Foto archív
Pravú identitu autora knihy Apáka a mamáka už vyzradili viaceré médiá (dokonca aj náš dvorný recenzent), ľudia okolo slovenskej literatúry ju poznali už pri jeho predošlom románe s neobyčajným názvom Muž dlhým, a keby to ešte niekto nevedel a veľmi by sa tým trápil, tak Kolomana Kocúra odhalí bez väčších problémov. Autor sa zaň ani nijako programovo neskrýva a nerobí si ilúzie, že je ešte tým tajomným literátom, ktorý pred pár rokmi uspel v anonymnej súťaži Poviedka Fatálnou blamáge. Pravda, vtedy sa pre zmenu volal Gérard Kolomage a istý čas sa dobre bavil na tom, za koho ho považovali. Najviac vari za Petra Pišťanka.
Dnes Koloman Kocúr, bývalý novinár a neskôr úspešný podnikateľ považuje pseudonym už len za hru, a jeho želanie hrať ju aj v tomto článku sme rešpektovali – pri troche samoľúbosti by sme to mohli nazvať aj veľkorysým gestom mediálneho partnera vydania Apáku a mamáky.
„Keďže teraz ma firemné povinnosti načas zaviali do Indie, na krste som vystupoval mierne zamaskovaný ako jediný po slovensky píšuci indický spisovateľ, hovoriaci pre zmenu len po anglicky,“ hovorí Kocúr, ktorému údajne toto meno prisúdila jeho svokra. „Predtým som mal pseudonymov viac, no už zostanem pri Kocúrovi, možno som ho mal podpísať aj pod Fatálnu blamáge.“
Kocúr by tak bol určite známejší, no už čoskoro si to vynahradí novým románom, ktorý má v októbri vydať v L.C.A. u Kaliho Bagalu. „Bude to politický príbeh o občianskej vojne na Slovensku, akási vízia našej krajiny pred voľbami v roku 2006 s protivojnovým akcentom. A svoje dostanú aj komerčné médiá. Samozrejme, je tam dosť bizarnosti, ale stále by to malo byť také, že človek si povie: však toto by sa naozaj aj mohlo stať.“
Kým antická dráma sa vyznačovala jednotou miesta, času a deja, Kocúrove tvorivé kánony si vyžadujú dvojslovný názov (spojka sa neráta), vtesnanie príbehu do jediného dňa a účasť autora v deji. „Na románe tentoraz pracujeme traja, táto metóda sa mi osvedčila pri prácach z minulosti. Nakoniec, aj Apáku a mamáku dotváral dialógmi kamarát Ivan Drugan, však mu v knihe aj ďakujem.“
Väčšina Kocúrových (či už sa podpísal tak alebo onak) prác sa vyznačuje istou, dosť podstatnou hrou s jazykom, jazykmi či ich rôznymi dialektami. „V Mužovi dlhým jednoznačne dominovala forma, aj u Kolomageho nám kritika vyčítala, že lineárny príbeh speje k samovyčerpaniu. A tak si teraz dávame lepší pozor na príbeh, a aj preto je dobré pracovať v tíme. Pravda, jazykové fenomény máme stále radi, aj tu ich bude až-až. K slovensko-maďarskému mixu s mnohými nuansami pribudne aj stredoslovenčina.“
Z knižky o apákovi a mamáke má Koloman Kocúr dobrý pocit, a ten má aj jeho rodina. „Potvrdili, že presne tak to bolo, veď mnoho manželstiev po dlhých rokoch skĺzne do takýchto slovných pingpongov. A práve takýmto jazykom, ktorý, samozrejme, je pre atraktívnosť knižky kľúčový, hovorili. Nešlo o samoúčelnosť, ani znevažovanie. Naopak, je to pocta starým rodičom.“ Uvádza ju príznačné motto, ktoré núti hneď listovať ďalej: Oženiť ví každý bibas.
