chorobách a životných prehrách, a publikum sa pritom chytá za bruchá. Mohlo by byť dojaté, alebo sa poučiť životnou múdrosťou, ale to pán Brodský nedopustí. Každú vážnu tému bravúrne vypointuje šibeničným humorom a odľahčí atmosféru. Spolu s dcérou Terezou použili podobný princíp ako kedysi Jan Werich so svojou Janou. Divadelný večer je tiež akýmsi „Táto, povídej“, kde sa o živote rozprávajú otec a dcéra. Hneď v úvode priznajú, že si toho majú veľa čo povedať, lebo boli spolu málo. Najprv kvôli hereckému povolaniu rodičov, potom kvôli rozpadnutému rodinnému zázemiu a potom, až doteraz, kvôli pracovnej zaneprázdnenosti oboch. Osemdesiatročný muž a tridsaťtriročná žena sa takto vďaka otázkam, ktoré si kladú navzájom, alebo im ich písomne položia diváci, až teraz o sebe mnohé dozvedia. Ale vraj, lepšie neskoro ako nikdy.O obnažovaní sa

Hoci im mnoho razy ponúkli, aby spolu hrali, odmietali. Stalo sa to iba jediný raz. Keď Terezu ako úplne maličkú zobrali na nakrúcanie, kde Vlastimil Brodský hral utečeného väzňa, ktorý sa skryje v kanále. „Okoloidúca žena dá doň vycikať dievčatko. To dievčatko som bola ja.“

S bývalou manželkou Janou Brejchovou sa pred kamerou síce stretli viackrát, ale nerobilo to dobrotu. Nie je ľahké hrať s blízkym človekom. V. Brodský má na to teóriu: „S Terezinou mamičkou sme prvý raz hrali spolu vo filme Kdyby tisíc klarinetů. Asi po troch dňoch za nami prišiel režisér: Jana, Bróďa, čo je s vami, takto blbo som vás ešte nikdy nevidel hrať! My sme sa totiž pretvarovali. Jednak sme sa pred sebou ostýchali, ale najmä sme sa chceli ukázať v lichotivom svetle, a nie priznať sa k zlým vlastnostiam. Lenže kamera vyžaduje dokonalý duševný striptíz, inak je to faloš.“

Terezino nakrúcanie s mamou malo tiež úskalia. „Nevedela potlačiť materinské pudy a medzi zábermi som stále počúvala: Terka, zapni sa, máš teplé ponožky?, prineste jej čaj! V tom čase sme s mamou nenachádzali k sebe cestu a film bol o dievčati, ktoré takmer umrie, keď tajne porodí v chatovej kolónii, čo bola vlastne vzbura voči matke, s ktorou si nerozumeli. V kľúčovej scéne prichádza už z pôrodnice a mama sa spýta: Prečo si to urobila? Odpovie len: Aby som sa ti pomstila! Nakrútilo sa to, ale večer som režisérovi povedala, že sa mi to nepozdáva, veď keď niekto spraví takúto šialenú vec, ohrozí život svoj aj svojho dieťaťa, predsa keď dôjde ku konfrontácii, neodbije to jednou vetou. Vtedy vykričí všetky príkoria a krivdy. Takto som mudrovala a on zrazu, dobre, nakrútime to znova a ty povieš, čo cítiš. A hneď mi aj vyčíslil, koľko stojí deň nakrúcania, ktorý, ak to zbabrem, zaplatím ja. Bolo to asi 50-tisíc. Možno kvôli tej vysokej sume som vychrlila monológ, kde som povedala také strašné veci, že sa mama zbalila a bola pol dňa preč.“

Po takýchto skúsenostiach je prekvapujúce, že keď sa otec s dcérou konečne pracovne stretli, dobrovoľne si zvolili projekt, kde je sebaobnažovanie priam princípom.

„Veď to ani nebudeme robiť dlho. Toto bolo iba tretie predstavenie a hráme iba do konca mája. Zájazdový program je príležitosťou byť spolu, porozprávať sa a pozrieť sa do miest, ktoré máme radi. Hoci otec je ústretový a otvorený človek a o máloktorých veciach je zakázané hovoriť, naším zámerom nebolo rozprávať o témach, ktoré sú tabu. Snažím sa ho pýtať na veci, ktoré ma zaujímajú a nie sú sprofanované bulvárom. Lebo ešte donedávna som o našej rodine sama vedela veľmi málo. Myslela som si, že by to mohlo zaujímať aj zopár ďalších, pretože otec vládne nielen perom, ale aj slovom.“

Jana Brejchová predstavenie nevidela a už ani neuvidí, pretože ako vraví jej dcéra, „furt niekde s vlastným divadelným predstavením pobieha po vlastiach českých.“ O projekte však vie a nemala ambície cenzora. „Dôveruje nám, že v intímnych rodinných záležitostiach rešpektujeme hranice.“

Čo však, keď nemiestnu otázku položí niekto z publika? „Som poctivá, prečítam každú otázku. Ale žiadna taká nepadla, ľudia sú asi málo rýpaví. Okrem toho, odpovedať sa dá na všetko, len to musí mať noblesu a človek musí byť aj trošku diplomat.“

O láske

Neznamená to však, že osobným témam sa vyhýbajú. „Keď sa otec rozvádzal, mal šesťdesiat. To už človek zapustí korene, chce mať niečo stabilné, túži po pokoji. Ja mám len tridsaťtri a už tiež chcem mať pokoj. Otec si krátko predtým splnil celoživotný sen. Postavil si domček, žil v ňom šesť rokov a zrazu sa všetko zrútilo. To by som nikdy nechcela zažiť.“ Tereza však otca neidealizuje. „Už sa ma párkrát spýtal – a nevadilo by ti, keby tvoja nová macocha bola mladšia než ty?“

Vlastimil Brodský krúti odmietavo hlavou. „Je pravda, že mužské plemeno je vo vzťahoch trošku vrtkavé a inklinuje k veciam v oblasti erotiky, ku ktorým sa možno po osemdesiatke inklinovať nemá. Neviem, pýtal som sa na to doktorov, ale povedali mi – buďte rád. Ale inak sú to všetko iba fámy. Od malička som človek introvertný, uzavretý a pokiaľ sa o mňa niektorá z dám uchádzala, tak preto, že výzorom a povahou som vzbudzoval súcit – to je človek, ktorého by sme mali zachrániť. Čiastočne poľahčujúcou okolnosťou by mohla byť charakteristika, ktorou ma kedysi poctil Jirka Sovák. Povedal: Ako som toho chlapca uvidel, tie jeho oči, povedal som si, toho vola musíš chrániť. Potom dodal: Až po rokoch som poznal, že nie je žiadna citlivka, že je to tiež pekná kurva! Ale to posledné slovo vyslovil láskavo a veselo sa pri tom smial. V súzvuku s týmto povahopisom som sa aj vždy rozviedol – alebo lepšie povedané – bol rozvedený. Lebo som v podstate pecivál, radšej by som býval zostal. Keď to porovnám so životnými partnerkami, cením si, že môj jazvečík Hugo sa nikdy neodhodlal podať žiadosť o rozvod. Jeho láska je naprosto stabilná a doživotná a mňa to dojíma, pretože som trochu sentimentálny. Máme sa radi a vieme, že keď sa rozídeme, tak až v okamžiku, keď jeden z nás natiahne „bačkory“. Je to vlastne už rovnocenná súťaž, lebo ja som na odchode a on chudák tiež. Nemáme si čo vyčítať, aj keď má isté nedostatky. Napríklad sa mi ho nepodarilo naučiť podľa čuchu rozpoznať, či poštárka nesie, alebo chce peniaze.“

O rodičovskej láske

Keď Vlastimil Brodský dostal otázku, či sa mu niekedy nechcelo hrať, odpovedal, že takmer vždy a že herectvo svojim deťom cielene vyhováral. U syna Marka pochodil, u Terezy nie. Pritom jeho rodina ho v herectve podporovala, lebo otec pána Brodského sám túžil ísť k divadlu, ale nenašiel odvahu ohroziť rodinu rizikovým povolaním, a tak sa stal úradníkom. O to bol na syna pyšnejší. Vlastimil Brodský rád spomína na obdobie, keď našiel spriaznenú dušu v mame Miroslava Horníčka. Keď sa Horníčkovci presťahovali z Plzne do Prahy, bývali s Brodskými v jednom dome.

„Pani Horníčková s mojím otcom súperili, kto má lepšieho syna. Keď išiel otec ráno do práce, pred dverami zaručene pani Horníčková čistila topánky. Boli k sebe veľmi úctiví – ruky bozkávam pani Horníčková, dobrý deň pán Brodský. Čakala, kým otec prejde okolo a potom za ním iba tak prehodila – no Mirek bude hrať s Werichom namiesto Voskovca! A otec mal celý deň pokazený a len čakal čím ju tromfne. Takto sa predháňali, a pritom sa mali radi. Až raz otcovi praskli nervy a keď zasa s niečím prišla, obrátil sa a zakričal – „polib si prdel, babo!“ A ďalší deň zase – ruky bozkávam, pani Horníčková. Až dovtedy, kým chudinka pani Horníčková neumrela o niečo skôr než otecko.“

O chorobách

Vlastimil Brodský sa preslávil čiernym humorom a hypochondriou, dokonca sa mu vraj zdá, že je tým už populárnejší než hereckou prácou.

Prečo sedáva pri radiátore? „Zvykám si na žiaru kremačnej pece.“ Prečo chodieva často v čiernom? „Lebo mi ráno bolo blbo, tak aby ma nemuseli prezliekať do truhly.“

„Vy sa smejete, ale niekedy je to dosť drsné. Minule som otcovi navrhla, aby sme išli v lete na výlet zaoceánskou loďou. Vraj, Terka, išiel by som hrozne rád, ale uvedomuješ si, ako komplikovane sa z cudziny zariaďuje preprava mŕtvoly?“

Pán Brodský vie, že nie každý to berie ako humor. „Dostávam listy, kde mi píšu, že život ešte môže byť krásny a že umieram predčasne. Mám takto nádhernú korešpondenciu, ktorú by som inak nemal. Ale to, že produkujem takýto humor, ešte neznamená, že sa bojím smrti. Smrti sa nebojím, ale na druhej strane, strašne sa bojím blbého umierania. Len si želám, aby bolo rýchle. Mal som dvoch kolegov, čo si večer ľahli postele, že sa budú učiť text, a ráno ich našli mŕtvych s textom v náručí. Takže, keby so mnou teraz na javisku seklo, môžete mi gratulovať.“

Aj choroby si Vlastimil Brodský urputne obhajuje. „Lekári mi už uznali – nemôžeš byť až taký hypochonder, keď sme ti už operovali žalúdok, prasknuté tenké črevo, žlčovody, žlčník, špárali sa v pankrease. Hypochonder predsa musí byť zdravý človek. Takže, je mi to ľúto, ale…“

„Ja ti aj tak neverím, že máš iba tretinu žalúdka. Viete, otec tak ako iní chodia na chalupu, chodí na dovolenku do vojenskej nemocnice. S internými záležitosťami, človek by teda očakával, že vojde do izby a uvidí suchý zemiak, nejakú tú mrkvu. Kdeže, otec je obložený mastnou fašírkou, safalátkami s cibuľou, údeným bôčikom. Sestry ho milujú a po službe mu pečú, smažia, varia. Raz som to už nevydržala a povedala lekárom, že mi liečba pripadá zvláštna. Vraj, Terezka, nič si z toho nerobte, tiež máme zamotanú hlavu, lebo je nám hlúpe povedať oteckovi, že je zdravý. Asi pred troma rokmi sme sa spoločne s otcom a s manželom vybrali na Karlovarský festival. Že bude fajn, užijeme sa navzájom. Pravda je taká, že už druhý deň sme sa tatovi schovávali. Je neuveriteľné, čo vydrží. Zje večeru a o hodinu sa pýta, kedy budeme jesť. No a to, ako miešal becherovku s vodkou a šampanským, a pritom stále išiel rovno a brilantne artikuloval, to som ešte nevidela. Ku všetkému je veľmi spoločenský, takže o štvrtej ráno sme ho násilím dostávali od bazénu, kde mi vyberal za maminku nejakú hostesku. Odvtedy sme nikam spolu nešli.“

V nadväznosti na tieto slová nás zaujímalo, ako strávili bratislavskú noc. „No, po predstavení sme išli do jedného klubu, ale iba najesť sa. Bolo tam fajn, hoci otec bol široko-ďaleko najstarší a zrejme nikto starší tam hneď tak nepríde. Na druhý deň si spôsobne celé dopoludnie čítal slovenské noviny.“

O rodine

Kvôli práci oboch rodičov Tereza od šiestich týždňov do šiestich rokov žila u maminej sestry, potom sa s mamou presťahovali k Jaromírovi Hanzlíkovi.

„S nevlastným bratom Markom som nebola v kontakte skoro vôbec, keď sme ešte bývali s otcom, sem-tam chodil na víkend. Ale je starší o šesť rokov, takže v čase, keď som ja ako sedemročná začala bývať s rodičmi, bol už v puberte, a s otcom ho to príliš nebavilo.“

Všetci traja to doháňajú teraz. Pred časom absolvovali spoločný výlet Valašskom, rodiskom Vlastimila Brodského. Na začiatku im dal každému 200 korún, na vlak, ak by ich to omrzelo. Nadšení zostali a vraj by si to radi zopakovali. „To sa ale budete musieť poponáhľať,“ neodpustil si pán Brodský.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ
FOTO SME – PAVOL MAJER A ARCHÍV