V Českej republike volebne prituhuje, a to spôsobom doteraz nevídaným: po prvý raz od novembra 1989 vstupujú do predvolebnej atmosféry romány renomovaných autorov, ktorí sa v nich neštítia priamo sa vyjadrovať k politikom, k ich výrokom a praktikám. Miloš Urban (1967) určite môže svojimi Pamäťami poslanca parlamentu konkurovať Michalovi Vieweghovi (1962) literárne, nie však popularitou. Vieweghove Báječná léta s Klausem, voľne nadväzujúce na jeho desať rokov starý román Báječná léta pod psa, sú teraz suverénne najdiskutovanejšou knihou v Česku.

Je zaujímavé sledovať, ako Báječná léta s Klausem rozdeľujú hodnotiteľov – najskôr aj podľa ich politických preferencií. To sa dá síce pochopiť, ale prináša to pre umenie neblahú situáciu: prestáva sa hodnotiť literatúra a pozerá sa najmä na to, ako sa postavy knihy, v záprahu Viewegh sám, stavajú k politike a najmä ku Klausovi. Treba dodať, že najpopulárnejší český spisovateľ nemôže profesorovi prísť na meno, šéf ODS ho permanentne frustruje. Bohužiaľ to nezostáva bez vplyvu na úroveň najmä explicitne (anti)klausovských partií knihy. Kde sa Viewegh drží súkromných dejov, znovu preukazuje svoj pozorovací talent a spisovateľskú zručnosť; kde priamo polemizuje s profesorom, stáva sa plochým pamfletistom.

Strhujúce, zmyselné, povznášajúce – také bolo Svätenie jari v podaní francúzskych tanečníkov Balletu Preljocaj v Slovenskom národnom divadle. Vrcholné dielo „slovanského obdobia“ Igora Stravinského s revolučnou choreografiou Václava Nižinského vyvolalo na premiére v Paríži roku 1913 škandál končiaci zničením kulís. Dnes už len máločo vie v tanci šokovať a predsa – hľadisko historickej budovy zašumelo, keď si v závere osem tanečníc v minisukniach pomalým pohybom vyzliekalo nohavičky.

Stravinskij, hoci sa inšpiroval folklórom, vytvoril moderné, nadčasové dielo. Preljocaj neskúma rituály starých Slovanov, ale predstavuje moderných ľudí. Nie šamanov ani pohanské zvyky. Títo ľudia sú vťahovaní do rituálu najsilnejším živočíšnym pudom. Skoky a objatia, pády a premety, zovretia a zdvihy, zmes brutality a vášne – obrovská dávka pohybu sa z javiska valila ako láva.

Podarilo sa mu preniknúť cez povrch burcujúcich rytmov, akoby pohybom odlupoval vrstvy partitúry, aby sa dostal až k tajomnej jemnej esencii.

Na prázdnom javisku vzniká priestor na divoké partnerské variácie. Tanečníci bravúrne zvládajú fyzicky náročný pohyb. Až celkom na záver „kmeň“ vyčlení ženu – obeť. Nahá, zahalená do mliečneho svetla, tancuje na vyvýšenej ploche, obkolesená sústredenými pohľadmi ostatných tanečníkov. Jej tanec je čoraz nástojčivejší, telo ako nálož, ktorá už-už vybuchne. S osudným tónom neklesá na zem, naopak, zaujme odhodlaný postoj. Pomaličky sa poobzerá okolo seba a nakoniec si s rozkošou ľahne tak, ako si líhame, keď nás zasiahne slnko.

HODNOTENIE: *****
EVA GAJDOŠOVÁ

To, že Obrazy starého sveta sú päťhviezdičkovým filmom, viem tridsať rokov, vďaka Českej televízii som si to potvrdil vo štvrtok večer už ikstý raz.

Keď Hanákovi na konci šesťdesiatych rokov strčila komunistická moc jeho celovečerný debut 322 do trezoru, bol nútený hľadať pre nasledujúci film úplne inú poetiku, ale aj Obrazy starého sveta zakázali premietať (a do tretice potom aj snímku Ja milujem, ty miluješ). Témy z periférie, mapovanie osudov outsiderov vtedajší režim nepotreboval. Doba si „vyžadovala“ iných hrdinov než napríklad chlapa, žijúceho štvrťstoročie s dokaličenými nohami („Nikto sa toľkokrát nedotkol zeme ako ja.“), či ďalšie fascinujúce autentické portréty starých ľudí, z ktorých niektorí „sa neučili“ a iní zabudli, čo má v živote cenu, ale z bezzubých úst zvráskavených tvárí zaznela aj odpoveď: „No človek.“

Svoju myšlienku, že najlepšie dokumentárne filmy nie sú len kópiou reality, ale interpretujú skutočnosť, doviedol Hanák k vrcholu práve v Obrazoch starého sveta. Dnes táto snímka spolu s jeho ďalšími dokumentárnymi a hranými filmami úspešne mnohokrát obehla svet a aj doma je, samozrejme, známou legendou. No za to, že sa popri prevažne klubovej filmovej scéne a špecializovaných prehliadkach zaskvela na obrazovke, si päť pomyselných hviezdičiek zaslúži aj neomylne skvelá dramaturgia druhého programu ČT (tá práve vo štvrtok začala blok uvádzania Hanákových filmov). Dobrou správou je aj to, že už tento pondelok ho obohatí i Slovenská televízia filmom 322.