Podstatou nezhôd medzi G. Bushom a európskymi lídrami sa postupne stáva fundamentálne odlišná vízia budúceho fungovania sveta. Počas studenej vojny stáli proti hrozbe sovietskeho bloku USA a Európa, spojené Severoatlantickou alianciou, svorne ako jeden muž. Dnes, keď je pre západné krajiny ústrednou hrozbou medzinárodná nestabilita a terorizmus, sú spojenci v NATO oveľa menej jednotní v tom, ako týmto novým hrozbám čeliť.
Ide sčasti o transatlantické rozdiely vo výške výdavkov na zbrojenie a teda vojenského potenciálu. USA vydávajú na obranu oveľa viac než ich európski spojenci; výsledkom je, že majú vojenský potenciál, ktorý sa líši nielen kvantitou, ale i kvalitou.
Dôsledky tohto rozdielu sme videli v Afganistane. Hovorilo sa o článku 5 Dohody o Severoatlantickej aliancii, akoby útok na dvojičky bol útokom na celú alianciu. Mnoho ľudí čakalo, že Amerika vyzve NATO na kolektívnu odvetu. Bushova vláda sa však rozhodla, že vojnu rozpúta v podstate sama: na takú malú vojnu predsa nepotrebuje európskych spojencov. V posledných fázach bojov napriek tomu v horách pozdĺž afgansko-pakistanskej hranice operovali francúzske stíhacie lietadlá Mirage a britské, nemecké, dánske a nórske zvláštne jednotky.
Len čo sa plánovaný obranný rozpočet USA zvýši, stane sa z transatlantickej trhliny vojenského potenciálu hlboká priepasť. Fungujúca vojenská spolupráca medzi USA a Európou bude zrazu nemožná. Európa by sa mala snažiť túto priepasť akosi preklenúť, sú tu však dve ale.
Prvým problémom je, že európske NATO sa skladá zo 16 samostatných štátov, 16 samostatných obranných rozpočtov a 16 samostatných armád. Aj keby sa jednoduchým súčtom rozpočtových výdavkov všetky krajiny boli schopné vyrovnať armádnym výdavkom Ameriky, nemali by sa ako vyrovnať jej vojenskému potenciálu, iba zlúčiť svoje výdavky do jediného spoločného rozpočtu. Pokiaľ teda Európa nebude jednotnou federáciou, nemôže sa Amerike v tomto smere vyrovnať.
Druhým, nemenej dôležitým bodom je to, že Európania neprikladajú rýdzo vojenskému potenciálu taký silný význam a hodnotu ako Američania. Nie všetky tieto dôvody sú ušľachtilé: v priebehu studenej vojny sa niektorí európski spojenci naučili na Amerike priživovať.
Nejde však len o priživovanie. Z Washingtonu môže posledných päťdesiat rokov vyzerať ako história víťaznej studenej vojny proti vonkajšiemu nepriateľovi. Ale rovnaké obdobie videné z Európy je históriou pomalej, vytrvalej snahy nájsť politické, ekonomické, právnické a inštitucionálne alternatívy k vojenskej sile ako spôsobu riešenia geopolitických problémov. Celé stovky rokov európske krajiny bojovali medzi sebou. V prvej polovici 20. storočia sa im podarilo tieto konflikty priviesť k dvom svetovým vojnám a Európu premeniť na márnicu. Po druhej svetovej vojne sa obrátili k novému spôsobu politiky - k veľkému experimentu európskej integrácie a budovania inštitúcií.
Toto inštitucionálne budovanie sa ešte zďaleka nekončí, ale stačilo už zmeniť európske postoje. Európania sú teraz nezvratne odhodlaní podporovať mierové riešenia medzinárodných problémov. Súčasná americká vláda naopak kladie oveľa väčší dôraz na vojnu a vojnovú rétoriku.
Za tým, že Európania kladú dôraz na udržiavanie mieru a rekonštrukciu na Balkánskom polostrove, sú lokálne dôvody. Vojna v tomto regióne je priamou hrozbou európskych záujmov a stability. Európske vlády majú teda priamy záujem o propagovanie mieru. Vlády krajín EÚ okrem toho rozhodli, že všetky tieto krajiny sú spolu s krajinami strednej a východnej Európy legitímnymi kandidátmi na členstvo v EÚ.
Predstava masívneho rozšírenia určuje hlavnú úlohu dnešnej EÚ: ako posilniť európske inštitúcie, aby zvládli riadenie Únie, ktorej členská základňa sa rozrastie z pätnástich na dvadsaťsedem (a možno viac) krajín.
Pokiaľ budú vlády krajín EÚ schopné posilniť centrálne politické inštitúcie, rozšírenie by mohlo prebehnúť úspešne; pokiaľ nie, proces rozšírenia by sa mohol spomaliť. S posilnenými centrálnymi inštitúciami by Európska únia navyše mohla výrazne postúpiť smerom k súvislejšej európskej bezpečnostnej a obrannej politike. Nech si však nikto nemyslí, že Európania začnú sile vojenskej moci prikladať rovnaký význam ako Amerika.
Autor: IAN DAVIDSON(Autor je poradcom a redaktorom European Policy Centre v Bruseli)
