Foto archív

Hoci v minulých krajinských voľbách v Nemecku volil každý tretí mladý mužský obyvateľ najchudobnejšej spolkovej krajiny Sasko-Anhaltsko pravicových extrémistov, v apríli, keď sa uskutočnili posledné voľby, nebol dopyt po jednoduchých receptoch krajnej pravice, ale ani po hmlistých experimentoch.Obyvatelia Saska-Anhaltska, unavení a frustrovaní nezadržateľným hospodárskym úpadkom, prekvapili v apríli všetkých: voliči vyslovili dôveru stranám, ktoré v Nemecku reprezentujú „istotu“ – kresťanským demokratom a liberálom.

„Ľudia pochopili, aký unavujúci je kapitalizmus a chcú pri kormidle niekoho, kto by na svoje plecia vzal ich starosti,“ hovoril tesne pred krajinskými voľbami Reinhard Höppner, odchádzajúci sociálnodemokratický premiér Saska-Anhaltska.

Nikde inde v Nemecku nepanuje väčší pesimizmus ako práve v tejto spolkovej krajine. Podľa prieskumov verejnej mienky považuje 94 percent obyvateľov a 96 percent podnikateľov situáciu Saska-Anhaltska za zlú alebo aspoň za nie dobrú. Polovica si myslí, že v nasledujúcich rokoch sa nič nezmení. Nikto si už dnes nespomína na to, že Magdeburg, hlavné mesto tohto „landu“, bolo kolískou ríše Ottovcov, že sa tu začala reformácia Martina Luthera, že tu žili Bach i Händel. Ak majú na Západe vysvetliť, kde sa nachádza Halle, hovoria, že „neďaleko Lipska“. Tento región sa stal synonymom chudoby a umŕtvenia, jeho hospodárske výsledky patria k najhorším v Nemecku.

Pred štyrmi rokmi uverilo 13 percent obyvateľov „landu“ jednoduchým receptom krajne pravicovej DVU, hoci v regióne takmer niet cudzincov, ktorí sú tradičným „fackovacím panákom“ tejto strany. DVU sa však nepreukázala ničím iným než finančnými škandálmi a napokon sa rozpadla. O jej elektorát teraz bojuje nová Strana právoplatnej ofenzívy pod vedením hamburského sudcu Ronalda Schilla, šermujúca heslami boja proti zločinnosti. Napriek tomu vyšla Schillova strana z posledných volieb v Sasku-Anhaltsku ako porazená. Získala sotva 4,5 percenta a nedostala sa ani do krajinského parlamentu. Jej kandidáti nemali výrazné tváre. Šéfom strany v Magdeburgu je podozrivý hamburský milionár Ulrich Marseille. Za poslanca kandidoval aj Allan Morris, šéf polície z neďalekého Wolmirstedtu, 56-ročný Nemec, ktorý vyrastal vo Veľkej Británii. V bývalej NDR žije už desať rokov a spolu so Schillom sa domáha prísnejšieho výmeru spravodlivosti. Kandidovala aj 53-ročná Astrid Wackerová, bývalá účtovníčka, po zjednotení najprv majiteľka obchodu s kancelárskym nábytkom, dnes majetková poradkyňa v poisťovacej spoločnosti.

„Všetky strany deklarujú boj s nezamestnanosťou, ale len my hovoríme, ako tento boj vyhrať,“ vraví Wackerová, ale keď sa jej spýtate na konkrétnosti, odpovie len čosi hmlisté.

Obyvatelia Saska-Anhaltska, z ktorých každý piaty nemá prácu, strácajú trpezlivosť. Počas posledných volieb boli úplne apatickí – k urnám nešlo rekordných 44 percent. A práve títo nezamestnaní sú najväčším politickým „zoskupením“ v regióne. No a takí, ktorí sa nazdávajú, že ešte nie je všetko stratené, vsadili zas na radikálnu, hoci neextrémistickú zmenu v politike – na CDU a FDP, teda na strany, spájané na západe Nemecka s hospodárskym úspechom. Sú unavení nečinnosťou, chcú zmenu, ale nie experiment.

Prázdno v oknách

Na sídlisku Wolfen Nord vo Wolfene panuje na poludnie ticho a pokoj. Doprava je riedka, v novom obchodnom centre je len zopár zákazníkov, hoci supermarket sa chváli, že má v sortimente vyše 3000 východonemeckých výrobkov. Na ihriskách je niekoľko detí, ktoré sa rozprávajú po rusky. Sú to deti tzv. vysídlencov, ľudí z bývalého ZSSR, ktorí majú nemecký pôvod a od roku 1990 húfne prichádzajú do Nemecka. Medzi štvorposchodovými domami sú úhľadné trávniky. Hotová idylka. Ale keď sa pozriete na okná, zistíte, že v každom vchode zíva jeden alebo dva byty prázdnotou: špinavé obloky bez záclon, často s povybíjanými sklami.

„Zostávajú tu len starí, prisťahovalci z Ruska a mladí povaľači,“ hovorí istý obyvateľ mesta, odkiaľ od zjednotenia Nemecka a po krachu fotochemického podniku ORWO odišla tretina obyvateľstva.

V časoch NDR malo mesto Wolfen 45-tisíc obyvateľov. ORWO dávalo chlieb šestnástim tisícom, iní dochádzali do neďalekého chemického kombinátu v Bitterfelde. Oblohu vtedy zastieral smog, voda nebola pitná, ale všetci mali prácu. Po zjednotení zavreli v trojuholníku Buna – Leuna – Bitterfeld zastarané a konkurencieneschopné fabriky, väčšina budov ORWO bola zbúraná, starší robotníci odišli do predčasného dôchodku, mladí sa stali nezamestnanými. V chemickej brandži sa zlikvidovalo 120-tisíc pracovných miest. V súčasnosti odchádza zo Saska-Anhaltska denne 150 ľudí.

„Problémom nie je počet odchádzajúcich, ale to, že ide hlavne o mládež. O desať rokov to bude vážny hospodársky problém, nebude pracovných síl,“ hovorí Joachim Ragnitz z Inštitútu hospodárskeho výskumu v Halle.

Muselo to padnúť

Wolfen nie je v Sasku-Anhaltsku výnimkou. Je kondenzovaným obrazom problémov, ktoré kvári tento postvýchodonemecký land umiestňujúci sa na konci hospodárskych štatistík. Prečo je to tak?

„Vládla tu neuveriteľne prestarnutá priemyselná monokultúra,“ priznáva dokonca kandidát za postkomunistickú PDS v Halle Karl-Heinz Gärtner. „Na juhu regiónu chémia a hnedouhoľné bane, na severe strojárenský priemysel. Muselo to padnúť.“

Ekonóm Ragnitz dopĺňa, že po zjednotení vložili politici priveľa peňazí na udržanie tradičných priemyselných odvetví. Napríklad sám Helmut Kohl sa angažoval, aby sa zachoval chemický priemysel.

„V spoločnosti sa vžila predstava, že keď sa do podniku vloží veľa peňazí, možno ho udržať pri živote,“ hovorí Ragnitz. „Ak to politici neurobia, ľudia sú sklamaní, ale fabrika, ktorá je umelo udržiavaná pri živote, aj tak dlho neprežije, a tak frustrácia narastá.“

Kancelár Schröder sa minule zastal vagónky v Halle-Ammendorfe, a jej majiteľ sľúbil, že ju nezavrie.

„A pritom dokonca aj železnica sa sťažuje na kvalitu výroby z Ammendorfu. To znamená, že podnik padne,“ hovorí ekonóm. „Aj robotníci podliehajú ilúziám, neuvedomujú si vážnosť situácie. Štrajkujú za zvýšenie platov.“

Kontakty namiesto coca-coly

V Sasku-Anhaltsku, ktoré bolo už v 19. storočí priemyselnou oblasťou, je výrazný nedostatok samostatných podnikateľov a remeselníkov. Na 10-tisíc obyvateľov je tu 300 firiem, zatiaľ čo na Západe 400, a dokonca aj v susednom Sasku ich je 350.

„Chýba tu mentalita podnikavosti, sebaistoty a chuti pustiť sa do rizika,“ tvrdí Ragnitz. Hovorí, že na vine sú lokálni politici. Prvá krajinská vláda po zjednotení (CDU) sa preslávila spormi, nasledujúca menšinová vláda SPD, tolerovaná komunistami, „nedokázala vzbudiť v ľuďoch pozitívne nálady, zápal do vybudovania nového života, ako napríklad v Sasku alebo v Brandenbursku.“

Ragnitz ďalej vraví, že premiér Höppner kultivoval imidž traumatizovaného „východniara“.

Vláda nedokázala podnietiť ani hospodársky rozvoj.

„Namiesto toho, aby každý dostal po troške, bolo treba vybrať dva regióny a dve brandže a doviesť ich tak ďaleko, aby stimulovali ďalší rozvoj,“ hovorí Ragnitz.

Na politiku, uplatňovanú voči podnikateľom, sa sťažujú aj tí úspešní. Napríklad Jörg Marx, desať rokov riaditeľ firmy SynTec vo Wolfene. Do roku 1900 pracoval v ORWO ako šéf výskumného oddelenia. Keď kombinát začal upadať, rozhodol sa ešte s dvoma kolegami osamostatniť.

„Sto mariek, ktoré dostával každý občan NDR pri návšteve NSR, sme nevydali na coca-colu a banány, ale na vstupenky na technologický veľtrh v Hannoveri, aby sme nadviazali obchodné kontakty,“ spomína J. Marx.

S kolegami musel potom vložiť stotisíc na nákup zničených budov, renovovať ich a nakúpiť stroje.

„Začínali sme s úverom 50-tisíc mariek. Až vtedy sme dostali štedré dotácie na vedecký výskum.“

SynTec produkuje chemické substancie do kopírovacích strojov a plochých počítačových monitorov, najmä na vývoz do USA a Japonska. Zamestnáva 60 osôb. Polovica z nich sú vedci, zvyšok vysoko kvalifikovaní laboranti.

„Nemáme také zbytočné organizácie ako odbory a hoci platíme menej, než predpokladajú kolektívne zmluvy v tejto brandži, za desať rokov od nás nikto neodišiel a nepočul som, že by sa niekto sťažoval na vykorisťovanie,“ hovorí J. Marx.

Jeho firma totiž poskytuje svojim zamestnancom množstvo iných výhod: kurzy angličtiny, organizovanie voľného času, relaxačno-športové podujatia.

Jedna z nás

Podľa sociológov takí ako J. Marx a mladí, ktorí išli v predposlednú aprílovú nedeľu k volebným urnám, zabezpečili úpech liberálnej FDP. Táto strana nemá už celé roky poslancov v žiadnom z lokálnych parlamentov bývalej NDR. Odstrašuje ľudí heslami ako „FDP je strana lepšie zarábajúcich“. Ľudia tu nerozumeli, že išlo o propagáciu vlastnej iniciatívnosti, ktorá vedie k blahobytu. Pre „východniarov“ to bola cudzia strana zámožných „západniarov“.

Teraz v Sasku-Anhaltsku volilo FDP 18 percent mladých ľudí. Za zmenu postoja mnohých občanov k tejto strane vďačí FDP kandidátke Cornelii Pieperovej – energickej, peknej a elegantnej štyridsiatničke. Pani Pieperová pochádza navyše z Halle, obyvatelia ju teda považujú za „jednu z nás“. Má kontakty vc elom Nemecku, najmä v hospodárskej oblasti.

Keďže problémom číslo jeden Saska-Anhaltska je nezamestnanosť, Cornelia Pieperová sľúbila vytvoriť pracovné miesta. Nie však prostredníctvom štátnych dotácií, ale podporovaním malých firiem a investorov. Veľké kombináty už nezaručujú masovú zamestnanosť, a aj verejný sektor treba zoštíhliť.

„Infraštruktúra Wolfenu bola prispôsobená na 45-tisíc obyvateľov, teraz treba likvidovať školy a škôlky,“ vraví Petra Wustová, primátorka mesta. „Kedysi chodilo do prvých tried v meste 750 detí, dnes ich počet klesol na sto. Vplyv daní sa zmenšuje, lebo máme menej obyvateľov a firiem. To znižuje kvalitu života.“

Vo Wolfene prišlo od zjednotenia krajiny o prácu tisíc úradníkov, učiteliek a vychovávateliek v materských školách. Vo firmách bývalého podniku ORWO pracuje dnes sotva dvetisíc ľudí.

„Dokonca aj takí investori v regióne ako Bayer alebo Heraeus v Bitterfelde zamestnávajú len niekoľko desiatok osôb,“ hovorí pani Wustová.

Nádejou sú teda len malé firmy ako SynTec, lebo práve ony tvoria v Nemecku základ hospodárstva, keďže poskytujú prácu až dvom tretinám zamestnancov. ANNA RUBINOWICZOVÁ

Gazeta Wyborcza