h jednotných roľníckych družstiev ešte pripomínajú zlaté časy budovania socializmu. „Vedecko-technický rozvoj – kľúč k intenzifikácii“, hlása jeden z nich.

Považujú aj po viac ako desiatich rokoch svoje rozhodnutie osamostatniť sa za správne?

Kaplna: zadosťučinenie

„Bolo to najlepšie, čo sa mohlo stať,“ tvrdí Tibor Tanács z Kaplny, obce na ceste zo Senca do Trnavy. Kaplna sa už v roku 1990 oddelila od severne ležiaceho Báhoňa. „Viete, ľudia mali predtým pocit, že sa všetko sťahuje do Báhoňa a na nás sa akosi zabúda,“ spomína.

Popritom Tibor kývne na okoloidúceho suseda, ten sa, keď počuje, o čom je reč, pristaví. „Ako súčasť Báhoňa sme boli len perifériou,“ myslí si František Tóth. Ešte aj po rokoch vníma osamostatnenie Kaplny ako zadosťučinenie. „Teraz je to tu len naše. Naše sú radosti, naše sú aj problémy,“ dodáva. Tibor mu dáva za pravdu: „Veľa sa zmenilo k lepšiemu. Veľa sa vybudovalo a veľa sa aj robí. Ľudia cítia, že je to ich.“

Tibor býva len pár krokov od obecného úradu, pred ktorým teraz stojí máj. V čase našej návštevy tam nikto nie je. „Často riešia problémy priamo na mieste. Nesedia v kancelárii, ale robia,“ hľadá vysvetlenie Tibor.

Igram: častí migranti

Od Báhoňa sa v roku 1990 odčlenil i Igram. Obec, ktorá má podľa posledného sčítania 548 obyvateľov, neoddeľuje od Kaplny okrem tabúľ s ich názvami vôbec nič. Hranica katastrov obcí prechádza záhradou rodinného domu. Jeho obyvatelia sa tak stávajú najčastejšími migrantmi. V ďalšom rodinnom dome sídli obecný úrad. Tu je pomerne živo.

Vít Hinca, ktorý si sem zašiel čosi vybaviť, vymenúva výhody samostatnosti v prvej osobe množného čísla: „Máme svoje peniaze, môžeme si budovať, čo chceme. Spravili sme po celej dedine chodník, zariadili sme si vlastnú školu.“ Používal by zámeno „my“, aj keby bol obyvateľom Báhoňa?

„Na jednej strane je dobre, že sme sa osamostatnili, že si robíme, čo chceme, na druhej strane financií je málo a čím je nás menej, tým je aj ich menej,“ hovorí pracovníčka úradu Jana Moravcová. Jedným zo zdrojov príjmov obecných rozpočtov sú totiž tzv. podielové dane, ktoré sa vyplácajú podľa počtu obyvateľov. „Ťažšie sa potom dajú vybaviť stavebné povolenia, kanalizácia,“ vysvetľuje.

A čo medziobecná spolupráca? „Aj sa o tom uvažovalo, že by si Igram a Kaplna spravili spoločnú kanalizáciu, ale… to je taká rivalita medzi obcami, nedajbože, aby sme jeden pre druhého niečo spravili,“ neskrýva Moravcová sklamanie.

Každý v inom okrese

Členenie z roku 1996 spôsobilo, že Báhoň sa ocitol v okrese Pezinok, Kaplna a Igram v okrese Senec. Ľudia sú však spokojní.

Jana Moravcová z Obecného úradu v Igrame: „Pre nás je Senec výhodnejší. Je tam lepšie spojenie.“

Prekvapuje informáciou, že Igram do okresu Senec presunuli na vlastnú žiadosť. „Báhončania majú zasa železničnú stanicu, majú to bližšie do Pezinka. Oni si zasa dali žiadosť, že chcú patriť tam,“ dodáva. Aj Tibor z Kaplny je spokojný: „Senec je pre nás v každom prípade výhodnejší ako Pezinok. Dá sa tam dostať oveľa skôr.“

Pavlice: neboja sa

Južne od Trnavy sa nachádza ďalšia trojica obcí, ktoré boli kedysi spolu. Slovenská Nová Ves i Pavlice sa od Voderád odčlenili v roku 1990, po takmer 25 rokoch. K tým, čo si na násilné pričlenenie v polovici 70. rokov pamätajú, patrí aj Etela Révayiová z Pavlíc. „My sme tu mali všetko vybudované a keď sme sa s nimi zlúčili, oni si budovali tam a na nás sa vykašľali,“ rozhorčuje sa. Nie je prekvapením, že osamostatnenie sa Pavlíc privítala. „Privítala a ako!“ Blízko stojaca pani jej pritakáva: „To je bez debaty.“

V Pavliciach žilo ku dňu sčítania 485 obyvateľov. V obci je materská i základná škola. Práve prechod právomocí v školstve na obce však spravidla u starostov vyvoláva najväčšiu hrôzu. Obyvatelia Pavlíc svoju starostku bránia: „Ona sa nebojí. Ona má tuto,“ ukazuje si na hlavu Etela Révayiová. „A napíšte, že sme s ňou veľmi, veľmi spokojní,“ máva nám na rozlúčku.

„Naozaj sa nebojíte?“ pýtame sa starostky Márie Šuranovej. „Nie, nebojím sa ničoho,“ odpovedá rázne, „všetky kompetencie okrem tej v oblasti stavebného zákona zvládneme.“

Obce môžu vytvoriť i spoločný obecný úrad. Aj Šuranová s tým počíta. „Určite budeme musieť vytvoriť spoločnú úradovňu. Žiadna z malých obcí si predsa nemôže dovoliť živiť jedného odborníka v oblasti výstavby.“ Sídlom spoločného úradu by podľa nej mala byť Trnava, prípadne Cífer.

Ministerstvo vnútra je však presvedčené, že by o sídlach spoločných úradov mala rozhodnúť vláda. Pripravilo i zákon o tzv. poverených obciach. Vláda o ňom aj na naliehanie Združenia miest a obcí, že popiera princíp dobrovoľnosti a zároveň umožňuje starostovi poverenej obce vládnuť i nad inou obcou, prerušila rokovanie. Šuranová so združením súhlasí: „Prečo by mal primátor Trnavy rozhodovať o tom, či sa v Pavliciach bude alebo nebude stavať?“

Voderady: spájať treba

V bývalej strediskovej obci Voderady vládne aj v pondelok napoludnie pracovná atmosféra. Ľudia, ktorí nie sú v práci, upravujú okolie svojich domov. Pri jednom z miestnych sa pristavujeme. Téma ho zaujala, prestáva kosiť. „Segregácia dedín je proti môjmu vkusu,“ hovorí Milan.

Nie je to tým, že pochádza práve z obce, od ktorej sa iné dve odčlenili? „Nie, nepochádzam odtiaľto. Priženil som sa sem len pred piatimi rokmi.“

Ako vysvitá, zaujíma sa aj o decentralizáciu. „To je správne, všetko má ísť dole, ale… Školy predsa nemôžu viesť obecné zastupiteľstvá. Na to niet dostatok vzdelaných ľudí. Vláda to spustila a teraz nevie, čo ďalej. To je absolútne nepripravená záležitosť,“ hovorí. O potrebe spoločných úradov je presvedčený. „Ak to nespraví vláda, tak to spravia obce.“

Slovenská Nová Ves: ostýchavo

V Slovenskej Novej Vsi postávajú pred obecným úradom skupinky žien. Pri pohľade na diktafón im nie je príliš do reči. Napokon sa jedna osmelí. „Nežije sa tu zle. Vodovod spravili, plyn zaviedli, telefón, káblovú televíziu zaviedli,“ uvažuje nahlas Valéria Jurčová. Hovorí v tretej osobe množného čísla. Že by si ešte nezvykla, že žije v samostatnej obci? Hovorí, že nepochádza odtiaľto, pri zmienke o starostovi však ožije: „Tu niet iného človeka, čo by to na seba zobral. Mladí sa toho boja a rozumnejších ľudí tu niet.“

Bellova Ves: 162 obyvateľov

Ani Žitný ostrov osamostatňovanie obcí začiatkom 90. rokov neobišlo. Snáď najlepším príkladom je Bellova Ves, ktorá sa odčlenila od Blahovej. Dnes má 162 obyvateľov, ale „bežne máme 180“, zdôrazňuje pracovníčka tamojšieho obecného úradu Eva Csicsayová. „Škoda len, že vždy, keď je to dôležité, teda keď máme dostať podielové dane, tak práve vtedy sa to zníži,“ povie s úsmevom.

Rozhodnutie o osamostatnení bolo podľa nej správne, aj keď sa odvtedy veľa zmenilo. „Obec bola v čase, keď sa odčlenila, vo veľmi dobrej pozícii.“ Mala mnoho domov so záhradami, pozemkami. „Sme jednou z mála obcí, čo priťahujú Bratislavčanov. Na Žitnom ostrove si Bratislavčania bežne chatky a rodinné domy nekupujú, pretože je osídlený Maďarmi, ale Bellova Ves a Blahová boli kolóniami, ktoré obývali väčšinou Slováci,“ hovorí s prízvukom.

„Nie sme ani plynofikovaní, ani nemáme vodovod,“ povie o obci Eva Csicsayová. Práce na vodovode stoja od roku 1990. „Je to spoločné dielo s Blahovou. Spočiatku sme naň dotácie dostávali. Dobrých šesť rokov však už nie. Máme tam vložených sedem miliónov,“ vzdychne si.

A prechod právomocí? „Aparát na to nemáme a ak by sme aj niekoho chceli zamestnať, finančne by sme to asi neutiahli. Spoliehame sa však na to, že budeme mať spoločný obecný úrad v Šamoríne.“

Je možné, že vláda o spoločnom úrade rozhodne inak. „To si neviem ani len predstaviť,“ neskrýva Csicsayová rozhorčenie. „Snáď dospejeme k lepšiemu, a nie k horšiemu,“ nádeja sa.