Britský ekonóm John Maynard Keynes. V roku 1936 publikoval svoju Obecnú teóriu zamestnanosti, úrokov a peňazí. Mala obrovský vplyv a zdôvodňoval ňou deficitné výdavky štátu, ktoré mali byť nástrojom na stimuláciu zamestnanosti. Už koncom roku 1933, v časoch hlbokej krízy, napísal Keynes list pre New York Times, v ktorom zdôraznil: "Kladiem zásadný dôraz na zvýšenie kúpnej sily štátu, ktorá vyplynie z vládnych výdavkov financovaných pôžičkami." J. M. Keynes zomrel v roku 1946, ale jeho predstavy diktovali správanie sa vlád v západnom svete ešte celých dvadsať rokov po skončení druhej svetovej vojny.
Washington/Frankfurt nad Mohanom 28. mája (TASR) - Od začiatku kapitalizmu sa trhové ekonomika neustále vzdúva a scvrkáva. Časy vysokej konjunktúry sa striedajú s fázami recesie. Kapitalizmus nie je nijaký samoregulujúci hospodársky systém: Sily trhu by mohli, ako to formuloval Keynes, koniec-koncov znovu zabezpečiť plnú zamestnanosť v národnom hospodárstve, ale z dlhodobého hľadiska by sme boli všetci mŕtvi. Pre hospodársky zlé časy dal Keynes jasný recept: Treba robiť expanzívnu peňažnú a daňovú politiku. Najmä daňovej politike pripisoval veľmi veľký význam v prípade, ak sa peňažná politika prejaví ako neúčinná.
Vo vysoko rozvinutých ekonomikách sa Keynesove teórie stali základom hospodárskych prognóz a politických rozhodnutí. Učíme sa rovnako z chýb ako aj úspechov. Keď Medzinárodný menový fond (MMF) vo východnej Ázii požadoval široko koncipované znižovanie výdavkov, výroba v týchto krajinách klesala - presne ako to predpovedala Keynesovej teória.
Ako hlavný ekonóm Svetovej banky som sa na začiatku roka 1998 zaoberal Ruskom spolu s americkým ministerstvom financií a MMF. Boli názoru, že každá stimulácia ruského hospodárstva by viedla k vysokej inflácii. Pritom išlo o pozoruhodné priznanie: V dôsledku svojich transformačných stratégií sa im v priebehu niekoľkých rokov podarilo znížiť produktivitu práce druhej svetovej mocnosti o viac ako 40 %. Takéto zničujúce dôsledky sa nedosiahli ani na konci nijakej vojny!
Straty vysoko prekračovali znižovanie vojenských výdavkov a v prevážanej miere postihovali priemyselné a poľnohospodárske oblasti. Keď rubeľ v auguste 1998 devalvoval, pokúsili sme sa aplikovať Keynesovu politiku: výroba sa rýchlo dvíhala a pomerne za krátky čas bolo jasné, že prehnaná úsporná politika nivočí ľudské a technické zdroje a prináša zbytočné utrpenie.
Je prekvapujúce, že MMF sa zo života učí len pomaly. Nielen to, že vo východnej Ázii neskoro postrehol fiškálno-politické chyby, ale zopakoval ich opäť v Argentíne, kde znižovanie výdavkov, ktoré žiadal, viedlo k prehĺbeniu hospodárskeho úpadku a vyhnaniu nezamestnanosti do závratnej výšky; až kým sa všetko úplne nerozpadlo. Ale MMF sa ani teraz nepoučil zo svojich chýb: Poskytnutie svojej pomoci viaže na ďalšie znižovanie výdavkov!
Proti tejto teórii bojoval Keynes už pred šesťdesiatimi rokmi. Zjednodušene povedané, Keynes bojoval proti predstave, že nejaká krajina musí znižovať len svoje výdavky, aby opäť "získala" dôveru, prilákala investorov a tak dosiahla plnú zamestnanosť. Podľa "teórie MMF" investori prichádzajú vtedy, keď vidia, že sa deficit dostáva pod kontrolu.
Nepoznám ani jednu krajinu, kde by tento scenár fungoval, lebo s touto teóriou sú spojené dva základné problémy. Dôvera je dôležitá, ale rovnako je len jedným z faktorov. Argentínske exportné hospodárstvo nepriťahuje nijakých investorov. Je to tak nie preto, že by ich zastrašoval deficit, ale hlavne je to dôsledok privysokého devízového kurzu (domácej meny), ktorý robí dovážané tovary na domácom trhu lacné a vytláča z neho argentínske produkty.
Ale aj keby bola "dôvera" jediným rozhodujúcim faktorom, ani potom by deficity neboli jediným alebo najdôležitejším faktorom pri budovaní dôvery investorov. Krajina, v ktorej panuje recesia alebo depresia, nevzbudzuje nijakú dôveru. Reštriktívna politika zhoršuje recesiu ešte viac. Investori sa za takýchto okolností správajú zdržanlivo.
V tejto situácii uskutočňuje MMF plán trestania krajiny za to, že neplní svoje záväzky. Ale vlastne by mal byť potrestaný MMF za aplikovanie hospodárskej teórie, ktorá bola zavrhnutá už pred rokmi.
Argentínska centrálna vláda v rokoch 1999 až 2001 znížením výdavkov o 10 % dosiahla pozoruhodný výkon. Ale čo by sa bolo stalo, keby sa k nej pridali aj guvernéri argentínskych provincií, keby sa podriadili tejto logike, čo sa to od nich žiadalo? Som presvedčený, že pokles by sa objavil ešte skôr a ešte silnejší.
Ekonomické vedy sú čertovský zložitá záležitosť. Nejestvujú dve alebo tri Argentíny, v ktorých by sa dal vyskúšať niektorý z dvoch vyššie popísaných experimentov. Zatiaľ však máme bohaté skúsenosti, o ktoré sa môžeme oprieť, keď chceme prijať príslušné závery. Všetky doterajšie skúsenosti naznačujú v každom prípade pohyb jedným smerom: Keynesovo učenie svoju platnosť nestratilo.
Materiál Josepha Stiglitza, profesora Columbinskej univerzity a nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu v roku 2001, uverejnil nemecký denník Handelsblatt. Stiglitz bol svojho času vedúcim hospodárskych poradcov amerického prezidenta Billa Clintona.
