, pričom niektorí považovali za spúšťací mechanizmus politickej zmeny práve Havlove slová o „blbej nálade“ v spoločnosti. Tie povedal ešte pred prejavom v Rudolfíne.

Havel v prejave, ktorým sa cítili dotknutí najmä občianski demokrati, ani raz nehovoril o konkrétnej osobe. Hovoril o spoločenských problémoch a znechutení ľudí politikou („stávame sa im podozriví, ak nie priamo protivní“) a v desiatich bodoch priniesol zamyslenie nad tým, čo by bolo dobré urobiť pre to, aby sa „tvár spoločného život, ktorá je dnes taká zachmúrená, aspoň trochu vyjasnila“.

Jeho prejav po formálnej stránke spĺňal to, čo sa čaká od hlavy štátu. Bol správou o stave spoločnosti, i keď mnohí takúto interpretáciu odmietli prijať za svoju. Nevenoval sa jednotlivostiam a prílišným detailom, bol víziou toho, ako sa dostať z nepríjemnej situácie.

Napriek tomu, že pomerne často používal jednotné číslo v prvej osobe, nehovoril o sebe – hovoril o problémoch, skúsenostiach, prípadne naznačoval možné riešenia. Z desiatich bodov, ktoré predniesol, jasne vyplynulo, kde by mali byť priority českej politiky. Okrem všeobecných východísk sa niektoré ukázali ako skutočne kľúčové (členstvo v NATO, ktoré je už dnes v ČR realitou). (mch)