Najznámejšími predstaviteľmi novej demokracie v Rusku sa stali ľudia, ktorí sa vynorili zo súostrovia obvodných výborov (komunistickej) strany. V priebehu desaťročí sa naučili brať do úst práve tie heslá, ktoré chce počuť moc, povedal v rozhovore pre Gazetu Wyborczu ruský intelektuál a poslanec štátnej Dumy SERGEJ KOVAĽOV.Ako sa správate, keď hrajú staronovú hymnu Ruska?

Nijako. Sedím.

Melódiu Alexandra Alexandrova prijala Duma obrovskou väčšinou hlasov. Ako poslanec Dumy…

…musím dodržiavať zákon. Ibaže zákony, to nie sú iba paragrafy na papieri. Okrem nich existujú aj fundamentálnejšie zákony, a tie treba zanovito dodržiavať. Zákony som porušil veľakrát. V osemdesiatych rokoch, keď som si odsedel trest a odpykal vyhnanstvo, som dostal príkaz usadiť sa v Kalinine dnešnom Tveri. Ak som chcel navštíviť Moskvu, musel som si vybaviť zvláštnu priepustku. Dali by mi ju však iba v mimoriadnych prípadoch, napríklad, keby umrel niekto z mojich príbuzných. Nikoho som sa však nepýtal a dvakrát do týždňa som aj bez povolenia zašiel do Moskvy. Zákazy som v minulosti obchádzal často. Pritom v sovietskom trestnom kódexe existoval paragraf vymeriavajúci trest za porušenie zákazu. Porušoval som zákon, ale zároveň som konal v súlade s právom, lenže nie s tým sovietskym hovnom, ktoré nebolo hodné papiera, na ktorom ho vytlačili. Stredoeurópania takúto skúsenosť chápu, pre Američanov je však takýto postoj absolútne nepochopiteľný. Hovoria, že nikdy by sa nevzopreli zákonom vyhnanstva, pretože by to bol prejav pohŕdania súdom. Nuž hej, ale u nich existujú súdy.

Hovoríme o hymne, ktorú schválil parlament, kde sedíte aj vy. Zasadáte v Dume a zúčastňujete sa na hre, ktorú tam hrajú.

Nezúčastňujem sa na nijakej hre. Duma ju hrá podľa želania KGB. Reanimácia starej sovietskej hymny je svätokrádež a hymna je potupením všetkých obetí toho systému. Pri melódii tejto hymny nás súdili a strieľali. Pri hraní tejto hymny sa nikdy nepostavím. Istý novinár, Alexander Minkin (nemám ho rád, hoci je to bystrý človek), veľmi správne napísal, že keby sa Vladimírovi Putinovi zachcelo, ruskou hymnou by sa stal Čižik-Pižik (žartovná odrhovačka o večne opitom študentovi z Petrohradu). A Duma by jeho rozhodnutie s nadšením schválila.

Prečo má Rusko taký parlament?

To, že Duma je natoľko obludná – horšia už ani byť nemôže, je výsledkom sfalšovaných volieb. Vyskytlo sa falšovanie prezidentských volieb i volieb do parlamentu, ale neboli to také manipulácie, ktoré by ich výsledky zmenili. Národ si len vybral to, čo mu moc podsunula. Odkiaľ sa vzal ten „Medveď“, či ako ho dnes nazývajú – Jednota? (Ide o prokremeľské zoskupenie založené v jeseni 1999). Dumu zrodilo to, čo v ruskom politickom jazyku nazývame „využitím administratívnych prostriedkov“.

Ako funguje tento mechanizmus?

V malej dedinke bývalý predseda kolchozu, dnes prezident akciovej spoločnosti, povie občanovi: „Hlasuj tak a tak…“ A človek tak hlasuje, lebo vie, že prezident sa dozvie, ktoré priezvisko zakrúžkoval. Vie, že keď sa nepostaví tam, kde treba, nedostane seno, ani nákladiak, ktorý by odviezol jeho zemiaky na trh. Vo väčších dedinách či mestách už takto primitívne zastrašovať nemôžu. Ale tam je zase veľmi veľa úradníkov. Dokonale vedia, za koho treba hlasovať. A ubezpečujem vás, že sa neodvážia neuposlúchnuť nadriadených. Majú rodiny, známych, na ktorých môžu vplývať. V podstate ide o väčšinu elektorátu. A všetci lokálni policajti či poštári sa správajú pred voľbami tak, ako im prikáže miestna administratíva. To znamená, že ak sa znepáčite lokálnej moci, váš plagát sa nikde neobjaví, ale môj bude visieť na najfrekventovanejších miestach. Vaše letáky sa nedostanú do poštových schránok, ale mojich tam bude plno.

Ľudia predsa vedia, že sa také veci robia. Prečo nereagujú?

Všetci, samozrejme, vedia, ako volebné komisie pracujú, ako sa pred voľbami správa administratíva. Sú to žalostné metódy. Určite by sa nedali používať, keby sa v Rusku objavili hoci len zárodky občianskej spoločnosti. Ale tých niet, pretože naša spoločnosť je chorá. Rusi odmietajú pripustiť, že za to, čo sa v krajine deje, zodpovedajú sami. Zriedka sa dostanem na tribúny, neveľmi sa na to hodím, ale ľudia ma zväčša prijímajú žičlivo. Iba raz ma vypískali. Na tribúne, na Manéžnom námestí. Boli tam státisíce manifestujúcich. Povedal som, že všetci nesieme vinu za to, že Rusko má také nepodarené dejiny. Ľudia nechcú ani počuť o zodpovednosti, dokonca kati sa domáhajú, aby ich uznali za obete. Pokúšajú sa ospravedlniť – my nie sme takí zlí, taký je život.

Pre desiatimi rokmi sa zdalo, že Rusko pevne kráča k demokracii a nič ho z tejto cesty nezvedie. Prečo sa to zmenilo?

Máte pravdu. Litva, Lotyšsko a Estónsko by nezískali nezávislosť, keby v januári 1991 nevyšlo do moskovských ulíc pol milióna ľudí, ktorí demonštrovali za práva pobaltských národov. Augustový puč z toho istého roku sa nepodaril vďaka davom obyvateľov Moskvy, ktorí prišli brániť Biely dom. Boris Jeľcin zohral v tých dňoch ohromnú rolu, ale o úspechu rozhodol najmä postoj spoločenstva. To, že sa tento postoj zmenil, spôsobili dva činitele. Tým prvým je naivita, nedostatok ostražitosti ruskej inteligencie, ktorá bola droždím entuziazmu na prelome 80. a 90. rokov. Títo ľudia si naozaj mysleli, že ak sa nahlas vyslovia sväté slová „sloboda, rovnosť, bratstvo“, potom bude skutočne aj u nás sloboda, rovnosť a bratstvo. A demokracia. A lacná klobása. Ale keď sa ukázalo, že niet ani slobody, ani lacnej klobásy, nastalo veľké rozčarovanie. V našej spoločnosti nebolo dosť ľudí, ktorí by dokázali pochopiť a vysvetliť iným, že demokracia nie je zaklínadlo, ale že sú to najmä škrupulózne, formálne, často nudné procedúry, ktorých dodržiavanie zaručuje poriadok. Naša inteligencia to nepochopila a dodnes to nechápe.

Aká je druhá príčina rozčarovania Rusov z demokracie?

Najznámejšími predstaviteľmi novej demokracie sa stali ľudia, ktorí prišli z obvodných výborov strany. Počas celých desaťročí sa naučili používať iba tie heslá, ktoré chcela počuť moc. Keď bolo treba vykrikovať „Trockistickí psi pred súd!“, tak kričali. Keď bolo treba ohovárať disidentov, ochotne to robili. Keď nastal čas hesiel o slobode, rovnosti, bratstve, demokracii, vykrikovali ich s rovnakým entuziazmom. Tak sa stelesnením ruskej demokracie stali takí ľudia ako Alexander Koržakov – vplyvný šéf Jeľcinovej ochranky, ktorý zradil svojho patróna a stal sa poslancom za Komunistickú stranu v Dume. Demokracia s tvárou Koržakova je iróniou histórie.

Kam sa podeli naozajstní demokrati, voľakedajší disidenti? Prečo prehrali, prečo sa dali vytlačiť na perifériu?

Oni vlastne neprehrali, lebo sa ani len nepokúsili konkurovať tým druhým. Napriek tomu, čo sa dnes bežne hovorí, v Sovietskom zväze v 60. až 80. rokoch existovala politická opozícia. Robili sme to, čo sme robili, pretože sme odmietali atmosféru všadeprítomného klamstva, tak ako organizmus odmieta cudzí, implantovaný orgán. Spisovateľ Andrej Siňavskij na svojom procese v roku 1966 hovoril, že medzi ním a režimom sú iba štylistické rozdiely. Ja som robil to, čo som robil predovšetkým preto, že som sa hanbil konať inakšie. Andreja Sacharova sa kedysi spýtali, či počíta s tým, že v Sovietskom zväze nastanú zásadné zmeny. Odpovedal, že v bezprostrednej budúcnosti ich neočakáva. Vtedy sa vyšetrovateľ spýtal, prečo potom robí to, čo robí. Sacharov odpovedal, že tak ako každý naozajstný inteligent sa zaoberá iba jediným – „buduje ideál“. A kam sa podeli voľakedajší disidenti? Zaoberajú sa užitočnými, múdrymi vecami. Práve som sa vrátil od Tatjany Velikanovovej. Neprestala sa zaujímať o veci verejné, ale nechce sa nimi zapodievať. Je vynikajúcou matematičkou. Vyučuje v škole. Z jej štyridsiatich študentov sa prinajmenšom traja stanú vynikajúcimi ľuďmi. Budú tvoriť to Rusko, ktoré dnešná Putinova administratíva odmieta budovať.

Aké Rusko chcú Putinovci vytvoriť?

Ich cieľom je vytvorenie takého systému, v ktorom síce budú existovať všetky demokratické inštitúcie, ale rozhodovať bude centrum a všetci sa mu budú musieť podriadiť. Taký poriadok v štáte nazývajú ľudia z Kremľa „riadenou demokraciou“.

Takéto označenie je vnútorne protirečivé.

Naozaj, nič také ako „riadená demokracia“ neexistuje. Napriek tomu sa o to pokúšajú. Za Putina sme sa dočkali obnovenia toho, čím sa vždy pýšil Sovietsky zväz a čo sa dnes nazýva „vertikálou moci“ – teda bezpodmienečného podriadenia sa všetkých poschodí moci centru. Máme parlament, ktorý sa už moci podriadil. Členmi Federálnej rady už nebudú národom priamo volení gubernátori, ale ľudia menovaní gubernátormi, ktorí sú úplne závislí od Kremľa. Teraz prišiel rad na politické strany. Moci sa zachcelo, tak ako voľakedy, mať iba jedinú stranu, ale to sa dnes nepodarí. Pracuje však na tom, aby na politickej scéne ostalo iba zopár absolútne poslušných zoskupení. Onedlho budeme mať nový zákon o politických stranách. Bude v ňom paragraf o tom, v koľkých regiónoch musí mať strana svoje organizácie a aký má mať minimálny počet členov v každom regióne. Kontrolu dodržiavania týchto pravidiel bude zabezpečovať administratíva. A revízori budú môcť vždy zrátať, že tam, kde má mať strana 200 členov, ich má iba 199. V takom prípade strana, ktorá odopiera poslušnosť moci, automaticky stratí právo zúčastniť sa na voľbách.

Čo je podstata konfliktu okolo Media-Most, ktoré patrí Vladimírovi Gusinskému?

Útok na Médium Most, prevzatie kontroly nad televíziou NTV koncernom Gazprom, ktorý je oddaný Kremľu, cynické zastrájanie sa moci, že uvedie do života opatrenia proti médiám a slobode slova, to všetko sú kroky smerom k „riadenej demokracii“. Situácia v Rusku sa vyvíja presne tak, akoby všetko plánovali ideológovia KGB – v zhode s ich želaniami a na základe ich overených metód.

Pretože je prezidentom Putin?

Putin je iba neschopný plukovník KGB. Na scéne sa však neobjavil náhodou. Čo je spoločným menovateľom posledných troch Jeľcinových premiérov? Jevgenij Primakov, Sergej Stepašin a Putin: všetkých troch spája to, že mali styky so špeciálnymi službami. Napokon, kandidáta na nového vodcu štátu sme odjakživa hľadali práve v týchto kruhoch.

Pred šiestimi rokmi, keď sa rozhárala prvá vojna v Čečensku, ste nedovolili, aby vláda zatajila pred spoločnosťou to, čo sa deje na Kaukaze. Vtedy vás časť moskovskej tlače označila za človeka roka. Dnes, keď vyzývate, aby sa s Čečencami rokovalo, Michail Leontiev, komentátor televízie ORT, vás označuje za „strachopuda, ktorý by mal radšej bojovníkom lízať bagandže“. Čo spôsobilo takú zmenu nálad?

Nebudem sa s nimi súdiť, to je pod moju úroveň. Naša spoločnosť už túto vojnu tak jednoznačne a bezpodmienečne ako ešte pred rokom nepodporuje. Podpora je ešte vždy silná, ale slabne.

Znamená to, že koniec konfliktu je na obzore?

Vojnu s partizánmi nemožno vyhrať. Iba tak, keby sme podobne ako v roku 1944 nahnali celý čečenský národ do vagónov a odviezli kamsi na Ďaleký východ a cestou by sme vyhadzovali mŕtvoly. Mŕtvych bude veľa, lebo cesta je dlhá. To sa však nepodarí. Krútime sa v jednom kruhu. Vylomeniny a svojvôľa vojakov však spôsobujú, že obyvateľstvo Čečenska partizánov podporuje. Aktivita partizánov spôsobuje, že vojaci sa dopúšťajú stále nových priestupkov proti obyvateľstvu. Východisko však môže vzísť iba z rozhovorov.

Rokovania však majú zmysel iba vtedy, keď je možný nejaký kompromis, ktorý strávia obe strany. Viete si taký predstaviť?

Pre Kremeľ by jedinou témou rozhovoru boli podmienky kapitulácie partizánov. Naša moc zašla príliš ďaleko. Príliš často označovala Aslana Maschadova za banditu, za človeka, ktorého by bolo treba postaviť pred súd. Príliš často a príliš násilne odsudzovala dohody z Chasavjurtu, ktoré ukončili prvú vojnu. Napriek tomu si myslím, že v Kremli sedia analytici, ktorí vedia, že táto vojna sa nedá vyhrať a treba niečo vymyslieť. Jediným východiskom sú rokovania. Odhodlať sa k nim je však čoraz ťažšie.

Ako posudzujete postoj sveta k tejto vojne?

Dosť som už hovoril o ruskej vine. Pohovorme si aj o vinách Západu. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy zvažovalo možnosť obrátiť sa na súd v Štrasburgu a zažalovať Rusko kvôli zločinom spáchaným v Čečensku. Hovoril som o tom so svojimi poľskými priateľmi. Povedal mi, že Poľsko by také rozhodnutie podporilo, ale nemôže, lebo všetci by to považovali za pomstu kvôli dávnym konfliktom s Rusmi. V Litve mi povedali, že sa boja ruských tankov. Nechápem tento strach, túto nečinnosť. V Čečensku každý deň na oboch stranách umierajú ľudia. Svet musí opakovať, že vojnu v Čečensku treba ukončiť. Západ však mlčí a potvrdzuje pravdivosť cynických Leninových slov: „Kapitalisti nám predajú povraz, na ktorom ich obesíme.“

Alexander Solženicyn vo svojej knihe Rusko v závoze pred niekoľkými rokmi napísal, že „vzdanie sa Čečenska by malo ozdravujúci účinok amputácie chorej končatiny, a preto by Rusko posilnilo“. Dnes podporuje Putina a vyzýva, aby sa až do konca vojny obnovil trest smrti. Prečo sa tak zmenil?

To je veľmi ťažká otázka. Môžem vysloviť iba vlastnú, veľmi zvláštnu domienku. Myslím si, že Solženicyn sa ocitol v úplnej izolácii. Nemá prívržencov, ktorých by sa nehanbil verejne spomenúť. Má iba akýchsi černosotencov, krajných šovinistov. Donedávna považoval tento stav za úplne prirodzený. Jeho psychologická evolúcia vyzerala viac-menej tak, ako by bol na fronte. Nebojácny oficier v prvej línii. Prežil to. Dostal sa do súkolia mašiny lágrov. Aj to prežil. To ho presvedčilo, že tieto zázraky sú znamením toho, že má poslanie Stamodtiaľ. A prorok býva vždy osamelý. Prorok by však chcel, aby sa už čosi začalo spĺňať, aby si výsledky jeho misie ktosi všimol, chcel by zohrať významnú rolu v svojej krajine. O koho sa však má oprieť, keď sa oň spoločnosť nezaujíma? Oprel sa o moc. Tak sa uskutočnilo stretnutie s Putinom. Je strašné, že človek, ktorý napísal „never, neboj sa, nepros!“ našiel odrazu spoločný jazyk s podplukovníkom KGB a ešte ho kvôli čomusi chváli. Nevidí, čo sa v tejto krajine robí, akú hru tu Kremeľ rozkrúca.

WACLAW RADZIWINOWICZ