Lenže, ako to už s takýmito univerzálnymi pojmami býva, strácajú svoj pôvodný význam v okamihu, keď sa dostanú do politického slovníka, a za túto stratu sa vedia tým, ktorí si ich požičali z normálneho jazyka, kruto pomstiť.

Všetko nasvedčuje tomu, že slovo zmena si začína pýtať späť to, čo si od neho požičal premiér Dzurinda. V poslednom čase bolo totiž až príliš často ponížené a zosmiešnené. Spočiatku tým, že bolo nahradené svojou škaredou sestrou – rekonštrukciou, ale najmä tým, že kým ešte donedávna predsa len reprezentovalo základnú ideu tejto vlády, teraz ju začína reprezentovať slovo nemennosť.

Slovo zmena to iste pociťuje ako zradu a bude sa mstiť, spolu s voličmi. Pritom Dzurindova vláda sa správa len podľa historickej logiky. Dejiny sú plné osvietených vládcov, revolucionárov, diktátorov či demokratov, ktorí sa dostali k moci hlásaním zmeny, a vzápätí sa z nich obratom stali obhajcovia nehybnosti.

Je veľmi ťažké vyhnúť sa tomuto stereotypu a treba na to riadnu dávku vôle, odvahy a sebavedomia. Náš premiér to má o to ťažšie, že si zo slova zmena vyrobil politickú zbraň, ktorou pred takmer troma rokmi porazil súpera. Tá sa teraz obracia proti nemu. On si na obranu vyrobil s pomocou Európskej únie štít zo slova stabilita, v skutočnosti však má čoraz častejšie na mysli nemennosť.

Pán premiér síce ešte stále od seba oddeľuje pojem vláda, ktorú bráni slovom stabilita, a pojem vládnutie, ktoré má veci meniť, ale slovo nemennosť je čoraz silnejšie. Už sa spustil obranný mechanizmus, ktorý velí nehýbať sa, lebo každá zmena ohrozuje stabilitu.

A všetci Dzurindovi protivníci vrátane prezidenta už len ironicky opakujú: Nechajme ho dovládnuť. Vedia, že žiadnych zmien sa už nemusia obávať. Vedia, že prídu na rad a nebudú musieť urobiť nič, dokonca si ani od Dzurindu požičať to zneužité a vyžmýkané slovo. Slovo zmena sa už pomstí samo.