Predlohu inscenácie Krv nazvanú Plamene žiarivé označil Steinbeck za hru-novelu, teda za hru, ktorá sa ľahko číta, alebo novelu, ktorá sa ľahko zahrá. Pravda je to, že dialógy sa dali z textu poľahky vylúpnuť. Výrazná divadelnosť je aj v posunoch toho istého príbehu do rôznych prostredí, od cirkusu až po prístav. Ďalej je to už ťažšie: úvahy o otcovstve, o prenose informačných kódov z generácie na generáciu nejdú hercom do úst až tak ľahko.
Kauza, ktorá v hre prebieha, by sa dala pomenovať ako spoločná duša sveta verzus sebectvo génov. Nad miniatúrnym dreveným ostrovom uprostred všetkého a ničoho visí z divadelného neba scénicky dobre využiteľná hojdačka. Herci si mohli vyskúšať všetky možnosti geometrických vzťahov guľového výseku, jeho sečníc a dotyčníc.
Scéna Pavla Andraška vyzerá vlastne ako ilustrácia k Malému princovi. Na súkromnej planétke stretávame muža, ktorý sa trápi túžbou po potomkovi. Po niekom, komu nebude musieť nič vysvetľovať, pretože všetko podstatné už bude mať zakódované v krvi: vzťah k remeslu, pôde, rešpekt k rodinnej tradícii, talent. Čo však robiť, ak krv začne tiecť proti prúdu? Lano plodnosti sa niekedy aj pretrhne.
Johna Steinbecka biológia fascinovala, a to ešte netušil, akým zložitým spôsobom – medicínsky i eticky – budú deti prichádzať na svet na prelome storočí. Steinbeck ponúkol prastaré riešenie: neveru. Milenec Viktor (v dynamickom podaní Martina Kaprálika) sa po akte stáva vyhnancom odsúdeným na smrť. Vykonávateľom temnej spravodlivosti sa stáva kamarát Ed. Ján Kroner držal túto postavu v tlmenom výraze, skrývajúcom vnútornú silu. Jeho prílišná distingvovanosť však bola prekážkou autenticity postavy. Ten istý muž sa paradoxne stáva nástrojom prerodu hlavej postavy Joea Saula. Edov odchod zo scény sa dá chápať aj ako strata jednoduchých, každému vopred daných normatívov správania spoločnosti.
Marián Geišberg dostal hlavnú postavu Joa Saula – toho, ktorý zmúdrie, ale až po tom, čo sa sám veľa natrápil a mnohým ublížil. Herec nemal problémy presvedčiť divákov, že jeho postava existuje.
Jeho žena Mordeen je jednou z početných nehrateľných postáv. Keby mala pochybnosti, keby váhala medzi biologickým otcom a svojím manželom, bola by viac postavou a menej ikonou. Ale to by už asi bola iná hra. Na tejto postave aj napriek jemnému herectvu Lenky Košickej sa odrazilo azda najviac režijné váhanie medzi naturalizmom a štylizáciou.
Inscenácia napriek tomu nie je ponáškou na cool dramatiku, hoci je o krvi a spermiách. Devätnásty projekt tohto špecifického štúdiového divadla nadväzuje viac na poetiku Barč-Ivanových Dvoch či Anouilhovej Antigony. Je príjemné zistiť, že veľké štylizácie i veľké filozofie nachádzajú v tomto divadle svojho zaujatého i sústredeného diváka.
ZUZANA ULIČIANSKA
