V situácii, keď nezamestnanosť v Argentíne presiahla 20 percent a je veľmi ťažké nájsť si zamestnanie, si niektorí nezamestnaní vypĺňajú čas prácami, ktoré sa dlho považovali za ženské – upratovaním v kuchyni, supermarketoch a vedením domácností. Jedným z nich je aj Jorge Alvarez, ktorý upratuje doma v čase, kým jeho manželka pracuje ako zdravotná sestra v nemocnici. FOTO – TASR/AP
Chudobné deti omdlievajú v argentínskych školách od hladu. Iné zase vracajú, keď im v škole dajú kakao a chlieb, pretože pre ich prázdne žalúdky je to ťažko stráviteľné.
V krajine, ktorá je jednou z najväčších producentov obilia, hovädzieho mäsa a sóje na svete, kde je pôda taká úrodná, že, ako sa hovorí v jednom vtipe, napľuješ a rozkvitne kytička, panuje chudoba a hlad.
Joel Medina si ani nepamätá, kedy dal naposledy nejaké jedlo do chladničky. Radšej ju preto vypol, aspoň ušetrí za elektrinu. Jeho syn Hernán chodí do školy často bez raňajok a pre absencie musí opakovať ročník.
„Vymeškal som už veľa hodín. Bolí ma žalúdok,“ hovorí pokojne devätnásťročný Hernán, ktorý žije s otcom v nedostavanom dome so špinavými podlahami a prázdnou špajzou.
Jeho päťdesiatsedemročný otec sa prisťahoval do Buenos Aires zo zalesnenej provincie Misiones. Po Berazategui, robotníckom predmestí Buenos Aires, kde vidíte chatrče vedľa luxusných sídel, chodí s vozíkom, do ktorého zbiera odpad. Keď predá sto starých fliaš, zarobí tri pesos, teda necelý dolár. To je však preňho dobrý deň, môže si kúpiť jedlo.
Bieda je všade a štát už nedokáže ľuďom zabezpečiť ani základné služby. Nemocnice nemajú lieky, policajné autá stoja odstavené, pretože nie je za čo natankovať benzín, v bankách nie sú peniaze. A deti hladujú.
Od ekonomického krachu koncom minulého roka pribúda k osemnásťmiliónovej armáde chudobných denne ďalších 17 500 ľudí s podobným osudom. Šesť miliónov argentínskych detí žije v chudobe a 24 percent rodičov nemá prácu. Od januárovej devalvácie pesa sa ceny základných životných potrieb zvýšili o 35 percent.
Od marca, keď sa po hlavných prázdninách začal nový školský rok, zaznamenávajú pedagógovia stredných a nižších škôl v Berazategui nápadné zhoršenie prospechu u chudobných detí.
Dôvodom je hlad.
Osvaldo Pagnutti, riaditeľ jednej zo stredných škôl už ani nedúfa, že by mohli pomôcť úrady, ktoré musia tlačiť peniaze, aby mali na mzdy. Obrátil sa preto na učiteľov a bohatších rodičov a dosiahol, že najbiednejší žiaci dostávajú raňajky v škole.
Škola má 800 žiakov, z ktorých je podľa riaditeľa celá polovica v ťažkej situácii. Jedlo dostávajú síce len 29, ale Pagnutti vie, že by to potrebovalo dvojnásobne viac študentov. Niektorí sa o prídel však hanbia požiadať. Jedlo sa rozdáva počas dopoludňajšej prestávky v miniatúrnej kuchynke oddelenej závesom. Učitelia si hladných detí všimli až vtedy, keď v triede omdleli a so zrýchleným pulzom a podchladené ich museli previezť do nemocnice.
Maria Angelica Garguilová, riaditeľka ďalšej školy, má zase inú skúsenosť. Niektoré deti, ktoré tiež dostávajú v škole raňajky, v pondelok vracali, pretože kakao bolo pre ne po víkende, keď takmer nič nejedli, príliš mastné. Teraz dostávajú namiesto neho čaj, aby si na výživnejšie jedlo zvykali postupne.
Ešte dramatickejšia je situácia na dedinách. V hornatej oblasti severozápadnej Argentíny je podľa katolíckeho kňaza Jesúsa Olmeda podvyživených 40 percent detí. V provincii Jujiy spravuje Olmedo trinásť jedální, kam sa prichádza najesť denne 1600 detí.
Marcelo Valerio bojuje s rovnakým problémom na juhu krajiny. Štyridsaťštyri indiánskych detí z dediny Comallo živí tým, čo uloví – lamami a zajacmi, pretože od vlády sa pomoci určite nedočká.
V niektorých školách v Berazategui zrýľovali dvory a začali pestovať zeleninu. Používa sa nielen na prípravu jedál v škole, ale sa aj posiela do najchudobnejších rodín. Dospelí sa tak učia, ako sa uživiť z úrody v záhradke.
„Máme veľa detí, ktoré jedia len to, čo dostanú v škole,“ hovorí Garguilová.
Učitelia z jej školy často siahajú do vlastných poloprázdnych peňaženiek, aby nakúpili žiakom učebnice a ceruzky. Mnohým pomáhajú zas spolužiaci.
Cristián, syn Nelidy Sotovej, jedáva v škole a jej mladšie deti v charitatívnej vývarovni. Keď Cristián prestal chodiť do školy, pretože zodral posledné topánky, spravili spolužiaci zbierku a kúpili mu nové.
Sotovci sú úplne na dne.
„Peniaze? Robíte si žarty? Jediné, čo máme, je pomoc od rodiny,“ hovorí pani Nelida.
Rovnako ako ostatní Argentínčania aj ona je presvedčená, že za ich biedu môžu politici, ktorí sa od krvavých decembrových pouličných konfliktov už ani neukážu na verejnosti.
Pre Joela Medinu sú všetci politici zberbou, napriek tomu si však za svoj volebný hlas vezme príležitostne od akejkoľvek strany úplatok desať pesos. Zarobí tak trojnásobne viac ako pri dennom trmácaní sa s fľašami. Na stole má Bibliu, ale z jeho tváre vyžaruje beznádej. Má jediné želanie – aby Hernán doštudoval a stal sa právnikom. Už teraz však vie, že Hernánova šanca nájsť si po skončení školy prácu je minimálna.
„Akú cenu má štúdium, keď niet práce? Ale ja aspoň chcem, aby mal na ňu právo,“ hovorí Joel.
Nelida Sotová si myslí to isté.
„Vzdelanie je jediné, čo nás môže spasiť. Hlúpy národ volí hlúpych vodcov.“
(čtk)
