Na mieste, kde dnes v zálive Boky Kotorskej stojí kostol Gospe od Škrpelja, bol kedysi iba jeden veľký kameň, ktorého vrchol vytŕčal z mora. Podľa miestnej legendy tam rybári z neďalekého ostrova Perast našli v pätnástom storočí ikonu Bohorodičky s Kristom, čo považovali za znamenie, aby na tomto mieste postavili chrám.
Objavitelia ikony sa však postavenia kaplnky zasvätenej ochrankyni námorníkov a rybárov nedožili. Ostrov a chrám totiž stavalo až niekoľko nasledujúcich generácii tunajších obyvateľov.
Trvalo viac ako dvesto rokov, kým najskôr uprostred zálivu vytvorili umelý ostrov. Na malých člnoch sem z pevniny privážali kamene, ktoré hádzali do dvanásťmetrovej hĺbky na morské dno. V roku 1630 bol napokon ostrov s rozlohou 3300 metrov štvorcových dokončený a začalo sa so stavbou chrámu, ktorá trvala ďalších sto rokov.
Kostol Bohorodičky však neslúžil iba na bohoslužby pre veriacich z pevniny a okolitých ostrovčekov. Stal sa miestom, na ktorom sa pravidelne zastavovali námorníci a rybári, keď vyrážali na more, aby tu prosili svoju patrónku o ochranu počas plavby.
Po úspešnom návrate tam zase ako výraz vďaky za to, že na mori prežili, zanechávali rôzne veci – či už predmety dennej spotreby alebo strieborné tabuľky s poďakovaním za ochranu.
Tento zvyk sa zachoval až do súčasnosti a všetky dôkazy vďaky v kaplnke dodnes uchovávajú. Určitou zvláštnosťou je výzdoba interiérov chrámu. Jej základom je 68 obrazov sakrálneho charakteru od jedného z najvýznamnejších balkánskych barokových maliarov Tripa Kokolju. Okrem nich je tu však aj množstvo obrazov zachytávajúcich námorné katastrofy, stretnutia s pirátmi či boje posádok lodí s prírodnými živlami. Ich autormi boli práve námorníci, ktorým sa všetky podobné nástrahy podarilo prežiť a obrazy boli tiež ich výrazom vďaky.
Kostol, ktorý je dnes vraj jedným z najobľúbenejších miest na uzatváranie manželstva v Stredomorí, sa tak postupne stal aj múzeom dokumentujúcim život ľudí v Bokokotorskom zálive.
