dejín - Žofiu Bošniakovú. Tento rest im zostal odvlani, keď spolu absolvovali exkurziu po slovenských hradoch a zámkoch. Okrem toho relaxuje pri čítaní "červenej knižnice z vydavateľstva Ikar" a záhradkárskej literatúry. V záhradke sa totiž usiluje pestovať ozdobné kríky a paradajky. Narodená v znamení Vodnára uprednostňuje pastelové farby, odtiene zeme, ale aj modrú, bielu a zelenú. Vonia jej Chanel, Paloma Picasso a najnovšia Givenchy, ktorá jej pripomína orgován. Okrem toho má rada ticho a Štefana Skrúcaného. Jeho manželka, herečka Zuzana Tlučková.
Ešte stále pre vás platí, že mama a režisér majú vždy pravdu?
Myslím si, že to stále platí a potvrdzuje sa s pribúdajúcimi rokmi. Zatiaľ sa tejto pravdy držím, aj keď mamička už je pomaly štrnásť rokov na invalidnom dôchodku a tým, že býva v Košiciach, je pre ňu do Bratislavy dosť ďaleko. Hoci ma nevída v divadle, je o to vďačnejší televízny divák. Sleduje aj všetko, čo sa o mne píše v novinách. Ja jej zasa o divadelnom živote rozprávam a pred premiérou nosím nové plagáty.
V hre Krehká nežnosť hovoríte: "Hoci sme už všetci slobodní, sme aj strašne chudobní. Za slobodu platíme chudobou." Čo si naozaj myslíte o slobode a chudobe?
To, čo odznieva na javisku, je veľká pravda. Aspoň podľa mňa. Človek môže byť slobodný, ale potrebuje na to isté finančné zázemie. Slobodu chudobou nevykúpiš. Ak chceme niekam ísť alebo čokoľvek podniknúť, musíme mať financie. Pri ich nedostatku možno iba snívať. Preto si myslím, že peniaze vo veľkej miere pomáhajú k pocitu slobody.
Cítili ste sa niekedy chudobná?
Stále sa tak cítim. (Smiech.) Nie však v zmysle toho slova, ale nepriamo. Vydatá žena s dvoma deťmi už nie je veľmi slobodná, tak som asi v tomto smere chudobnejšia ako nevydatá.
A naopak? Cítili ste sa niekedy veľmi bohatá?
Napríklad aj dnes ráno, keď som sa šuchla do postele k mladšiemu synovi a rozprávali sme si rôzne dôvernosti.
Začínali ste v Činohre Novej scény. Teraz ste protagonistkou divadla West. Nikdy ste netúžili byť stálicou SND?
V SND mám dokonca aj prihlášku. Bolo to v čase, keď sa Nová scéna, divadlo, v ktorom som bola zamestnaná delila na Divadlo Korzo a Novú scénu. Dala som výpoveď, pretože mnohé veci, ktoré sa tam diali, mi nevyhovovali a vzťahy začali byť dosť napäté. V dusnej atmosfére sa mi ťažko účinkovalo. Vyriešila som to po svojom. V tom čase som hrala v televíznej inscenácii pod režijným vedením pána Vajdičku, ktorý mi navrhol, aby som si podala prihlášku do SND. Všetko sa napokon vyvinulo inak.
Nepociťujete krivdu?
Nie. "Voľná noha" mi vyhovuje. Mám svoje predstavenia v Divadle West, na Novej scéne a v Štúdiu L+S. To, že som vo viacerých divadlách, je veľmi príjemné. Zároveň som pánom svojho času.
Existuje medzi slovenskými herečkami rivalita?
Možno je tá voľná noha dobrá aj na to, že nemám stálu kolegňu, s ktorou by som zápasila o postavenie v divadle alebo v kolektíve alebo, že by som súperila o nejakú úlohu. Mám dokonca medzi kolegyňami aj naozajstné priateľky..
Kritici na margo vášho hereckého majstovstva hovoria o dvoch polohách - lyrickej a komediálnej. V posledných rokoch ste na javisku viac komičkou. Čím ste viac v súkromí?
Som skôr vážna. Ľudia, ktorí ma nepoznajú, dokonca tvrdia, že v súkromí pôsobím veľmi seriózne. Na javisku ma zaraďujú skôr do komediálnych polôh a mne to vyhovuje. V Divadle West sú v repertoári ľahšie komédie, ktoré majú snahu divákov zabaviť. Na to, aby som sa nehanbila stvárniť vážnejší typ, som asi potrebovala vnútorne dospieť. V súkromí mi humor určite pomáha riešiť isté situácie.
Skutočne chystáte rodine pred vystúpením teplé večere?
Ako kedy. Naše deti si pochvaľujú, že sme sa dobre presťahovali, pretože máme MacDonald pod nosom. A oni sú, žiaľ, presne tieto typy - milujú pizzu, špagety, hranolky, hot dogy a hamburgery.
Spolu so Štefanom Skrúcaným ste si vraj kedysi svojpomocne budovali kúpeľňu. Kto je z vás dvoch zručnejší?
Tak toto je zbytočná otázka. (Smiech.) Život ma naučil, že pred chlapom netreba ukazovať zručnosť, pretože často mám pocit, že isté veci neurobí nie preto, lebo to nedokáže, ale z bohapustej lenivosti. Už som aj ja prevzala frázičku - prepáč, ani ja to neviem. Najlepšie riešenie je, keď príde odborník a máme po starosti.
Máte doma troch chlapov. Je to pre jedinú ženu v domácnosti výhoda alebo hendikep?
V domácich prácach sú moji synovia absolútne ľaví. Je to moja chyba. Nenútim ich do práce. Keď je však veľmi zle, dokážu si obaja upratať aj odložiť zo stola, nakúpiť, vyniesť smeti, ísť von so psom. Ale nenútim ich k tomu. Dosť sa okolo všetkých troch nakmitám. Asi sú po svojom otcovi, čo z nich spadne, to zostane ležať na zemi. Nedokážem ich to odučiť, je to v nich silno zakódované.
Ako komentujú vaše účinkovanie v televízii deti?
Zvykli si, berú to ako samozrejmosť. Skôr komentujú naše scénky - hovoria o tom, čo bolo dobré a čo menej dobré. A ešte sa nás pýtajú, keď niečomu nerozumejú. Ak dávajú v televízii naše staršie veci - minule bola na programe jedna rozprávka, ktorú Števo robil asi keď mal dvadsať, tak sa veľmi nasmejeme. Pre deti je vždy zážitok vidieť rodičov mladých.
Maroš Kramár o vás hovorí ako o najlepšej partnerke v oblasti javiskovej improvizácie. Spomeniete si aj vy na nejakú konkrétnu situáciu?
Pri Marošovi je dosť improvizácií, pretože je typ, ktorý predstavenie vždy oživuje niečím novým. Jeho partner na to musí reagovať. Stali sa mi s ním dosť komické situácie. Raz bola zle namontovaná posteľ, na ktorej hráme. Vždy, keď si na ňu niekto sadol, vyklopila sa. Premáhali sme smiech, aby sme mohli ďalej textovať. Inokedy mi dokonca nenastúpil na scénu a ja som musela tri minúty improvizovať. Boli to asi najdlhšie minúty v mojom živote. V každom prípade, s Marošom býva na javisku dobrý situačný humor.
Nedávno sa konala premiéra hry Muž na zjedenie. Kto zo známych svetových osobností by bol pre vás taký na zjedenie?
Veľmi sa mi páčil Bruce Willise, hoci momentálne som voči nemu ochladla, pretože nemá dobré úlohy. Stále je neohrozený, stereotypný tvrďas, ktorý vždy všetko vyrieši. Uznávam Richarda Gereho, s ktorým som videla pekný romantický film Jeseň v New Yorku.
Vraj rada cestujete. Chystáte sa niekam v lete?
Rada cestujem, ale veľmi sa bojím lietadiel. Keby som sa mohla premiestňovať ináč, rada by som spoznávala rôzne kultúry a národy. Hoci sme na jednej zemeguli, veľmi málo sa poznáme. Pretože je lietadlo pre mňa zúfalstvom, pohybujeme sa v rámci našich dovoleniek všade tam, kde sa dá dostať autom. A kam pôjdeme toto leto? Premýšľali sme o juhu Talianska, ale rovnako nám vyhovuje aj Grécko.
Vaša herecká kariéra má už vyše tridsať rokov. Máte ešte nejaký herecký sen?
Kedysi som túžila po tragickej postave Shakespearovej Júlie. Teraz už nemám takéto priania. Celkom postačí, ak moja práca bude naďalej fungovať aspoň tak ako doposiaľ. V tomto pre hercov nepriaznivom čase mám dosť ponúk, aj veľa hrám.
V kabaretných programoch vystupujete vedľa vášho manžela, Nogu, či Piška ako jediná žena. Je to náročné?
Nikdy som sa nestretla s tým, že by mi niekto z nich nevyšiel v čomkoľvek v ústrety. Chlapci ma berú ako seberovnú, rovnocennú partnerku. Keď hráme spolu s Štefanom má to i tú výhodu, že sme aspoň raz do mesiaca spolu.
Kedysi ste hrali v rozprávke tučnú princeznú, ktorá cvičením schudla. Ako si udržiavate líniu?
(Smiech.) Zúfalo. Čo sa týka dodržiavania správnej životosprávy, som bezcharakterný človek. Občas si viem povedať, ale potom si oponujem - no a čo by som si nedopriala? A zjem aj tri čokolády. Potom zasa dva dni dietujem. Dvakrát do týždňa chodím cvičiť a zabehať si po Kolibe s našim psom, ktorý mi robí bodyguarda. Priznávam, s pribúdajúcimi rokmi som strašne zlenivela. Nedokážem sa odhodlať k mnohým veciam, ktoré mi kedysi nerobili problém.
Preslávil vás dabing telenovely Jednoducho Mária. Ešte sa venujete dabingu?
Málo, pretože nemám čas. Okrem pracovných povinností mám aj rodinné, a preto je niekedy problém začleniť ma do dabingu. Kedysi bola pre mňa dabingová robota gro práce, teraz ju robím minimálne. Navyše, už ma tak nepotrebujú, majú dosť mladých ľudí. Nakoniec, tak je to správne.
V roku 1994 ste sa za "Máriu" stali Ženou roka. Kto by si podľa vás tento titul teraz najviac zaslúžil?
Asi moja mama. Tá by si to však zaslúžila každoročne. Alebo by som to dala nejakej vychovávateľke v detskom domove, alebo lekárke, ktorá bojuje na detskej onkológii, alebo vedeckej pracovníčke, ktorá sa snaží nájsť ten správny liek...
Autor: Barbora Laucká / Foto: Desana Dudášová
