Jana, devätnásťročná gymnazistka zo stredného Slovenska, sa lieči v nemocnici z depresie, anorexie a bulímie. Na nemocničnom stolíku má asi sedem plyšových hračiek, učebnicu chémie a Krstného otca. Na posteli neskutočný neporiadok. Zatiaľ čo anorektičky bývajú poriadkumilovné a zodpovedné, bulimičky sú ich pravým opakom.
Prečo si prestala jesť?
Začalo sa to asi v 15 rokoch. Otec mal neustále narážky na môj zadok. Máš ho už väčší ako mama. Stále to opakoval, keď ma videl. Keď som to mala každý deň na tanieri, tak som si povedala dosť.
Aký si mala zadok?
No, to je práve to, čomu nerozumiem. Keď si pozriem fotky z toho obdobia, bola som chudá, vyšportovaná, chodila som na plávanie, na volejbal.
Ako si sa videla v zrkadle?
Začala som nenávidieť svoje telo. Každý deň, po každom súste, som sa postavila na váhu. Keď som mala čosi navyše, zhodila som všetky šaty, sledovala ručičku na váhe a vzdychala. Odhlásila som si teda obedy v škole, začala som s delenou stravou, potom s vegetariánstvom, neskôr som prešla na čisto vegánsku stravu. Potom som už len pila vodu a džúsy, sem tam jablko. Tri týždne som pila len vodu. Bola som slabá, na karate som sa ledva udržala na nohách.
Poznámky o zadku prestali?
Ani nie.
Nebola si hladná?
Strašne! Po troch týždňoch pitia vody som sa tak natankovala, že mi bolo zle. V hlave som mala len jedlo, jedlo, jedlo. Začala som naozaj tučnieť. Dopoludnia som vôbec nejedla. Mala som pocit, že by to spolužiaci v škole na mne videli. Mala som také fantazmagórie v hlave, že každý vidí, aký mám plný žalúdok. Neviem, odkiaľ sa to vzalo.
Radila si sa o tom s niekým? S mamou?
Spočiatku nie, naštudovala som si odborné články o anorexii a bulímii. Ale ja som si osvojila len tú časť, kde boli popísané metódy, ako bulimičky chudnú. Tie riziká a varovania, aké je to nebezpečné, som len tak preletela a vypustila z hlavy.
Otec vie, čo tými poznámkami spustil?
Myslím si, že nie. Keby to vedel, tak by sa zbláznil. Neviem, asi by si to strašne vyčítal. Keby ma radšej vzal namiesto tých rečí na tenis.
Tento týždeň ideš domov. Ako sa teraz vidíš?
Začínam byť znova veselá. Ešte stále sa vracajú pocity, že moja postava je katastrofálna, že som pokazila všetko, čo som mohla. Vzťahy s najbližšími, šport, školu. Vždy som bola perfektná, v izbe poriadok, v škole samé jednotky. Teraz sa nemôžem sústrediť. Stále mám v hlave len jedlo. Za tie tri roky som už zabudla, ako sa normálne stravuje, učím sa to ako malé dieťa.
Veríš, že sa do nemocnice už nevrátiš? Je to choroba na celý život.
Verím. Dievčatám radím, aby s tým vôbec nikdy ani nezačali. Ja som si prečítala, že je to závislosť, ale neverila som tomu. Myslela som si, že schudnem na koľko chcem, a potom sa budem stravovať normálne. Ale kdeže. To je blud. Viem, o čom hovorím.
