Poľka AGNIEZSKA HOLLANDOVÁ, najslávnejšia súčasná európska režisérka, uviedla v sobotu bratislavskú retrospektívu svojich filmov.

Po celý večer sprevádzaná kompletným režisérskym výkvetom slovenskej kinematografie hovorila plynulou slovenčinou, do ktorej sa občas plietla čeština a poľština. Pri rozhovore pozorne počúvala otázky, pri slove Hollywood sa mračila a pri zmienke o poľskom filme a režiséroch zakaždým vypustila poľské neslušné slovo. Agniezska Hollandová emigrovala z Poľska v roku 1981, za najhorších čias generála Jaruzelského.

Študovala na FAMU a češtinu si vraj osviežuje prostredníctvom priateľov. V Los Angeles, kde väčšinou žije, sa stretáva s Ivanom Passerom. Ak je v Paríži, zavolá Milanovi Kunderovi. Slovenčinu sa naučila kvôli manželovi. Na Slovensku pred dvoma rokmi nakrúcala film Tretí zázrak a rada by sem – opäť na zákazku – preniesla svoj vojnový projekt pre americké štúdiá Universal. Okrem toho tu má režírovať jánošíkovský film podľa scenára Evy Borušovičovej.

Všetci tvrdia, že európsky film treba uznávať. Čo to je európska kinematografia?

„Táto kategória už takmer neplatí. Americký spôsob myslenia je už globálny, všeobecný. Medzi americkými a európskymi filmami je už len malý rozdiel.“

A aký?

„V Hollywoode je film tovarom slúžiacim zábave a režisér je len najatý výrobca. Americká kinematografia zarába čoraz viac a zároveň stráca svoju kedysi silnú identitu. Tú mala, kým robila hlavne pre vlastný trh. Potom začalo byť zahraničie dôležitejšie a dnes už musí americkému filmu rozumieť celý svet. V Európe aj v tých najkomerčnejších filmoch ide o osobnú výpoveď. Preto je režisér dôležitý.“

Keď nakrúcate v Hollywoode, tiež vyrábate iba produkty?

„Nie. Dúfam, že som si našla voľnú štrbinku. Snažím sa tam robiť európske filmy. Nechcem produkovať neosobné predmety. Mnoho veľkých režisérov obdivuje tradičný americký film, ja nie. Vždy som mala radšej Európanov alebo Japoncov.“

Tak prečo ste si vybrali práve Hollywood?

„Po emirgrácii som žila v Nemecku, ale nemohla som tam tvoriť, z viacerých dôvodov. Potom som odišla do Francúzska. Francúzske obecenstvo sa mi veľmi páči, ale Parížania sú snobi. Keď sa nepohybujete v salónoch, môžete tam existovať len veľmi ťažko. Inak je to úžasná krajina.“

Ale nemali práve poľskí režiséri vždy vo Francúzsku úspech?

„Áno, mali. Najskôr bol známy Wajda, a potom ho odvrhli, neskôr urobili filmového boha z Kieslowského a tiež sa na neho takmer vykašľali. Pre Francúzov sú filmy ako móda. Striedajú ich ako šatník.“

V Hollywoode sa cítite slobodne?

„V Spojených štátoch sa moje filmy páčili. Vravela som si, ak ma tu milujú, tak to skúsim. Ale rokovania v hollywoodskych štúdiách sa veľmi nelíšia od našich starých debát s politrukmi. Boja sa rozhodovať, najradšej by nerobili nič, aby nič nepokazili. Idú len na istotu, jeden film na leto, jeden na Vianoce a jeden na Oscara.“

Ako potom získavate peniaze?

„Musíte ich vždy trošku oklamať. Ale je to ťažké, cenzorov sme mohli aspoň opiť. Tiež by som rada urobila komerčný veľkofilm. Aspoň by mi zostali peniaze na veľmi zvláštne a obskúrne snímky, ktoré mám tak rada.“

Uvažujete ľavicovo. Mýlim sa?

„Vidíte, tiež sa toho desím.“

Čo zostalo dnes zo slávnej poľskej kinematografie?

„Nič. Politické témy z nedávnej minulosti, najmä Walesa alebo Jaruzelski, filmárov ani divákov nezaujímajú – stačí, že sa im venuje tlač. Letí síce vlna adaptácií historickej národnej literatúry, ale to nie je moja parketa a už je tiež vyčerpaná. Stále sú tu Wajda a Zanussi a ešte odrobinky mojej generácie. Kieslowski zomrel.“

Kde sú mladí?

„Nakrúcajú reklamy. Máme pár talentov, to je všetko. Mladí sú zbabelí a čakajú, koľko dostanú od štátnej televízie.“

Aké sú dnes veľké témy v európskom kine?

„Existenciálne. Najväčší úspech mali filmy ako Všetko o mojej matke alebo Tanečnica v tme, o metafyzike a láske. Alebo tohtoročný víťaz film z Cannes: komorný rodinný film o pravde a smrti.“

Aký je scenár Evy Borušovičovej Pravdivá história Juraja Jánošíka a Tomáša Uhorčíka?

„Veľmi sa mi páči. Zatiaľ zháňame peniaze, tomu príbehu však verím. Jánošík je aj poľským hrdinom. Bude to rozprávkový Jánošík, folklór, ak chcete.“

Pred niekoľkými dňami ste uvádzali prehliadku v Prahe. Takmer všetci novinári chceli, aby ste im porozprávali o Leonardovi di Capriovi, lebo je to hviezda. Nakrúcali ste s ním ešte pred Titanicom. Uznávate ho?

„Nakrúcala som s ním Úplné zatmenie a bola to skvelá spolupráca. Potom som s ním hovorila, keď už bol svetovým sex symbolom a idolom. Mám oňho odvtedy strach. Je talentovaný a silná osobnosť, ale tlak takého agresívneho uctievania je nevydržateľný. Poznám to, ak niekoho médiá vynesú hore, chcú tiež vidieť jeho pád.“