Dona na jednej zo svojich potuliek. Opäť odchádza navždy preč.
Mark, prezývaný Plechový bubienok, behá zo všetkého najradšej za dievčatami. Jeho láskou je uhúkaná Linda.
Duggel je mierumilovný a veľmi obľúbený. Ešte aj Dona sa pred ním hanbí.
John je autista. Porozbíjal v kuchyni všetky šálky, ale riad utiera vzorne a veľmi rád.
Raňajky v Hill Cottage. Rezidenti sa za jedlom nenaťahujú, pekne dookola si ho podávajú. Sú naučení rešpektovať priestor spolusediacich. Akýmsi zázrakom sa Valery predsa len ocitala stále v našich tanieroch.
Jeden z domov – Hill Cottage – je domovom siedmich rezidentov a ich opatrovateľov.
Scotta Crawforda prezývajú Dinosaurus. Je to dobrák, ale lenivý. Miluje akúkoľvek hudbu.
Toto je Ben, ktorý si hovorí Batman a pracuje v pekárni.
Susan (vľavo) pracuje v tkáčskej dielni. Dohliada na ňu workshopmasterka Amanda
„Antropozofiu beriem s rezervou,“ hovorí Bibiana Dostálová, „s postihnutými som každý deň a prvoradé sú pre mňa vzťahy s nimi. V mnohom ma obohatili.“
Príbytky v garvaldskej usadlosti sa topia v zeleni.
Do sveta komunít zdravotne postihnutých ľudí sa Bibiana Dostálová, rodáčka zo Zeleného Hája pri Hurbanove, dostala cez pražskú waldorfskú materskú školu, kde niekoľko rokov pracovala. Začiatkom roka 1999 sa s pomocou holandskej nadácie Helios ocitla v jednej zo škótskych „camphille comunities“. Na usadlosti Dunkelt žila s postihnutými celý rok a borila sa s angličtinou. Po návrate na Slovensko ju to však opäť ťahalo do Škótska. A tak sa ocitla v Garvalde.
Čo ukrýva zeleň
Usadlosť Garvald pri mestečku West Linton leží asi 25 míľ južne od Edinburgu. Jej bývalý majiteľ bol antropozof a po druhej svetovej vojne ponúkol svoj majetok a šesťdesiat akrov pôdy na charitatívne účely. Dnes je všetka činnosť v Garvalde prísne kontrolovaná štátom. V jednej časti je farma, v druhej kempil, kde žije so svojimi opatrovateľmi 32 mentálne postihnutých dospelých ľudí. Pracuje a žije sa tam v duchu antropozofie, mysticko-filozofického učenia, ktorého zakladateľom bol Rudolf Steiner.
Priestranný areál ukrýva vo svojej zeleni zopár domov: hlavnú budovu s tanečnou sálou, tkáčskou dielňou, práčovňou a sídlom manažmentu, pekáreň, výtvarnú a košikársku dielňu, malý obchod s vlastnými výrobkami. Okrem toho sú tam obytné domky Linden, Hill Cottage a Sycamore House.
Každý má svoju izbu
Bibiana je v Garvalde už druhý rok. Spolu s Dánkou Stinou, Češkou Dášou a Nemkou Susane žijú v domčeku Hill Cottage a starajú sa o sedem mladých ľudí s mentálnym postihnutím, ktorých tu volajú rezidenti.
Každý dom má svojho seniora, človeka s vyššou pozíciou, než je opatrovateľ. Senior má na starosti administratívu a „papierový“ chod domu. Mal by byť s rezidentmi v každodennom styku, nemusí však s nimi aktívne pracovať. V domčeku Hill Cottage je to senior Rob Crighton. Má tam svoj samostatný byt, kde žije s rodinou a dvoma deťmi. Každý opatrovateľ aj každý rezident má svoju vlastnú izbu.
Dobrovoľníci sa striedajú
Prácu opatrovateľov – dobrovoľníkov – robia mladí aj starí. Vystrieda sa ich mnoho. Pre rezidenta, ktorý tu trávi celé dni, je vďaka tomu život v Garvalde oveľa pestrejší.
Aj náš príchod rezidentov viditeľne potešil. Jeden z nich, John, jednému z nás hneď na privítanie poriadnu vypálil. John je autista a v detstve mal hydrocefalus – vodnateľnosť mozgu. Nedokáže vyjadriť svoje pocity, ale vďaka dokonalému sluchu vie presne reprodukovať repliky zo situácií, ktoré mu zasiahli do duše.
„Berie silné lieky, ktoré by položili aj koňa,“ hovorí Bibiana, „ale napriek tomu sa s ním dá pracovať. Keď má náladu, môžeme ho dokonca škrabkať na pätách.“
John sa správa nevyspytateľne, ale jeho osobná asistentka, modrovlasá Naomi zavalitej chlapčenskej postavy, ho zvláda perfektne. Počas nášho pobytu roztrieskal všetky šálky v kuchyni. Bol to jeden z jeho menej škodných zásahov.
Nesedíme pred telkou
„Čo je mojou tunajšou najväčšou skúsenosťou? To, ako viditeľne sa v takýchto podmienkach môže rozvíjať osobnosť mentálne postihnutých ľudí,“ hovorí Bibiana. „Najjednoduchšie je totiž nadopovať ich liekmi a posadiť pred telku. Z nás ju tu však nepozerá takmer nikto, a keď, tak veľmi zriedka. Najdôležitejšie je nepovyšovať sa nad nich a neriešiť si na nich svoje sebavedomie. Sú slabí a nemajú možnosť brániť sa.“
Bibiana je presvedčená, že na to, čo im v skutočnosti je a ako sa cítia, príde človek iba tak, že s nimi žije.
Raňajky s vyplazeným jazykom
Bibiana vstáva skôr ako jej zverenci a má čo robiť, aby sa o ôsmej všetci stretli pri raňajkách. Jeden sa nechce ani za nič zobudiť, druhý si donekonečna upratuje svoju izbu, tretí má záchvat plaču a štvrtý si v noci natrel na hlavu vlastné výkaly. Je to Alasdair, pekný mladý modrooký muž s poškodeným chromozómom x. Väčšiu časť noci prežije na záchode a väčšinu dňa so svojou riekankou o škatuli kornflexov. Škatule z kornflexov miluje a najväčšiu rozkoš mu robí trhať ich na márne kúsky. Alasdair pochádza z dobre situovanej rodiny. Mama si preňho občas príde, zoberie ho na víkend domov, vyoblieka do bielej košele a usadí k prestretému stolu so strieborným príborom. Tomu, čo jej syn niekedy vyvádza, nemôže uveriť.
Každý deň navždy preč
Každý deň dopoludnia majú rezidenti prácu. Jedni pomáhajú v práčovni, iní pracujú v dielňach pod vedením workshopmasterov, ďalší v záhrade, v pekárni alebo v kuchyni. A niektorí sa len prechádzajú a robia si svoje. Ako Dona. Ak práve nesedí v okne tkáčskej dielne a nahlas nenadáva, pobalí si svoje cédečka, všetkých macíkov strčí do svojich igelitiek a pravidelne navždy odchádza z Hill Cottage. Za doobedie aj niekoľkokrát prebrázdi celý areál Garvaldu, pozbiera škatule od masla, pokradne perá, ceruzky a vráti sa spokojná na obed. Dona je retardovaná. Keď má svoje záchvaty žiarlivosti, je schopná rozmlátiť všetko okolo seba. Vtedy ju zavedú do izby, kde sa vyzúri. Často si pri tom rozškriabe stehná až do krvi. Keďže pravidelne strháva z okna závesy, má ich upevnené na suchý zips.
Nič nesmie pôsobiť inštitucionalizovane
Pre všetky domy sa varí rovnaký obed. Stolovanie je malým rituálom, občas umazaným, ale poctivým. Jedno z nariadení znie – nič nesmie pôsobiť inštitucionalizovane. Na stole nesmie byť žiadna škatuľa, len vhodný kuchynský riad.
Susan je v kuchyni veľmi pracovitá najmä v obdobiach depresie. Tie sa striedajú s obdobiami absolútneho šťastia. Je mentálne retardovaná a trpí mánioudepresiou. V detstve bola zneužívaná. Jej najväčším koníčkom je pranie nohavičiek. Najradšej to robí v noci.
Veľmi poriadkumilovná je aj Valery, ktorá si najradšej zo všetkého prestavuje izbu. Rozpráva od rána do večera, miluje pikniky, video a jazdu na koni. Všetky akcie, vrátane návštev múzeí, galérií či firiem, absolvuje zásadne v kilte – škótskom národnom kroji.
Občas nejde rozlíšiť, kto je kto
Čo všetkých rezidentov zázračne spája, je hudba. V izbách si môžu počúvať svoju obľúbenú muziku, milujú spoločné koncerty, zábavu a tanec. Vďaka muzikoterapii sa dokážu neuveriteľne uvoľniť a striasť zo seba napätie i agresivitu. Na pravidelných „folk-dancingoch“ tancuje s nimi aj personál a vtedy je naozaj ťažké rozoznať, kto je kto.
„Niekedy sa naozaj cítim ako jedna z nich,“ hovorí Biba. „Keď mi denne niekoľko ľudí povie päťdesiatkrát to isté a ja musím stále trpezlivo odpovedať, mám toho niekedy dosť. Občas si musím sama pre seba priznať, akí sú neznesiteľní, nečistotní, otravní. Hneď ako môžem, utekám do prírody. Veľmi mi to pomáha.“
Oni môžu, my nesmieme
Základnou zásadou v Garvalde je vylúčenie akejkoľvek formy násilia zo strany opatrovateľa voči rezidentovi. Každé fyzické, psychické, inštitucionálne, finančné či nebodaj sexuálne zneužívanie je trestné. Rezidenta sa nemožno ani dotknúť. Nemožno ho slovne odbiť, ani sa tváriť neprítomne, pretože sa to chápe ako jeho ponižovanie a zosmiešňovanie. Niektorí z rezidentov si to uvedomujú a často to zneužívajú. V takom prípade sa nedá robiť nič iné, iba byť trpezlivý a pomáhať si konzultáciami s manažérom. Dostať z Garvaldu preč agresívnych rezidentov je veľmi ťažké.
„Myslím si, že to je dosť veľký kameň úrazu v tomto spôsobe spolužitia,“ hovorí Bibiana. „Mňa tu zatiaľ nikto nenapadol, ale bežne sa stáva, že niekto chodí s modrinou.“
Najviac sa cítia zraniteľné mladé opatrovateľky a väčšinou sú to ony, ktoré dlhodobejší pobyt v komunite nezvládnu a po pár týždňoch odchádzajú preč.
Ťažko ostať, ešte ťažšie odísť
Príliš dlhý pobyt na takomto mieste môže byť veľmi vyčerpávajúci.
„Nech je človek akokoľvek silný, po istom období sa ocitá v slepej uličke,“ hovorí Bibiana.
Ťažké je to najmä pre tých, ktorí tu majú celé rodiny. Senior Rob tu žije už pätnásť rokov a jeho život úplne zrástol s Garvaldom. Dnes však nie je schopný s rezidentmi komunikovať. Hoci sa usiloval oddeliť život svojich detí od svojej práce, ich výchovu nezvládol a jeho deti nepoznajú základné pravidlá slušného správania. V začarovanom kruhu je ťažké ostávať a ešte ťažšie z neho vystúpiť.
Pozor na ponožky
Opačným prípadom je Andy, sympatický päťdesiatnik. Ten svoj začarovaný kruh opustil v Amerike, kde roky pracoval ako psychológ. Vyčerpalo ho to a do Garvaldu si prišiel ozdraviť svoju dušu. Dnes je tu spolu s manželkou veľmi spokojný. Manželka vedie tkáčsku dielňu, on je obyčajným údržbárom. Prítomnosť postihnutých ľudí ho vôbec nevyrušuje, berie ich ako prirodzenú súčasť svojho života. Keď v deň nášho príchodu opravoval kúrenie, vrhla sa naňho rezidentka Rushin. To sme už vedeli, že jej úchylkou sú ponožky, ktoré musí skontrolovať vždy a každému, koho stretne. Ak jej to dovolíte, vzápätí vám siahne aj za tričko. A ak jej nedovolíte nič, vrhne sa do smetného koša. Miluje hrabať sa v komposte.
Recykluje sa všetko
Jednou z pozitívnych vecí v Garvalde je sebestačnosť a vysoká recyklácia odpadu. Usadlíci si v záhrade dopestujú zeleninu, v pekárni si pečú chlieb a pečivo, mäso aj mlieko majú z vlastnej farmy. Všetky potraviny a čistiace prostriedky, ktoré nakupujú, sú bez chemických prísad. Triedia všetko – papier, kartóny, plasty, sklo, hliník, železo, šatstvo, popol, dokonca aj cigaretové ohorky. Majú vlastné benzínové čerpadlo, dve autá a jeden mikrobus. Jedno z áut majú k dispozícii zamestnanci. Mladé opatrovateľky chodia na ňom po službe do Edinburgu alebo Glasgowa – do pubov, obchodov a na kultúru.
Odhalili sme páriky
Sexualita je zvláštnym bodom vnútorného poriadku v Garvalde. Žije sa tu predsa v komunite rodinného typu. Netrvalo dlho a odhalili sme páriky. Jemný útly Duggel z Hill Cottage, ktorého mozog poškodila ťažká epilepsia, má priateľku z Linden. July je riadny kus ženy a má dovolené chodiť za ním podvečer. Sedia spolu na lavičke pred domom, Duggiho hlava sa stráca v jej obrovskom poprsí a ona ho intenzívne bozkáva. Takto sa tuľkajú až do večierky. Potom ide každý svojou cestou.
Lisa a Jonathan sú spolu už vyše 15 rokov. On jej stále opakuje, ako ju miluje, a ona sa naňho vždy pre niečo nahnevá – len preto, aby ho potom videla kľačať pred dverami svojej izby.
Linda, známa svojím neustálym húkaním, sa páči trpaslíkovi Markovi, prezývanému Plechový bubienok.
„Je ich tu zopár sexuálne chtivých,“ hovorí Bibiana, „ale myslím si, že žiaden z nich nie je schopný vedome pestovať dobrovoľný pohlavný vzťah. Je na nás, aby sme s nimi o tom hovorili a vedeli odhadnúť ich potreby. Pri takýchto citlivých otázkach sa ukazuje, ako nám dôverujú.“
Prvá z východnej Európy
Bibiana prišla do Garvaldu z východnej Európy ako prvá. A problém pre manažment bol onedlho na svete. Kým študenti z krajín EÚ sem chodia voľne na stáže a pobyty, ktoré im výrazne pomôžu v bodovom systéme štúdia na vysokej škole, záujemcovia z krajín mimo EÚ potrebujú odporúčania najmenej dvoch ľudí. Samozrejme, odlišuje sa aj výška platu – tí z EÚ zarábajú minimálne dva razy viac. Pre tých mimo EÚ je zriadený fond na podporu, ktorý však nadriadení nevedia zatiaľ celkom vhodne využívať. Kompenzáciu predstavujú preplatené letenky, telefóny a nárok na ľubovoľný pracovný odev. Plat k tomu je dvesto libier mesačne.
Čo je komunita?
Pomenovať spôsob, akým sa žije v takejto komunite, naozaj nie je ľahké. „Myslím si, že ani nemá zmysel definovať to,“ hovorí Bibiana. „Komunitu tvoria ľudia. Antropozofiu beriem s rezervou, s postihnutými som každý deň a prvoradé sú pre mňa vzťahy s nimi. V mnohom ma obohatili. Každý človek je individualitou, má vlastné predstavy o živote. Sám vycíti, kedy začne žiť v kŕči, a je na ňom, čo s tým urobí.“
TEXT A FOTO – EVA ANDREJČÁKOVÁ
