Charizmatického vodcu strany Zoznam Pima Fortuyna zastrelil 7. mája miestny ekologický radikál. Pre krajinu to bol šok – tým skôr, že sa v krajine túto stredu konali parlamentné voľby a šance Fortuynovej strany boli veľmi vysoké, až 15 percent hlasov. Profesor sociológie sľuboval Holanďanom nulovú imigráciu, islam označil za „spiatočnícku“ vieru. Fortuynova strana vznikla len vo februári po tom, ako ho vylúčili zo známej pravicovej strany Životahodné Holandsko, vraj pre jeho príliš radikálne názory na problém imigrácie. Vyhral voľby v Rotterdame. Na snímke Fortuynov rotterdamský stúpenec pred plagátom zavraždeného politika. FOTO – ČTK/AP
„Toto je plná krajina. Myslím si, že 16 miliónov Holanďanov približne stačí.“ Zrejme najcitovanejší výrok Pima Fortuyna. Stačili mu tri mesiace a v Holandsku spôsobil zemetrasenie, ktoré pocítili aj v srdci spojenej Európy, Bruseli. Označujú ho za xenofóba a radia do škatuľky krajnej pravice. Týždeň pred voľbami sa Fortuyn stal obeťou politickej vraždy. Pravdepodobným vrahom je iný extrémista – bojovník za práva zvierat. Vraj sa mu nepáčilo, že sa Fortuynovi páčia kožuchy. Pohreb pripomínal poslednú rozlúčku s princeznou Dianou. Smútili státisíce.
„Fortuyn nie je žiadny extrémista. Je to človek mimo klasického politického spektra. Vyjadruje to, čo si ľudia myslia,“ vyhlásil o ňom holandský dôchodca Jan Kluister.
Okolnosti, za akých 52-ročný „profesor Pim“ opustil tento svet, mu pridávajú aureolu martýra. Zaujímavejšie však je, kým skutočne bol a koho predstavoval. Bol možno len rafinovanejší, než ďalší politici jeho typu. Skôr však predstavoval nový typ populistu, ktorý po svojom ponúkal „tretiu cestu“. Poriadok, vláda zákona. Plus nulová imigrácia, pretože sú to práve cudzinci, ktorí robia neporiadok. Vlastne nič nové pod slnkom.
V krajine známej svojou pestrosťou a liberálnosťou by však státisíce ľudí nežialili za akýmsi skínom. Fortuyn rozhodne odmietal aj prirovnania ku „klasickému“ európskemu xenofóbovi, francúzskemu nacionalistovi Jean-Marie Le Penovi. Ku skinhedskému účesu si obliekal obleky na mieru a vyberané pestré kravaty. Žil vo vile v talianskom štýle, obklopený umeleckými dielami a fotografiami nahých chlapcov, v spoločnosti dvoch malých psíkov. Netajil, že je homosexuál.
Jeho zástupcom v strane, ktorá pripomínala skôr spolok Fortuynových priateľov a obdivovateľov, bol Joao Varela, sám potomok čiernych prisťahovalcov.
„Nie sme rasistická strana, inak by som tu nebol,“ povedal Varela novinárom.
Hrdé vymieranie
Strany, ktoré svojím zameraním dokonale zodpovedajú kategórii krajná či extrémna pravica, sú dnes, vyše polstoročia po porážke fašizmu, v každej európskej krajine. V mnohých sú na vzostupe, v niektorých sa dostali do vlády.
„Obraz sa nemení, obraz sa zmenil,“ varoval istý západný politológ.
S rastom preferencií si títo politici dávajú trochu väčší pozor na to, ako sa prezentujú. Je to ten istý Jörg Haider, ktorý sa v minulosti vyslovil obdivne k nacizmu a robil nechutné poznámky na adresu predstaviteľa židovskej obce. Ten istý Le Pen, ktorý nazval vyhladenie Židov okrajovou kapitolou druhej svetovej vojny. Dnes však hovoria o tom, čo trápi v Európe čoraz viac ľudí – o prisťahovalcoch. A hovoria o tom akosi „príťažlivejšie“ než tradične definované politické strany.
Európa pritom starne a vymiera. Experti tvrdia, že prisťahovalcov pre zachovanie svojej prosperity a výkonnosti ekonomiky potrebuje. Tieto názory však nenachádzajú u Európanov väčšiu odozvu. Technokrati pri spájaní kontinentu do jedného pomyselného celku akosi zabudli, že Európa nie je len ekonomický stroj, ale aj súhrn kultúr, tradícií a predsudkov.
Nebohý Fortuyn označil islam za spiatočnícku vieru, pretože vraj neuznáva takých, ako on – homosexuálov. Sám sa tak postavil do pozície prenasledovanej menšiny, a keď ho amsterdamský imám dosť nešťastne nazval prasaťom, „dielo“ bolo zavŕšené.
Podľa údajov UNHCR požiadalo v roku 2000 o azyl v západnej Európe 400-tisíc prisťahovalcov (číslo zahŕňa len legálnych imigrantov). Ich počet sa každým rokom zvyšuje. A spolu s ním rastie počet ľudí, ktorí sú naklonení uveriť tomu, že práve prisťahovalci nesú vinu za vysokú zločinnosť, nezamestnanosť, ujedajú domácim zo sociálnych dávok a navyše nie sú – najmä moslimi – ochotní prispôsobiť sa domácej „národnej“ kultúre a zvykom.
Udalosti z 11. septembra len priliali olej na oheň strachu z cudzincov, aký Európa už dlho nepoznala. Tento strach rastie a jeho konce môžu byť nedozierne – až po hrozbu pre rozšírenie Európskej únie. Takže „cudzincami“ sa teoreticky môžu stať aj Slováci.
Tradičné strany v defenzíve
Nešťastný Fortuyn sa stal témou debaty lídrov dvoch najvýznamnejších proeurópskych politikov, oboch ľavičiarov. Nemecký kancelár Gerhard Schröder a britský premiér Tony Blair hovorili minulú nedeľu neformálne o obrode európskeho nacionalizmu ako o probléme pre integráciu a rozšírenie únie. „Ak robíte verbálne ústupky extrémnej pravici, posilňujete ich. Musíme preto konať proti nim, a nie aby sme ich utíšili,“ povedal pred schôdzkou Schröder britskému denníku The Guardian. Vzostup pravice opísal ako „renacionalizáciu“ politiky v Európe.
Jeho slová by však mali smerovať aj do vlastných radov. Súčasné štandardné strany – a netýka sa to len Západu – nedávajú odpovede na otázky, ktoré ľudí trápia. Nezrozumiteľný jazyk Bruselu vyvoláva obavy, ktoré dosiaľ národné vlády podceňovali. Vlaňajšie voľby do Európskeho parlamentu napokon potvrdili dve veci – nízka, približne 50-percentná účasť voličov napovedá, že ho Európania nepovažujú za dosť dôležitý. A aj tí, ktorí volili, dali prednosť pravicovým kandidátom pred ľavicou, tradičným obhajcom spoločného európskeho domu. Korupcia, byrokracia, bezohľadnosť k národným špecifikám a potrebám jednotlivých krajín – to sú najčastejšie výhrady voči Bruselu.
Keď sa v Rakúsku dostali do vlády Slobodní Jörga Haidera, únia Viedeň bojkotovala. Stačilo však, aby Haider opustil vysokú politiku, a kríza bola zažehnaná. Napokon, šlo o vôľu občanov.
Vlani vyhral v Taliansku voľby pravičiar Silvio Berlusconi a do vlády pribral dve malé extrémistické strany. Víťazstvo nacionálnej pravice v Dánsku prinieslo konkrétne výsledky – sprísnenie azylovej politiky a obmedzenie sociálnej pomoci prisťahovalcom. Dánsko bude čoskoro predsedníckou krajinou únie – a premiér Fogh Rasmussen tvrdí, že jeho krajina môže byť v obmedzení prisťahovalcov vzorom aj pre ďalšie krajiny.
Šokom porovnateľným s vraždou Fortuyna bol vstup Le Pena do druhého kola francúzskych prezidentských volieb. Dostal „iba“ 18, kým jeho súper Chirac 82 percent hlasov. Pritom práve Paríž stál ešte pred rokom na čele európskej trestnej výpravy proti Haiderovi. Je jasné, že EÚ už nemôže s Parížom počítať na sto percent.
Analytici predpovedajú, že neogaullista Chirac sa obráti dovnútra a v snahe vypáliť Lepenovcom rybník sa bude možno pokúšať o veľké pronárodné gaullistické gestá navzdory Bruselu, napríklad v prospech francúzskych farmárov. A to rozhodne nebude v duchu schröderovsko-blairovskej výzvy „postaviť sa“ krajnej pravici, a nie „utíšiť“ ju. Navyše odpor voči rozšíreniu únie je vo Francúzsku silnejší, než v akejkoľvek inej krajine európskej pätnástky.
Schröderovi a Blairovi sa hovorí relatívne ľahko – extrémna pravica je v Británii i v Nemecku zatiaľ zanedbateľnou politickou silou, i keď aj tam sa už začína presadzovať na miestnej úrovni.
V Nemecku pôsobia tri malé extrémistické straničky. Najúspešnejšiu z nich, Nacionálnu demokratickú stranu, sa vláda pokúša dostať mimo zákona – nemecká povojnová ústava totiž umožňuje extrémistickú stranu zakázať.
Keď sa však ukázalo, že jej kľúčový svedok v procese, zakladajúci člen NDP a autor niekoľkých pamfletov Wolfgang Frenz, bol zároveň policajným informátorom, najvyšší súd radšej odložil kauzu na október, po voľbách. Sú totiž oprávnené obavy, že proces by prihral NDP ďalšie volebné hlasy, takže by sa mohla dostať až do Spolkového snemu. Takže ani Nemecko sa nechystá „postaviť“, a radšej bude ešte nejaký čas „tíšiť“.
Nová „tretia sila“
Čas však hrá proti tradičným stranám, ktoré nestačia sociálnym zmenám na starom kontinente. Holandsko sa považuje za vzorovú krajinu tolerancie a zdravého rozumu. Prvé v Európe povolilo sobáše homosexuálov, predaj marihuany, legalizovalo prostitúciu, eutanáziu. Dnes tu volí polovica mladých do 30 rokov Zoznam Pima Fortuyna.
V časoch, keď si bude krajná pravica bežne pripisovať 20- a viacpercentné volebné zisky, už bude ťažké hovoriť o krajnosti. Možno skôr ako o akejsi zvláštnej novej „tretej sile“. Táto sila môže uberať hlasy socialistom, štandardnej pravici, hoci aj komunistom.
Jej predstaviteľ môže vyzerať trebárs ako spomínaný Fortuynov nástupca, čierny Joao Varela. Dieťa z početnej rodiny chudobných a nevzdelaných prisťahovalcov. Vychovali ho adoptívni rodičia, vyštudoval ekonómiu, urobil si meno aj ako juniorský šampión v tenise a atlét.
Tvrdí, že chce dobre aj prisťahovalcom. Teda tým, ktorí už v Holandsku žijú a prispôsobujú sa jeho kultúre. Je možné, že ho aj mnohí z nich budú voliť. A nie je moslim…
