Ale nie vždy je to tak. Pred časom sa nám obyvatelia viacerých bratislavských penziónov sťažovali na zvyšovanie rôznych poplatkov a nezrozumiteľnosť nariadení. O rozhovor sme požiadali PAVLA BAXU, vedúceho oddelenia sociálnych vecí bratislavského magistrátu.
V čom je podstata sťažností?
„Na začiatku deväťdesiatych rokov platili ľudia v penziónoch strašne málo. Chápem, že každé zdraženie im spôsobí zníženie životnej úrovne. Je tu však aj iný dôvod, prečo sa mu tak bránia. Väčšina príbuzných totiž príde len vtedy, ak dostane zvyšok penzie. Pre dôchodcov v penziónoch nemáme dobré správy. Jediná dobrá správa bola, že sme v penziónoch urobili oddelenie domova dôchodcov. Robili sme prieskum a zistili sme, že väčšina obyvateľov penziónu pri prechode do domova dôchodcov umrie do troch mesiacov. Prichádzajú v zlom stave, lebo sa ich snažíme do poslednej chvíle udržať v penzióne a potom už nezvládnu adaptačný proces. Teraz ostanú v tej istej budove, s tým istým personálom – je to lepšie.“
Niektorí obyvatelia penziónov mi tvrdili, že nechcú o problémoch hovoriť, lebo ich vyhodíte na ulicu.
„My nevyhadzujeme za to, že sa s niekým hádame. Za desať rokov sme nikoho nevyhodili.“
Čo by im podľa vás mohlo pomôcť?
„Nezávislá inštitúcia s príslušnou autoritou, ktorá by riešila spory v súlade s právnymi normami. Toto jediné si viem predstaviť, akúsi pozíciu ombudsmana. Ľudia v domovoch si myslia, že sú vydaní na milosť a na nemilosť. Nie je to pravda.“
Čo hovoríte na obvinenia, že keď niekto umrie, hneď sa mu rabuje byt, predáva sa televízor, drahé obrazy…
„O tom neviem, to by bolo treba preukázať. Ak niekto daruje nábytok penziónu, nerobí to pod nátlakom, nie je to podmienkou prijatia. Je to dobrovoľné rozhodnutie. V prípade úmrtia je stanovený postup, ako konať. Mala by tam byť komisia so zastúpením obyvateľa penziónu.“
A je?
„Nie.“
SOŇA REBROVÁ
