H. N.: „Kde nafotiť Monicu Vitti? Iba v Ríme. Bolo to v roku 1986 a chcel som od nej, aby sa mi obliekla do kostýmu z nejakého jej filmu. Nechcela sa však stotožňovať s postavou. Obliekla si čierne šaty, dala čierne okuliare a ja som vedel, že prehovárať ju už nebudem. O rok skôr som ju fotil aj s režisérom Michelangelom Antonionim a návrhárom Valentinom. Táto fotka je lepšia.“
Helmut Newton: Sumo – najväčšia kniha o fotografii
Perfektný darček pre milénium. Tak bola prezentovaná kniha Sumo obsahujúca súborné dielo Helmuta Newtona na knižnom veľtrhu vo Frankfurte nad Mohanom v roku 1999. Edične ju pripravil nemecký vydavateľ Benedikt Taschen a predstavil ju ako najväčšiu a najdrahšiu knihu 20. storočia.
„Vzdali sme tak poctu veľkému fotografovi.“
V duchu športu mohutných chlapov sa rozmery knihy ustálili na úctyhodných 50 x 70 cm s hmotnosťou 30 kg, čím zlomila všetky svetové rekordy. Jej vtedajšia cena? Kupujúci mali päť možností – 1000 britských libier, 1500 amerických dolárov, 3000 nemeckých mariek, 10 000 francúzskych frankov alebo 200 000 japonských jenov.
„Sumo je životná filozofia, ktorá nielen učí bojovať so súperom, ale zároveň ho mať aj v úcte,“ vysvetlil knižný titul Helmut Newton listujúc v 480-stranovom knižnom gigante.
„Spolu so skvelým francúzskym dizajnérom Philippom Starckom, ktorý mal na starosti grafický dizajn knihy, sme do nej zaradili viac ako štyristo obrázkov, pričom väčšina z nich nebola doteraz publikovaná. Je tam všetko, čím som sa zaoberal: od módnej fotografie cez portréty celebrít až po akty. Fotografie úplne inak ukážu, keď sú reprodukované tak veľkoryso. Obrovský kus roboty odviedla aj June, ktorá mi ako editorka knihy obetavo pomáhala vyberať z portfólia fotografie a koordinovať prácu na nej.“
Ručne viazaná kniha vyšla v limitovanej sérii 10-tisíc kusov – prvá štvrtina vyšla v roku 1999, zvyšok prišiel na trh v prvej polovici roka 2000 a všetky výtlačky boli podpísané autorom.
„Vydavateľ mi úplne zodral ruku. Nemohol som týždeň fotografovať. Nuž ale čo. Vedel som, čo je v autorskej zmluve. A keďže som profík, zostávalo mi len podpisovať,“ sťažoval sa Helmut Newton.
Publikácia Sumo Helmuta Newtona sa stala Najkrajšou knihou o fotografii roku 1999, ktorú vyhlasuje International Center of Photography.
H. N.: „Pred šestnástimi rokmi bola Kim Basingerová žena – vamp. V Santa Monice jej stačilo povedať: Buď sama sebou, a výsledok je na tejto fotografii.“
H. N.: „Túto fotografiu budúceho cisára módy Karla Lagerfelda som urobil v roku 1983 na jednej parížskej prehliadke. Dobre sme sa poznali už z predchádzajúcich stretnutí a módnych prehliadok, a preto bol ochotný. Pamätám si, bolo to v takom podzemí, odkiaľ sa vystupovalo na mólo. Bolo tam dobré svetlo z jednej lampy. Nafotil som ho rýchlo, takmer bez aranžovania.“
H. N.: „Toto je príklad, keď prijímam inšpiráciu od modelu. Ten nápad s filmovým celuloidom bol skvelý. Ja som už len vymyslel kompozíciu. Sigourney Weaverová bola profesionálka. V roku 1983 sme urobili v Los Angeles celú sériu fotografií, dokonca som ju zobrazil aj ako chlapca, hoci jej ženské čaro je neodolateľné.“
Helmut Newton: „S touto fotografiou sme sa trochu natrápili, ale stálo to za to. V Saint-Tropez bolo v lete roku 1973 veľmi teplo, ale Paloma Picasso bola skvelá. Vymýšľali sme rôzne situácie, až naraz to prišlo. Paloma sa cez prestávku išla napiť a ja som pochopil. „Stiahni si ešte to ramienko,“ povedal som jej a začal som stláčať spúšť fotoaparátu.“
Helmut Newton a Alice Springs na fotografii spred troch rokov, keď v Bazileji uvádzali najväčšiu fotografickú knihu sveta Sumo.
Helmut Newton s obľubou rozpráva príbeh, ako sa stal fotografom.
„Pamätám si na to ako dnes. Mal som dvanásť rokov, keď som dostal prvý fotoaparát. Bol som celý bez seba. Rodičia mi splnili môj sen. Chcel som okamžite odísť zo školy a stať sa fotografom. Vidieť svet spoza hľadáčika. Obdivoval som fotografa Yva. V medzivojnovom období bol absolútnou hviezdou módnej fotografie v Nemecku. Mal som šťastie, že sa poznal s mojou mamou, ktorá mi dohodla stretnutie. Mal som vtedy šestnásť a ukázal som mu fotografie. Priznám sa, čakal som slová chvály. Neprichádzali, ale nádej tu bola. Doslova mi povedal: Príďte zajtra ku mne, čaká nás dlhá cesta. Až neskôr som pochopil, že tá cesta sa doteraz neskončila.“
„Najlepší z najlepších,“ hovorí sa o Helmutovi Newtonovi, ktorý vo svetovej fotografii dosiahol asi všetko. Slávu, peniaze, uznanie, ale i kritiku odborníkov a spoluprácu s najkrajšími ženami sveta.
„A to posledné bez toho, aby to poznačilo moje dlhoročné manželstvo s June,“ nezabudne zdôrazniť 81-ročný berlínsky rodák, ktorého osobnostný „feeling“ sťahuje z jeho letopočtu prinajmenej dve desaťročia.
Občas mu vyčítajú, že je posadnutý násilím a sexom, ale on výčitky dusí slovami: „Nikomu svoje fotografie nenútim. Ľudia si ich vyberajú.“
Začiatkom mája prišiel Helmut Newton spolu s manželkou June – v umeleckom svete známou ako Alice Springs – na krátku návštevu Berlína.
„Nič nové v tomto meste. Opäť prší,“ povedal trochu unavene Helmut Newton, no vzápätí sa po jeho tvári rozlial úsmev a žiadateľovi o autogram v Europacentre v západnom Berlíne nenútene povedal. „Ale to viete, že vám knihu podpíšem. Vy ju ešte máte? Dávno som ju nevidel.“
Potom sa obrátil, zložil okuliare a opýtal sa ma: „Vy ste zo Slovenska? Poznám. Mal som v Bratislave pred desiatimi rokmi vydarenú výstavu, na ktorej som bol osobne. Príjemní ľudia i mesto. Vidíte, žiadny príznak senility,“ vystrúhal poklonu svojej duševnej sviežosti fotograf a usmial sa na objektív japonského kolegu.
„Raz som v Japonsku čosi fotografoval a bol som i na zápase sumo. Stretol som tam bývalého zápasníka, ktorému už išlo na sedemdesiatku. Povedal mi vetu, ktorej som hneď uveril: Ak má človek ducha, jeho energia je nekonečná.“
Akého ducha ste mali na mysli?
Takého, ktorý by vyžaroval z mojich fotografií. Všetko, čo som chcel povedať, je v nich. Aspoň pevne dúfam.
Nenašli ste na nich niečo, čo by im chýbalo?
Nikdy som o svojich fotografiách netvrdil, že sú bezchybné. Bolo by to smrteľné nebezpečenstvo sebauspokojenia. Tiež som len človek, a ten, ako je známe, nie je neomylný, však? Ale keď si aj občas pozriem staršie zábery, mám pocit, že veľa z nich je vydarených. Dnes by som ich už robil inak, ale sú záznamom konkrétneho času, a to je výlučnosť fotografie.
Niektoré vaše fotografie idú až na hranu erotiky. Myslíte si, že ľudia sú pri nich vzrušení?
Rozprával som sa s nimi o tom. Myslím si, že majú tento príjemný pocit. Napokon, dúfam, že ho nemali len pri erotike. Snažím sa, aby ľudia mali silné pocity pri všetkých mojich obrázkoch. Ľahostajnosť by ma urážala. Je lepšie, keď diváci moje fotografie kritizujú, akoby mali okolo nich len prechádzať.
Na jednom vašom autoportréte máte oblečený kabát, vedľa vás je nahý model odrážajúci sa v zrkadle a neďaleko sedí vaša manželka. Zúčastňuje sa June fotografovania?
Nikdy. Konkrétne vtedy prišla len popoludní, vlastne už po samotnom fotografovaní. Zaujala ma však kompozícia, tak som ju tam nechal.
Raz ste sa nazvali voyeurom. Platí to stále?
Som rodený voyeur! Myslím, že každý fotograf, ktorý robí erotické fotografie alebo hocijaké iné, je voyeur. Plynutie života vnímam ako výsek, na ktorý sa pozeráte malou dierkou. Ak fotograf povie, že nie je voyeur, je idiot! Bolo by lepšie, keby taký fotograf netrápil svoj nástroj.
Čo by mala obsahovať dobrá fotografia?
Myslíte v mojom podaní?
Áno.
Mala by byť dráždivá, humorná, nemala by jej chýbať štipka irónie, ale najmä, mala by mať originálny výraz. Dobrá fotografia by mala byť zrkadlom svojho tvorcu. Oknom do jeho duše. Nerozhoduje, či je farebná alebo čiernobiela. Rozhoduje miera citovej investície a samozrejme, čo najdokonalejšie zvládnutá technika.
Čo pre vás znamená fotografia?
Akt oslobodenia.
Prečo ste pred objektív postavili tak málo mužov?
Pretože som radšej fotil ženy.
Ťažko ste hľadali mužské modely?
Nie, práveže s mužmi je to ľahšie ako so ženami. Chlapi majú celkom iné starosti. Všetci muži mojej generácie sú znepokojení jedine tým, čo sa nachádza dole pod ich bradou. Aj ja si občas poviem – vyzerám ako starý krokodíl! S mužmi je to jednoduchšie. Môžu sa dokonca fotiť aj s horším svetlom.
Ak nepočítam jeden z vašich autoportrétov, tak jediným mužským aktom je herec Helmut Berger.
Áno, bolo to v roku 1984 v Beverly Hills. Fotil som ho pred zrkadlom. Uhol pohľadu môjho objektívu bol zároveň výzvou pre moje vnútro. Nabádal ma zbaviť sa mojej prehnanej germánskej disciplíny. I keď som prestal fotografovať akty a prešiel na portréty, príchuť oslobodenia vyvolaná nahým ženským telom zostala. Ženy vedia nádherne predstierať emócie, keď sa zapozerajú na seba. Vtedy zároveň ľahko strácajú identitu, ktorú odovzdávajú v prospech vonkajšieho výrazu. Je to fascinujúci pohľad, ktorý ma doteraz fyzicky i mentálne inšpiruje. Ďakujem vám, ženy! Bez vás by som nebol Helmut Newton!
Aké sú vaše ďalšie fotografické inšpirácie?
Ak myslíte na tvorcov – je ich veľa. O Yvovi sme už hovorili. Z mojej generácie sa konfrontujem s Richardom Avedonom. To je fotograf bez veľkých výkyvov, pretože je stále na vrchole. Keby som sa mal pozrieť do svojej minulosti, neboli to samé úspechy, ale snažil som sa.
So svojou tvorbou ste dosiahli takmer všetko. Čo vám hovorí sláva, úspech, peniaze?
Ako každému, aj mne dobre padne, keď ho chvália. Ale žeby som s tým vopred kalkuloval, to určite nie. Sláva? Pomáha urýchľovať veci, ktoré sú pre iných možno trochu obtiažnejšie. Samozrejme, v súčinnosti s peniazmi pomáha spríjemňovať život. Musím však podotknúť, že moja sláva nie je podobná rockovej hviezde, ktorá sa nemôže takmer vôbec slobodne pohybovať na verejnosti. To musí byť teda dobrá otrava. Tej mojej slávy je akurát.
Slávne modely o práci s vami hovoria, že stáť pred vaším objektívom ich stálo dosť síl. Ste na nich nároční?
Od seba aj iných vyžadujem profesionalitu. Od nikoho som však nežiadal, aby potil krv. Chcem len, aby sme s výsledkom boli spokojní obidvaja. Aby som modelu, ktorý je mojím partnerom, odovzdal rovnaký kus šťastia, aký som mal ja, keď som ho fotografoval.
Prečo ste opustili Berlín a odišli do Austrálie?
To je dlhý príbeh. Som Žid, a preto v roku 1938 bolo moje rozhodnutie odísť z Nemecka spečatené. Vybral som si Austráliu, kde som dostal občianstvo, a neskôr som odišiel do Singapúru. Boli to krajiny, ktoré pre mňa nemali presnú príčinu. Nakoniec som zakotvil v Monte Carle, ale rád sa pohybujem po celom svete. Neustále si nechávam svoje senzory slobodné. Život je plný prekvapení. Tak prečo sa nenechať unášať týmito prekvapeniami?
Aké prekvapenie od života ešte očakávate?
Čo už mňa môže prekvapiť? Neviem, koľko mám ešte zhora vymerané. Hádam by som ešte niečo pofotil, niečo uvidel a potom som presvedčený, že príde aj prekvapenie.
Autor: ĽUDO PETRÁNSKYBerlín – Bratislava
