Josef Škvorecký volá ľudí, ktorí cez zimné mesiace lietajú za slnkom, snowbirds – snežní vtáci. Patrí k nim aj on so svojou manželkou. Pre poľského básnika a spisovateľa Czeslawa Milosza je takýmto slnečným miestom mesto Berkeley v Kalifornii. Odtiaľ sa však vždy začiatkom mája vracia do hniezda, v ktorom sa stále cíti najlepšie – do poľského Krakova.

„Tie prelety ponad oceán sú pre mňa čoraz namáhavejšie. Veď deväťdesiatka už klope na dvere,“ povedal v rozhovore pre Magazín SME nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1980 vo svojom krakovskom byte. Sústredene si sadol do svojho obľúbeného kresla a uchlipol si z bylinkového čaju. Odrazu si pošúchal oči, ktoré nikdy nepotrebovali okuliare, podoprel sa o paličku a povedal: „Poďte k oknu, niečo vám ukážem.“ Naskytol sa nám pohľad na stredovekú panorámu Krakova. „O toto by som mal prísť? Veď by som si to do smrti neodpustil.“ Potom si opäť sadol, chytil do rúk svoju poslednú básnickú zbierku s názvom To a zasnene zašepkal: „Nie som básnik, ale posol.“

CZESLAW MILOSZ – Narodil sa v litovskom meste Šetejny 30. júna 1911, v čase, keď tento kraj patril cárskemu Rusku. Po prvej svetovej vojne vznikla síce samostatná Litva, ale Vilnius a celé Vilensko sa stalo súčasťou Poľskej republiky. Študoval právo na Univerzite Štefana Báthoryho, väčšinu druhej svetovej vojny prežil vo Varšave. Bol príslušníkom podzemného hnutia a podieľal sa na organizácii literárneho a vydavateľského života. Po skončení vojny pracoval ako poľský diplomat v USA a Francúzsku. Keďže sa nestotožnil s nastupujúcou komunistickou diktatúrou, od roku 1951 bol exulantom v USA. Do Poľska prišiel až po tridsiatich rokoch. V roku 1960 sa stal profesorom slovanských jazykov a literatúry na Kalifornskej univerzite v Berkeley. S prvou ženou Janinou Dluškovou má dvoch synov – Antoniho (1947) a Piotra (1951). Po smrti prvej ženy v roku 1986 sa oženil s oveľa mladšou Američankou Carol.

Jeho dielo obsahuje romány, eseje, v ktorých sa zaoberá históriou, politikou, filozofiou a teológiou. V básnických skladbách spojil unikátnym spôsobom lyrický a racionálny prístup. Vydal pätnásť básnických zbierok, z ktorých vyberáme: Tri zimy (1936), Denné svetlo (1953), Básnický traktát (1957), Zakliaty Gucio (1965), Mesto bez mena (1969), Hymna o perle (1981), Neobjatá zem (1986), Na brehu rieky (1994), To (2000). V slovenčine doteraz Miloszove básne v knižnej podobe nevyšli, iba časopisecky ich prekladali V. Kovalčík, K. Chmel, V. Marčok, J. Gerbóc, B. Suwara, V. Puchala, T. Križka.

Aké správy nesie vaše posolstvo?

Odovzdávam vlastnú skúsenosť. Snažím sa pomenovať veci, ktoré môžu byť pred zrakmi ostatných skryté. Snažil som hľadať dobro a krásu na pozadí zla a škaredosti. Pozeral som sa na všetky strany sveta, aby som našiel človeka. Tak, aby som si raz mohol povedať, že to nebolo márne.

V šesťdesiatych rokoch ste šokovali Ameriku svojou razantnou poetikou. Zaskočení kritici nazvali vaše verše delovými bombami. Bolo vaše posolstvo také naliehavé?

Keď mi koncom šesťdesiatych rokov vyšla zbierka Mesto bez mena, hovorilo sa o mne dokonca ako o novom Majakovskom. Celkom mi to lichotilo, ale nie je to celkom tak. Kritici vždy hľadali odpoveď na otázku, čo je zdrojom všetkých tých kontrapunktov v mojej poézii, ale i próze. Vysvetlenie som si raz zapísal do svojho denníka: Existuje vo mne niekoľko temných nánosov, ktoré sa pokúšam potláčať. Zväčša bez úspechu. Nechcem sa pred sebou ukrývať, ale čo môžem robiť? Zostáva mi to priznať a písať o svojich vnútorných hlasoch. Aspoň sa na nič netvárim.

Jeden titulok recenzie znel – Milosz je Borges poézie. Pozdáva sa vám toto prirovnanie?

Nie je mi cudzie. Zaraďujú ma do filozoficko-metafyzickej línie poézie 20. storočia. Nech som mystikom, metafyzikom alebo aj paranoikom, vždy som písal tak, aby som sa za nič nemusel hanbiť a aby to aspoň sčasti odzrkadľovalo ten chaotický poriadok, ktorý okolo nás vládne. Napokon, som spokojnejší s označením spisovateľ pre náročných ako spisovateľ pre všetkých.

Nie je poézia aj pokusom o ilúziu?

U mnohých autorov to tak naozaj je, ale to nie je môj prípad. Ilúzia je pomocnou barlou, keď sa autor nevie pohnúť. Nastane kríza a vtedy si chce píšuci pomôcť tým, že sa oprie o ilúziu. Viem, ľudia ju majú občas radi, ale bez osobného vcítenia a reálneho základu je to len mydlová opera.

Čo rozhodlo, že ste sa so svojou poéziou presadili?

Ak chcete preraziť s takým menšinovým žánrom, akým je poézia, musíte vždy zostať svoj. A to i vtedy, ak sa na vás okolie pozerá ako na hlupáka, ktorý pomätene skladá veršíky. Neviem, či poézia ešte niekomu niečo hovorí. Napriek tomu som presvedčený, že je kľúčová pre duševné zdravie spoločnosti.

O vašej poslednej zbierke sa v Poľsku hovorí, že kvalita básní dosiahla váš ďalší umelecký strop. Aký je váš názor?

Ja som spokojný, že aj v deväťdesiatke je to ako za mlada. Nápady ma neobchádzajú, myšlienky stále zvešiavam z povetria. Trochu som sa opäť započúval temným zvukom. Chcel som sa dotknúť, pomenovať a vyhnať diabla zo sveta. Potom prišlo zjavenie. Cez tmu, utrpenie a barbarstvo prenikol lúč svetla. Chcel som tento lúč ukázať ľuďom.

Volá sa tento lúč poznanie?

Ak dovolíte, odpoviem jednou zo svojich básní: ‘Mlčia teológovia. A filozofovia sa neodvážia opýtať – Čo je pravda? A tak po veľkých vojnách, s takmer dobrou vôľou, ale nie celkom, s nádejou pracujeme. A nech sa teraz každý sám v sebe vyzná – Vstal z mŕtvych? Neviem, či vstal z mŕtvych‘.“

Spomenuli ste vaše jubileum, ktoré dosiahnete o mesiac. Priniesol vám vek vôbec nejaké obmedzenia?

Ťažšie sa pohybujem, ale ešte to ide. Viem, že už všetky knihy neprečítam, autá nepredbehnem a o ženách ani nehovoriac. Ale rád píšem, zhováram sa s mladými ľuďmi, vypijem si pohárik červeného vínka. Nestrácam chuť žiť, a to je dôležité.

Čo vám najviac zobralo chuť žiť?

Smrť mojej manželky Janky pred pätnástimi rokmi. Desať rokov bojovala s Alzheimerovou chorobou. Zostali mi krásne spomienky a dvaja synovia. Vďaka Bohu aj za to.

Detstvo ste prežili pod červenou zástavou Októbrovej revolúcie, v mladosti ste sa museli pozerať na Hitlerov nástup, potom idey socializmu v Poľsku a nasledovalo tridsať rokov emigrácie. Ako si skladáte mozaiku spomienok?

Spomenuli ste vonkajšie okolnosti, s ktorými som sa, samozrejme, musel vyrovnať. Boli tu však aj príjemnejšie stránky. Láskaví rodičia, ktorí ma ochránili pred chaosom červenej revolúcie a prvej svetovej vojny, vľúdne ruky starých rodičov, ktorí mi rozširovali obrazotvornosť. Hitlerova okupácia bola už horšia, tú som prežil vo Varšave.

Aj počas bombardovania?

Vidím to ako dnes. Tak si predstavujem peklo. Tisíce bômb začali v auguste 1944 v pravidelných vlnách dopadať na mesto, až kým nezrovnali varšavské geto. Mestom sa prudko šíril pach smrti. Našťastie sa nám spolu s manželkou Janinou podarilo utiecť sem, do Krakova. No a potom prišiel socializmus, ktorý sa okolo mňa, našťastie, len obtrel.

Zachránila vás od neho služba v diplomacii?

Čiastočne. Po vojne som si spomenul na právo, ktoré som študoval v rodnom Vilniuse, no v medzivojnových rokoch som ho obetoval v prospech literatúry. Pôsobil som ako poľský diplomat v Spojených štátoch, kde som zobral ženu aj s dvoma synmi. V decembri roku 1950 som sám prišiel do Poľska na prázdniny, no poľské úrady mi zobrali pas.

Ako vám to zdôvodnili?

Pravdupovediac, mali dosť argumentov. Nahlas som kritizoval vodcovskú úlohu v totalitnom štáte. A nielen v totalitnom. Predstavte si to, v mojom postavení! Môj osud bol spečatený. Nakoniec sa mi podarilo ujsť do Francúzska, kde som požiadal o politický azyl. Neskôr som odišiel do Ameriky a stal sa učiteľom slovanskej literatúry na univerzite v Berkeley. Poľsko som uvidel až po tridsiatich rokoch, v roku 1981, teda po prvom vystúpení Solidarity.

To ste už boli čerstvým laureátom Nobelovej ceny. Nevnímali ste jej udelenie aj ako prejav odmeny za občiansku statočnosť?

Sám určite viete, že táto cena s politikou často úzko súvisí. Príkladom je aj nobelovka z minulého roku. Kao Sing-tien je predsa Číňan žijúci vo francúzskom exile. Nech je ako chce, musela ich ale zaujať aj moja literatúra. Bez toho to predsa len nejde.

Je to najvyššia pocta pre spisovateľa?

Navonok sa zdá, že áno. Pre mňa je zadosťučinením každý čitateľ, ktorý si prečíta moju knihu, alebo príde za mnou a povie, že sa mu to páčilo.

Pred piatimi rokmi dostala Nobelovu cenu za literatúru aj vaša krajanka Wislawa Szymborska. Aké vidíte rozdiely medzi vašou a jej poéziou?

Veľké. V prvom rade Wislawa veľmi pozorne kladie na papier svoje slová. Rozmýšľa nad každým rýmom, nad každým významom. Neprekvapuje, že nemá za sebou veľa kníh. Raz mi povedala: Vieš, Czeslaw, koľko si vytrpím, kým napíšem jednu báseň? Pochopil som, lebo jej básne sú krásne. Hoci ja som iný. Ako keby som niekedy nerešpektoval ducha doby. Idem proti nej a potom sa zase dám ňou unášať. Možno som trochu viac emocionálnejší, potom sa mi zase zdá, že veľa mudrujem. Neviem, stále sa mi zdá, že som ešte všetko nenapísal. Ale aby som len netáral – dáte si ešte čaj?

Poprosím. Odkiaľ máte bylinky?

Chutia vám? Neuveríte, ale nazbieral som ich sám. V rámci prechádzok, ktoré mi čistia hlavu a rozhýbu vŕzgajúce kosti. Ale pýtajte sa ďalej.

Spisovateľ Witold Gombrowicz, ktorý je známy nekompromisnými postojmi, o vás povedal, že ste sa ako jeden z mála emigrantov v USA zachovali ľudsky. Aké to boli roky?

Witold naozaj nebol voči viacerým ľuďom zhovievavý. Čo sa týka mňa, vždy som si chcel zachovať ľudskú tvár. Pokiaľ sa dalo, pomáhal som poľským emigrantom, prispieval do poľských undergroundových časopisov – jednoducho, prítomnosť mi nebola a nie je ľahostajná.

Čo hovoríte na tú súčasnú literárnu prítomnosť v Poľsku? Z výsledkov prieskumu verejnej mienky Inštitútu pre knihy a čítanie vo Varšave vyplýva, že 46 percent poľskej populácie vlani neprečítalo ani jedinú knihu. Na vidieku stúpa počet „ignorantov“ literatúry až na 60 percent. Nie sú to alarmujúce čísla?

Určite nie sú povzbudzujúce. Však som vám spomínal, že niekedy som vďačný aj za jedného čitateľa. Ani na Západe to nie je príliš ružové. Ani tam nie sú bohvieakí knihomoli. To len niekoľko bestselleristov si zväčšuje bankové kontá.

Myslíte si, že je to spôsobené aj nástupom internetu?

Zrýchlená doba priniesla nové možnosti. Internet skrátil cestu človeka k človeku, ale zároveň ho odosobnil. Vôňa klasickej knihy je mu cudzia. Kto by už chcel čítať básničky, keď všetky podstatné informácie si môže prečítať na počítači.

Vy na ňom nepracujete?

Využívam ho. Netvrdím, že pokrok treba zastaviť. Len by som sa zastal niektorých klasických hodnôt. Možno je to sentiment starca, ale dúfam, že sa smrti knihy nedožijem.

Vrátim sa ešte k internetu. Pred piatimi rokmi ste spolu s ďalšími nositeľmi Nobelovej ceny podpísali petíciu, ktorá bola proti uvádzaniu veršov na internet. Nie je to však cesta, ako podávať poéziu novej generácii?

Stále si myslím, že seriózne verše patria do kníh, a nie na informačnú superdiaľnicu. Môže to znieť trochu nafúkane, ale počet ľudí, ktorí čítajú básne, nie je taký dôležitý ako dosah, aký na čitateľov majú. Dávam prednosť jednému čitateľovi, ktorý moje verše číta a hlboko cíti, než státisícom, ktorí ich čítajú, ale v skutočnosti sú im ľahostajné.

ĽUDO PETRÁNSKY,

Krakov – Bratislava