PETER GREGOR (1944), básnik, prozaik, aforista, autor viacerých rozhlasových hier či dramatizácií diel klasickej i súčasnej našej a svetovej literatúry sa predstavuje aj ako divadelný autor - zajtra bude v bratislavskom Divadle a.ha. v réžii Štefana Korenčiho premiéra jeho hry Interview.

Zmenilo sa týmto vaše vnímanie divadla, netúžili ste po ňom už skôr?

„Len platonicky - tie klany len tak ľahko niekoho medzi seba nepustia. A to im neprekáža nariekať, že niet pôvodných autorov. Ich krokodílie slzy môžu slabšiu povahu dojať k naozajstným.“

Interview je duelom novinárky a spisovateľa. Vo vašej tvorbe sa často objavujú autobiografické prvky, platí to aj teraz?

„Inak ani písať neviem. Postava starého opitého a už nepíšuceho spisovateľa, to som, akiste a bohužiaľ, ja o pár rokov neskôr. Mladučká novinárka ako jeho pendant je fiktívna, ale dúfam, že ju zažijem aj v reáli.“

Váš debut zo šesťdesiateho ôsmeho roku sa volal Potreba visieť, najnovšia próza má názov Denník nebožtíka, krátko predtým vyšla Smrť v Aténach. Uzatvára sa tým nejaký okruh morbídnosti?

„Bojazliví žartujú o smrti, odvážni s ňou. Je to veľká téma a skúšobný kameň. Napokon, všetko, čo je napísané o živote, je napísané aj o nej.“

Ste básnikom, prozaikom, aforistom, dramatikom, čím sa cítite najviac? V Denníku nebožtíka najmä v prvých dvoch poviedkach prevažujú aforizmy, kniha je označovaná aj ako poviedkovo-esejistická. Trápite sa žánrami?

„Básnik som už len bývalý, roky som nenapísal poriadny verš, a tak všetka moja ostatná forma je len následkom tohto hendikepu. Takzvaná klasická próza mi nesedí, nuž som vymyslel čosi, čo som nazval esenciálnou prózou - to je Denník nebožtíka. Žánrovo nezaraditeľný, ale to ma netrápi: keď sú hranice žánru obmedzujúce, treba ich prekročiť.“

Ako si spomínate na dvadsaťročie normalizácie? V jednej literárnovednej charakteristike sa píše, že vaša štylizovanosť vám, paradoxne, pomohla aj v tom období zachovať si podstatnú mieru vnútornej integrity. Súhlasíte s tým?

„Cenzúra ma naučila metafore, ale povďačný jej za to nie som, lebo sa už nikdy nedozviem, čomu všetkému ma odučila. Tú charakteristiku som nečítal, neviem, čo sa myslí pod pojmom štylizovanosť, ale fakt je, že ma voľakedy kritika obviňovala zo sebaštylizácie a pozérstva. Píšem, ako hovorím, hovorím, ako myslím, a myslím, ako vládzem - ak to niekto chápe ako pózu či štylizovanosť, prosím, bol by som mizerný demokrat, keby som niekomu upieral právo na omyl. Na zachovanie vnútornej integrity však štylizovanosť nestačí, na to treba predsa len čosi viac. Ktovie, či by autor onej charakteristiky uhádol, čo to tak asi môže byť.“

Vyjadrovali ste sa kriticky k bývalému režimu, ale nešetríte ani súčasnosť. Ktoré z týchto období bolo pre vás ako aforistu inšpiratívnejšie?

„Z bývalých pomerov som bol frustrovaný, týmito som zhnusený. To naozaj inšpiruje, len sa ma, prosím, nepýtajte, k čomu. Do šuplíka som cielene nepísal nikdy, lebo, ako to brilantne vyjadril Werich, šuplíku nemám čo povedať. Niektoré veci ležali dlho, iné nie: bol to slalom medzi predposratými, posratými a statočnými.“

Známa je vaša povestná štýlovosť v obliekaní. Viacerí ľudia, ktorí vás nikdy nevideli, však majú pocit, že autorom vašich diel musí byť človek nonkonformný, takpovediac vo vyťahanom svetri.

„Pravá elegancia je vedieť sa pohybovať vo svojej koži, všetko ostatné je len spôsob, ako ju zahaliť. Nonkonformnosť je stav ducha, nie šatníka.“

Váš humor i skepticizmus, irónia aj sebairónia, zmysel pre skratku, ale aj široký žánrový záber vás posúvajú do výnimočného, možno ťažko zaraditeľného postavenia v slovenskej literatúre. Cítite to tak?

„Celý život sa bezmála o nič iné nesnažím a teraz by som to tak nemal cítiť? To by bolo hrozné!“

Ste v slobodnom povolaní, viete si predstaviť iný spôsob života, napríklad byť viazaný pracovným časom?

„Umenie žiť sa zmenilo na umenie vyžiť. Nepodceňujte však moju fantáziu: naozaj si viem predstaviť, že by som chodil do práce. Čo ju však monumentálne presahuje, je predstava, že by niekto zamestnal človeka v mojich rokoch. Dnes, v čase vytúženého znovuzískania ľudských práv, občianskych slobôd, dôstojnosti indivídua a ďalších vymožeností, sú v tomto veľkolepom súkolí nepotrebnými kolieskami už štyridsiatnici.“

Vďaka hre Interview ste sa stali aj divadelným autorom. Zažívate nepoznané predpremiérové divadelné pocity?

„Radosť z tvorivej tímovej práce mi pán režisér, ktovie prečo, nedoprial. O tom, že text je naštudovaný, som sa dozvedel len nedávno od kamaráta - a to nie je ten najlepší predpremiérový pocit. Dúfam však, že to bude Interview, nie Mačka vo vreci.“

Budete v dráhe divadelného dramatika pokračovať?

„Ktovie. Celý život hrám divadielko, možno raz divadielka budú hrať mňa. A keď nie, tiež sa nič nestane - čas zabitý tvorbou mal aj tak najkrajšiu smrť.“