FOTO – ARCHÍV, ČTK
2002
1972
Nabitá hala s 12 000 divákmi stíchla. Pri trénerke Poline Astachovovej netrpezlivo prešľapuje útla dievčinka v snehobielom úbore s výrazným červeným lemovaním. Hlavná rozhodkyňa dáva pokyn. Oľga Korbutová vycupitá päť schodíkov, usmeje sa na divákov. Ticho. Ešte ľahký úklon pre hlavnú rozhodkyňu.Oľga pristupuje ku kladine. Vyskočí. Zopár ľahších prechodov, niekoľko výdrží, kotúľov. Perfektné, bezchybné. Znovu ľahký rozbeh, premet vpred a krátke zastavenie. Chvíľočka sústredenia. Celá hala tuší, že sa čosi udeje. Zrazu Oľga vyskočí do výšky. Akoby ju pružinou ktosi vystrelil. Rýchle zabalenie tela, salto a bezpečný dopad späť. Na desaťcentimetrovú kladinu. Tisícky divákov, ktorí to všetko sledovali so zatajeným dychom, si prvý raz počas Oľginej zostavy vydýchli. Ťažko bolo uveriť, že čosi podobné je vôbec možné. Mníchov videl prvé salto nad kladinou v histórii ženskej gymnastiky. Odvtedy prešlo tridsať rokov. Ako ich prežila hrdinka mníchovskej olympiády z roku 1972?
Ak novinári neoblomne trvajú na tom, že Oľga Korbutová sa v športovej gymnastike stala pojmom, nežiada sa mi odporovať im. Bolo by predsa hlúpe odmietať niečo, čo ti už nikdy nikto v živote neponúkne.
Oľga Korbutová o svojej hviezdnej gymnastickej kariére
Z miláčika Ameriky zlodejka?
Každé obdobie v živote človeka, aj to zlé, trvá len nejaký čas. Vždy sa však skončí, ale predtým človeka buď zlomí, alebo ho vnútorne posilní. Mnohé životné okolnosti ma poznačili útrapami, ktoré mi umožnili vidieť svoje chyby a hľadať spôsob, ako ich odstrániť. A napraviť ich včas, kým nebolo neskoro.
Oľga Korbutová vo svojej autobiografii Žila raz jedna dievčina
Pred štyrmi mesiacmi sa meno jednej z najlepších gymnastiek všetkých čias dostalo opäť do médií. Tentoraz v nepríjemných súvislostiach.
Oľga Korbutová, ktorá žije už jedenásty rok v USA, odišla totiž z obchodu bez zaplatenia. Účet v samoobsluhe v atlantskej štvrti Nocross, kde sa 47-ročná gymnastka venuje gymnastickým talentom, bol 19 dolárov. Z obchodu si vyniesla syr, ovocie, čaj, figy a čokoládový sirup. Chytila ju strážna služba a okamžite zavolala políciu.
„Bolo to celé nafúknuté, išlo o nedorozumenie. Oľga si totiž v aute zabudla peňaženku, a tak si išla s nákupným košíkom po ňu. Vôbec nemala v úmysle odísť bez zaplatenia,“ povedal Korbutovej manažér Kay Weatherford.
Napriek tomu však člen strážnej služby olympijskú víťazku zadržal.
„Považovali sme to za krádež. Napriek tomu, že sme vedeli, že ide o významnú športovkyňu, museli sme postupovať rovnako ako pri každom inom zatknutí. Odfotili sme ju, zobrali odtlačky prstov. Pani Korbutová nerobila žiadne problémy.“
Oľga sa však obvinením cítila ukrivdená.
„Dávam tu deťom svoje srdce, skúsenosti, všetok svoj trénerský um. Asi by som bola zlým príkladom, keby som zlyhala kvôli dvadsiatim dolárom. Určite by som sa kvôli nim neponížila tak, žeby som kradla.“
Po tom, čo zaplatila kauciu 600 dolárov, ju prepustili. Hladina však bola rozvírená a onedlho sa v denníku Atlanta Journal Constituion objavila správa, podľa ktorej vlani v decembri objavila polícia v dome Oľgy Korbutovej v Duluthe falšované stodolárové bankovky. Lenže, ako sa ukázalo, v tom dome Korbutová nebýva už od roku 2000.
Napriek tomu všetkému na Oľgu, najlepšiu svetovú športovkyňu roku 1972 v novinárskej ankete ISK, padol nepríjemný tieň. Oživilo sa pritom aj obdobie spred niekoľkých rokov, keď Oľgu kritizovali za jej „tyranské trénerské metódy“ a za to, že americké deti označila za drzé, rozmaznané a lenivé, ktoré v gymnastike nič nedokážu.
Oľga v Bratislave
Poviem otvorene, Oľgin charakter nie je práve anjelský. Niektoré svoje kroky nedokáže po čase vysvetliť dokonca ani ona sama.
Bývalý prezident Medzinárodnej federácie športovej gymnastiky Jurij Titov
Na jar roku 1988 som sa s hrdinkou mníchovskej olympiády prechádzal ulicami starej Bratislavy. Malá, útlučká, ale s riadne podrezaným jazykom. Nebola to však už tá známa žiariaca „školáčka“ z Mníchova s dvoma chvostíkmi po bokoch hlavy. Veľká kariéra zostala iba v spomienkach. A nielen v príjemných.
Po niekoľkých „stoličných“ mi bez zábran porozprávala dokonca o sexuálnom zneužívaní neplnoletých gymnastiek jej trénerom Renaldom Knyšom. Nemecké bulvárne médiá to „odhalili“ pred dvoma rokmi. Ona mi o tom rozprávala už v čase, keď sa o takom niečom hovoriť nesmelo. Znamenalo by to totiž pošpinenie socialistického športu a nech by bol tréner akokoľvek nemorálny, jej tvrdenie by bolo vyhlásené za lož.
Ale ako mi vtedy Oľga povedala, všetko prebolelo. Zaspomínala si aj na víťazné chvíle z Mníchova v roku 1972 a na vzťahy v olympijskej gymnastickej výprave.
Mala 17 rokov, merala 155 centimetrov a vážila iba 38 kilogramov. V ženskej športovej gymnastike však dovtedy nevídanými náročnými prvkami spôsobila revolúciu. A ako to ovplyvňovalo vzťahy v kolektíve? O „zbornej“ – nech už išlo o akýkoľvek šport – sa predsa vždy hovorilo, že v nej vládne športový duch a pohoda.
„To bola práve tá schizofrénia celej našej spoločnosti. Veľmi výrazne sa to prejavovalo aj v športe,“ vysvetľovala pred štrnástimi rokmi Oľga Valentinovna. „Veď, preboha, o akej dobroprajnosti môže byť reč, keď ide o olympijské zlato, tituly. Hlúposti, nezmysly. Napokon gymnastika je tvrdý šport silných individualít. Skrytá nežičlivosť a závisť boli v mojich časoch celkom bežné a prirodzené. Prečo to nepriznať?“
Keď Amerika padá k nohám
Kedy už konečne príde Nixon? A tu sa zrazu odkiaľsi zboku, pretrhnúc obruč novinárskeho objatia, objavil mohutný, vysoký, urastený chlap. Prezident! Díval sa na mňa zvrchu, ako taká hora, a potom tak trochu ironicky, akoby nevinne, povedal: „U-u-u, akáže si len maličká!“ Mne sa na to hlava zasekla akoby v kŕči, v takej skôr vyzývavej polohe, a takmer bezchybne napodobňujúc jeho intonáciu som mu zakontrovala: „U-u-u, akýže si len veľký!“
Až o rok, po prijatí v Bielom dome, mi tlmočníčka vysvetlila, že moja odpoveď s citoslovcami „úžasu“ nadobudla trochu iný zmysel. Ale poviem vám, po mojich slovách adresovaných Richardovi Nixonovi sa nálada zdvihla, všetci, vrátane neho, priam burácali smiechom. Pochopila som, že všetko je O.K.
Z autobiografie Oľgy Korbutovej Žila raz jedna dievčina
Oľga sa stala hrdinkou mníchovskej olympiády. Získala tri zlaté, jednu striebornú a na všetkých náradiach bola vo finále. Športový svet mal novú hviezdu.
„V marci roku 1973 ma svojím prijatím prekvapila Amerika. Na Kennedyho letisku v New Yorku ma čakali davy ľudí s transparentmi: Vitaj, Oľga!, Oľga, máme ťa radi!. Stále to mám pred očami. Spomínam si, ako ma v tej chvíli pošteklil červík spokojnosti: Ha, veď absolútnou olympijskou víťazkou v Mníchove bola Turiščevová, a tu oslavujú mňa. Bol to skvelý pocit.“
Počas amerického turné si naozaj užila slávy. Vypredané dvadsaťtisícové haly v šiestich amerických mestách, nespočetné interview pre televízne spoločnosti. Samozrejme, aj pre NBC, ktorá počas olympiády predstavila Oľgu celej Amerike ako smutnú bieloruskú Popolušku. Plačúcu, nešťastnú, pretože rozhodkyne jej „ukradli zlato“. Stalo sa to po jedinečnom cvičení na jej najobľúbenejšom náradí – na bradlách s nerovnakou výškou žrdí. Po precízne zacvičenej zostave, akú dovtedy svet nevidel, dostala iba 9,80 boda. A NBC snímala: Plačúcu Korbutovú, protestujúce hľadisko, „dederónku“ Eriku Zucholdovú, ako utiera súperke slzy.
A teraz bola hrdinka tejto story v Amerike na návšteve. New York, Atlanta, Buffalo, Chicago. A samozrejme, Washington a už spomínané prijatie v Bielom dome. V Chicagu jej starosta mesta Richard Dick Dailey udelil dokonca čestné občianstvo mesta s pamätnou medailou. Navyše, obyvatelia Chicaga si na počesť gymnastky z Grodna ešte niekoľko rokov po jej návšteve pripomínali 26. marec ako Deň Oľgy Korbutovej.
A v Atlante? V jednom obchode sa jej napríklad zapáčila nádherná svadobná róba, hoci na vydaj vtedy ešte vôbec nepomýšľala. Veď mala len osemnásť. Jedna z prestížnych reklamných firiem jej však túžbu po krásnych šatách splnila a pohotovo ich zaplatila.
„Zrazu mi však šaty z hotela zmizli. Vraj ich ukradli. Začalo sa pátranie po zlodejoch. Tušila som, že niečo nie je v poriadku. A ani nebolo. Na druhý deň mi tá istá reklamná agentúra veľkoryso podarovala nové svadobné šaty. Nechýbali kamery, a tak si to večer mohla pozrieť celá Amerika. Sú to jednoducho majstri imidžu.“
Černobyľské následky
Keď som bola dieťa, chodievali sme celá rodina na maliny. Každý dostal litrový pohár s príkazom: „Kým nenazbieraš po samý vrch, ani jednu do úst.“ Ten príkaz sme sväto plnili. Ale len čo bol pohár plný, jój, či sme len dokázali hodovať v malinčí. Priznám sa však, že pri zbieraní malín som sa musela premáhať. Mechanická, jednotvárna a nudná činnosť. Zato hríby alebo rybačka, to bolo iné! Tam sa ocitáte v akomsi veľkom očakávaní nádeje, šťastia, úspechu. Zvláštne. Táto črta môjho charakteru sa prejavila aj v rokoch, keď som dobýjala gymnastické vrcholy.
Z autobiografie Oľgy Korbutovej Žila raz jedna dievčina
Korbutová nezažiarila len ako vynikajúca gymnastka, rovnako sa vyšvihla aj medzi najlepších trénerov. Už počas jej trénerského pôsobenia v Minsku sa začalo hovoriť o vynikajúcej bieloruskej gymnastickej škole. Čoskoro sa objavili prvé hviezdy z tejto liahne – Svetlana Boginská, Svetlana Baitová. A hoci ich netrénovala priamo Oľga Korbutová, v pozadí bolo cítiť práve jej trénerský rukopis.
Potom však prišiel 24. apríl 1986. Černobyľ vtrhol zničujúco a deprimujúco aj do života Oľgy Korbutovej. V tom čase žila v Minsku, bola už vydatá, jej manželom bol populárny spevák, gitarista a člen špičkovej kapely Pesňari Leonid Bortkevič. Spolu sa tešili z malého syna Richarda.
„Ten smutný černobyľský mrak je najtrpkejšou kapitolou v mojom živote. Na vlastnej koži som pocítila, kam až môže dospieť nezodpovednosť štátu voči jeho občanom. Veď o skutočných následkoch Černobyľu sme ani my, v Minsku, neboli dlho informovaní. Postupne sa takmer desaťtisíc detí nad sedem rokov ocitlo v nemocniciach. Neboli však lieky, dostatok prístrojov, o peniazoch ani nehovoriac. Ako matka som upadala do stavu bezmocnosti, zúfalstva,“ zdôverila sa mi so smútkom v očiach Oľga.
„Po synovi Richardovi, o ktorého som mala po černobyľskej katastrofe najväčší strach, sme s manželom veľmi túžili po dcérke. Začala som však trpieť častými bolesťami hlavy, bývala som unavená, mala som zvýšený krvný tlak a zmocňovala sa ma dovtedy nepoznaná vnútorná apatia. Nechala som sa teda vyšetriť, nechcela som predsa priviesť na svet choré dieťa. Podrobná prehliadka ukázala zvýšenú dávku rádioaktivity v tele a lekári mi, prirodzene, ďalšie dieťa neodporúčali.“
Aj preto sa Korbutová rozhodla odísť do Ameriky. Tam našla pochopenie, pôdu pod nohami, pokračovala v trénerskej práci. Postupne nadobudla opäť bývalú energiu a založila si vlastnú gymnastickú školu.
Bez ozveny nezostala ani jej výzva na podporu deťom postihnutých černobyľskou katastrofou. Spojila sa s dobročinnou spoločnosťou Emergency Help for Children, ktorá odštartovala mimoriadne úspešnú finančnú zbierku na pomoc týmto deťom. Neskôr sa Oľga v prítomnosti Arnolda Schwarzeneggera stretla aj s vtedajším americkým prezidentom Georgom Bushom.
Usadila sa v Atlante, kde hľadá talenty a rozvíja ich v gymnastickej škole. Počas olympiády 1996, ktorá sa konala práve v Atlante, pôsobila aj ako šéfka olympijskej misie Bieloruska a vymenovali ju za predsedníčku Národného olympijského výboru Bieloruska. Na tomto poste sa však dlho neohriala. Práva šéfa bieloruského olympijského výboru si totiž privlastnil prezident Lukašenko!
Ale čo bolo horšie, rozpadlo sa jej manželstvo. Jej manžel Leonid sa po rozvode pred dvoma rokmi vrátil späť do Bieloruska. Zdá sa však, že Oľga Korbutová zvláda všetky životné prekážky s rovnakým nadhľadom, ako kedysi krotila desaťcentimetrovú kladinu.
Autor: Ľudo Pomichal
