Musela by som sa poradiť s lekárom.
Taká mladá, navyše tanečníčka, a problémy s chrbticou?
Pred štyrmi rokmi som pravidelne cvičila v posilňovni a nesprávne som zdvihla ťažkú činku. Bol tam síce inštruktor, ale asi tam nemal čo robiť, lebo mi kázal zdvihnúť osemdesiat kíl bez pásu. Odvtedy mám problémy s krížami. Nič vážneho, ale musím si dávať pozor. Myslím, že zoskok by mi nepridal.
Prečo ste po konzervatóriu pokračovali v štúdiu herectva na VŠMU? Veď konzervatórium je na to, aby mladé herečky mohli čo najrýchlejšie do praxe. Mali ste tam aj spev, tanec, teda slušnú hudobno-dramatickú prípravu.
Mala som pocit, že to potrebujem.
Splnila vysoká škola vaše predstavy?
Áno, som veľmi rada, že som sa tak rozhodla.
Vašimi pedagógmi sú Milka Vášáryová a Martin Huba. Akí sú to učitelia?
Sú výbornou dvojicou. Pán Huba, čo sa týka výučby herectva, je veľmi racionálny typ, pani Milka ho zase dopĺňa po emotívnej stránke.
Sú to však veľmi vyťažení herci. V domovskom SND, v Prahe, Martin Huba navyše čoraz častejšie režíruje. Majú vôbec na študentov čas?
Hoci sú obaja naozaj maximálne vyťažení a každý má aj vlastnú rodinu, vždy sa nám venovali, pokojne boli v škole každý deň, prichádzali i cez soboty, nedele.
Viem si predstaviť, ako s nimi študujete Čechova, Ibsena, menej však herecké etudy, aké sa robia v prvom ročníku. Sú takíto „páni umelci“ stále dostatočne hraví a odviazaní, aby ich bavilo robiť so študentmi úplne prvé herecké krôčiky?
Samozrejme. Keď sme v prvom ročníku robili etudy, mali sme zväčša za úlohu stvárniť rôzne hraničné životné situácie, takže to na hodinách bola samá tragédia. Raz nám na odľahčenie dali robiť cirkusové etudy. So spolužiakom sme predvádzali vrhačov nožov. Bola som asistentka, ktorú obhadzoval imaginárnymi nožmi. Vždy som sa musela uhnúť, inak by ma trafil. Krátko predtým hosťoval v Bratislave cirkus Aleš, kde bol pán, ktorý veľmi smiešnou intonáciou stále na všetko hovoril „vybornéé, vybornéé“. No a ja, vždy keď som sa uhla, povedala som i to „vybornéé, vybornéé“. A odvtedy, keď ma pani Milka stretne, spraví na mňa vybornéé, vybornéé. Je to milé, lebo inak je to naozaj distingvovaná dáma. Keď začne takto robiť somarinky, je veľmi zlatá.
Čo vaši v Prievidzi? Ako prežívajú, že majú doma úspešnú mladú herečku?
No, sú pyšní. Mama nahráva všetko, kde sa objavím, otec zase robí zbierku toho, čo sa popísalo. Bohužiaľ, keď k nám príde návšteva, mama každému pustí videokazetu, to je naša Zuzka. Hneď sa radšej zberám preč.
A kde je herecký exhibicionizmus? Herečky sú zvyčajne rady stredobodom pozornosti.
Ja to nemám rada.
Herecké gény ste podedili, alebo ste v rodine také kukúča?
Som trošku biela ovca. Hneď v tom, že všetci sú tmaví, iba ja blondína. No moja stará mama bola blonďatá a kučeravá. Žiaľ, poznám ju iba z fotiek, ale vraj krásne spievala a hrala amatérske divadlo.
Ste najmladšia zo siedmich detí. Aké je to vyrastať v takomto klbku súrodencov?
Výborné. Hoci medzi mnou a najmladším bratom je desaťročný rozdiel, takže všetci súrodenci sú podstatne starší. Mama aj otec, keď sa vzali, už mali po tri deti, ja som také spojítko. Všetci si ale skvele rozumieme. Keď sa zíde len najbližšia rodina, je to hneď dvadsaťpäť ľudí. Pred dverami je hotový topánkový bazár.
Vy ste vlastne už pred úskaliami plynúcimi z hereckej slávy museli prekonať úskalie nestať sa rozmaznaným rodinným benjamínkom.
Rozmaznaná som teda bola. Môj najmladší brat vraví, že sa so mnou nedalo vydržať, lebo som stále žalovala. Čo je aj pravda, lebo keď nebolo po mojom, urazila som sa, spravila na otca oči a povedala i to, čo nebola pravda. A brat si to odskákal, lebo ja som bola otcov miláčik.
Mimochodom, ako vaši znášali, keď sa im štrnásťročný maznáčik odpravil do Bratislavy na konzervatórium a už v druhom ročníku žil sám na priváte?
Mama sa síce trošku bála pustiť štrnásťročné dievča do veľkého mesta, ale inak to prijali v pohode. V podnájme so mnou bývala aj majiteľka, ktorá na mňa dávala pozor. Ale isteže mi nediktovala, kedy mám prísť domov. No ja som nikdy nemala tendencie, že by som flámovala po diskotékach a domov prichádzala nad ránom. Keď som prišla neskoro, tak preto, že som bola v divadle.
To znie strašne seriózne.
Ale, to zase nie. Samozrejme, že teraz, keď sa idem zabávať, zabávam sa aj do rána. Ale to viem, že sa na druhý deň môžem vyspať. Keď mám na druhý deň niečo dôležité, jednoducho zase viem, že ponocovať nemôžem, lebo by som nemala energiu.
Stá repríza muzikálu Niekto to rád horúce pripadla na Zdenu Studenkovú. Na následnej recepcii sa však, hoci len na chvíľu, objavila aj druhá Sugar, ZUZANA MAROŠOVÁ. Keď si ju vybral do tohto predstavenia Milan Lasica, mala za sebou len prvý ročník herectva. Odvtedy uplynuli necelé dva roky a na Zuzanu už čaká iba absolventský ročník, pravidelne hráva nielen na Novej scéne, ale aj v SND a je držiteľkou nominácie na herecký objav sezóny. Momentálne žije hokejom, štátnicami a prípravou školského predstavenia a v deň nášho rozhovoru sa chystala do Vysokých Tatier. Ako na poľskú parašutistku v pripravovanom česko-slovenskom seriáli tam na ňu čaká smrť zamrznutím v skalách.
