FOTO – ČTK

Presne pred desiatimi rokmi – 8. júna 1992 – sa v brnenskej vile Tugendhat uskutočnilo prvé rokovanie predstaviteľov ODS a HZDS, víťazov volieb v ČR a SR, o štátoprávnom usporiadaní Československa. O tom, ako sa začalo delenie Česko- Slovenska, sme sa rozprávali s aktívnym účastníkom týchto rokovaní, vtedaj-ším podpredsedom ODS a neskorším podpredsedom federálnej vlády MIROSLAVOM MACEKOM.Jestvovalo vôbec nejaké riešenie usporiadania ČSFR, ktoré by uspokojilo aj českú aj slovenskú spoločnosť pri ich rozdielnych pohľadoch na ekonomickú reformu a štátoprávne usporiadanie?

Aj v ODS bolo viac názorov. Ja som bol presvedčený už dávno pred voľbami, že skôr alebo neskôr sa Československo rozdelí. Bolo viac všeobecných dôvodov, prečo tento štát nemôže zostať zachovaný. Po prvé, dvojčlenná federácia je z princípu nezmysel, federácia musí mať najmenej troch členov, aby sa dalo hlasovať a prijímať väčšinové uznesenie. V dvojčlennej federácii sa stále iba vyvažuje, a nie je čas na vládnutie. To, že nemôže byť viac ako dvojčlenná, som vedel už od roku 1990, keď sme spolu s Klausom ako členovia vedenia založenej ODS navštívili Jána Čarnogurského, a on už vtedy hovoril, že máme zostať spolu, ale do Európy má ísť každý osobitne. Vtedy som sa Čarnogurského spýtal, čo by na to povedal, keby sa urobilo krajinské usporiadanie Česko-Morava-Slovensko s vlastnými parlamentmi a jednou menovou bankou. Čarnogurský odpovedal, že je to úplne vylúčené, to by ste nás vždy prehlasovali. To bola veta, cez ktorú sa nedostanete, aj Klaus ju označil za nezmysel. Mne to odvtedy bolo jasné – vždy som pokladal Čarnogurského a KDH za podstatne väčších nie-priateľov spoločného štátu ako Mečiara.

Aké sú tie ďalšie dôvody?

Československo bolo umelým štátom, vytvoreným po roku 1918 z viacerých dôvodov – aj z Masarykových pamätí vyplýva, že vzniklo, aby sa vyvážil a prevážil nemecký živel v spoločnom štáte. Obe krajiny mali v minulosti spoločného veľmi málo – určite nemali spoločný štát, právny systém, sociálno-spoločenský systém, spoločenské povedomie, zvyklosti, vzťahy. Čechy mali bližšie k Viedni a Mníchovu ako ku Slovensku, a naopak. Tá umelosť sa prejavovala aj v tom, že kedykoľvek neexistoval vnútorný diktát štátu, ktorý všetky snahy o iné usporiadanie potlačil, tak pri akejkoľvek vonkajšej kríze mal štát tendenciu sa deliť, alebo sa rozdelil. Podľa mňa to bola otázka času, v koho réžii sa štát rozdelí, a išlo mi o to, aby to bolo pokojným spôsobom. Ja som sa na to veľmi vehementne pripravoval, dal som si vytiahnuť cez švédsku ambasádu starú zmluvu zo začiatku 20. storočia o rozdeľovaní švédsko-nórskeho súštátia – tento subjekt trval len sto rokov – a tam som okopíroval myšlienku delenia majetku. V ich prípade to bolo jednoduché v pomere 1:1. U nás to bolo podľa počtu obyvateľov veľmi veľkorysé – v pomere 2:1.

Po Slovensku sa potuluje mýtus, podľa ktorého ste krátko pred voľbami prišli za pánom Klausom a ukázali mu nejaké čísla – výpočet, koľko by Česko získalo na rozdelení ČSFR – a toto bol vraj pre Klausa rozhodujúci argument.

Neuvedomujem si, že by som vypracoval nejaký rýdzo ekonomický elaborát, ale rozhodne som vždy argumentoval aj tým. Osobne som presvedčený, že rozdelenie bolo pre Českú republiku, samozrejme, ekonomicky výhodné. Proti princípu delenia podľa počtu obyvateľov 2:1 mohol ťažko niekto niečo namietať. Myslím si, že pri pohľade na Slovensko v rokoch 1945 a 1990 nikto nepochybuje o finančných transferoch na Slovensko. Ani ja som proti tomu nikdy neprotestoval, lebo v spoločnom štáte sú také transfery nevyhnutné, pokiaľ sa má štát vyvíjať všade rovnako. Takisto je nepochybné, že Česká republika bola na tom podstatne lepšie, a to, čo jej zostalo, to celé federálne know-how, ministerstvá, spôsob, ako vládnuť, ako zmeniť už založené ministerstvá, to je svojím spôsobom väčšia hodnota pre štát ako napríklad železničné vagóny a stíhačky a továrne. Aj Mečiar mi to pri jednom stretnutí v kuloároch povedal – áno, pre vás je to jednoduché, vy rozdelíte štát, na Československú národnú banku napíšete Česká národná banka, na ministerstvách prerobíte cedule a tabuľky a všetko ide ďalej, kým my musíme v Bratislave nájsť budovy pre ministerstvá, potom ich zariadiť a nájsť ľudí, lebo väčšina federálnych Slovákov v Prahe zostane, a nám bude trvať roky, kým ich vychováme a oni sa to naučia robiť. A ja som mu musel dať za pravdu.

Aké boli prevládajúce tendencie v ODS pred prvým rokovaním vo vile Tugendhat v Brne?

Klaus bol obrovský federalista, z čoho som mal najväčšie obavy. On bol neuveriteľný federalista a bol ochotný ísť až na samotnú hranicu rozvoľnenia federácie. Bol ochotný pristúpiť na dva parlamenty, nejakú zastrešujúcu organizáciu, takmer aj na dve armády a iné veci, ktorým až tak nerozumel. Jediné, čo nebol ochotný akceptovať, boli dve menové banky.

Na tom stroskotali rokovania o spoločnom štáte?

Nedá sa to takto povedať. Klausovi postupne čoraz viac dochádzalo, že to bude nutné urobiť, ale spočiatku bol ochotný ísť do veľkých kompromisov, kam by som ja už nešiel.

Čo sa vlastne udialo na tom prvom rokovaní?

Po príchode si Klaus vyžiadal, aby sa s Mečiarom stretli sami, aby sa „očuchali“, a keďže to netrvalo plánovaných dvadsať, ale asi štyridsať minút, spýtal som sa Michala Kováča, s čím prichádzajú. Miško Kováč vtedy vytiahol pripravený zväzok, z ktorého mi bolo jasné, že je to jemne upravený dokument z roku 1968 o ekonomickom a obrannom spoločenstve. Keď sa potom vrátili obaja predsedovia a Klaus začal hovoriť, akoby sme začínali od bodu nula, ja som hneď vyskočil a povedal som, že sme došli oveľa ďalej a celé som to vysypal. Schválne som sa pozeral na Mečiara, ktorý totálne, ale totálne zbledol, pretože bolo zrejmé, že nastala situácia, ako keď vám niekto pred začiatkom hry ukáže karty, kam chce v závere dôjsť, a bolo jasné, že tadiaľ cesta nevedie. Potom sa už rokovania uberali kľukatejšími cestičkami, lebo toto nemohlo prísť hneď na začiatku na stôl, takže sme sa posúvali od otázok, aké typy federácie by boli prijateľné, ako by sa to malo rozvoľniť, až nakoniec k tomu, že sa to rozvoľniť nedá, lebo podmienka dvoch menových bánk bola jasná.

Hovoril vám niekedy Klaus o tom, na čom sa dohodli s Mečiarom, keď boli sami?

Myslím, že sa nedohodli vôbec na ničom, že si skôr hovorili o nejakej metóde, ako budú ďalej rokovať, neverím, že tam došli k nejakému záveru. Myslím, že obaja sú natoľko stratégovia, že by si neukazovali karty pred prvým rokovaním. Od začiatku bolo jasné, že sa hrá o to, že buď sa s českou stranou slovenská strana dohodne na nejakej veľmi voľnej konfederácii, čo uspokojí slovenskú stranu, alebo sa ten štát rozdelí – to bolo viac-menej jasné. Špeciálne Klaus mal neustále tendenciu rokovať s tým, že sa snáď podarí akosi udržať jednu menu a už by to bolo pre neho akceptovateľné.

Čiže otázka dvoch národných bánk a dvoch mien bola úplne základnou otázkou?

V podstate áno, dá sa to tak povedať.

Čím si to vysvetľujete?

Myslím si, že je to logické – pretože nech máte akokoľvek samostatné národné ministerstvá, môžete mať samostatnú obranu atď., ak nemáte v rukách menovú politiku a národnú banku, tak nie ste samostatným štátom.

Mečiar po prvom rokovaní hovoril, že vraj predstavitelia ODS boli po štyridsiatich minútach rokovania ochotní vyjsť von pred novinárov a vyhlásiť, že federácia skončila, ale že HZDS vás vraj muselo pred týmito vyhláseniami brzdiť. Je to fakt?

Takto by som to rozhodne nevyjadril, rozhodne sa nikto z našej strany počas tých rokovaní nevyhrážal, že na tlačovke oznámi, že sme sa nedohodli a že federácia končí. To by, mimochodom, Klaus nikdy nepripustil, pomerne dosť dlho mal predstavu, že sa podarí dohodnúť nejakú voľnú federáciu.

Mečiar takisto hovoril, že česká strana trvá buď na funkčnej federácii, alebo na konci spoločného štátu.

To áno, to sme hovorili, a ešte predtým, že s tým do toho rokovania ideme. Ale termín funkčná federácia je veľmi gumený. Klaus bol presvedčený o tom, že môže existovať pomerne dosť voľná federácia. Ale prvýkrát sa na našej strane začalo uvažovať o prípadnom ukončení rokovaní a neústavnom rozdelení štátu až v októbri v Jihlave.

Ako ste vnímali slovenskú reprezentáciu – skutočne Mečiarovi tak záležalo na samostatnom Slovensku alebo skôr tým druhým, Kováčovi, Kňažkovi, Húskovi?

Aj Mečiarov postoj sa vyvíjal. Myslím, že zo začiatku žil v predstave, že pre českú stranu by bolo veľmi obtiažne vnútropoliticky sa s rozdelením vyrovnať, a že pre neho osobne by tá slovenská samostatnosť s českou poisťovňou bola zaujímavejšia. Išlo mu o to, aby na Slovensku mohol vládnuť bez toho, aby mu do toho druhá strana mohla hovoriť. Túto predstavu by akceptoval, ale keďže veľmi rýchlo zistil, že pre českú stranu by to bolo neakceptovateľné, rovnako rýchlo sa zmieril s tým, že je nutné pokračovať k rozdeleniu štátu.

Istý čas vyzeralo rozdelenie ČSFR ako jasné, keď sa však začiatkom októbra rokovalo vo Federálnom zhromaždení o zákonoch o zániku federácie, slovenskí poslanci spolu s českou opozíciou tento zákon odmietli a prijali uznesenie o vytvorení komisie, ktorá mala pripraviť transformáciu ČSFR na čs. úniu. Ako ste si vysvetľovali tento postoj poslancov HZDS?

To je veľmi jednoduché, ani v HZDS, a ani v ODS nemáte vždy všetkých poslancov na reťazi. Zo strany HZDS išlo o posledný pokus tú najviac rozvoľnenú federáciu niekde zastaviť. Mne to až tak veľmi neprekážalo, lebo som vedel, že sa to tak nemôže skončiť.

Úprimne povedané, najviac energie a času ma nestálo rokovanie s HZDS, ale s poslaneckým klubom ODS, v ktorom nás niektorí poslanci až nepríčetne atakovali, že sme úplne blbí, že veríme Mečiarovi, keď nám sľúbi rozdelenie štátu, ale v nejakom okamžiku, keď to bude pre neho výhodné, povie dosť. Bolo veľmi náročné presviedčať ich o tom, že Mečiarovi v tomto môžu veriť a že čo sľúbi, to dodrží. Počas celých rokovaní to bezo zvyšku platilo a moja osobná dôvera v neho nebola nikdy sklamaná.

To je prekvapujúce, lebo toto hlasovanie vo Federálnom zhromaždení akoby vaše slová vyvracalo.

Ja som to bral ako politickú hru, ktorá bola v rámci pravidiel dovolená, každý sa snažil počas tých rokovaní všetkými možnými prostriedkami, vrátane federálnych poslancov, uhrať viac.

Situácia pred jihlavským stretnutím bola predsa len dosť hektická a dramatická, aj ČNR prijala uznesenie, že ak sa nedohodnete vo Federálnom zhromaždení, prevezme delenie štátu do vlastných rúk a vyhlási samostatnosť.

To bol zasa náš protitlak. Je však pravdou, že v Jihlave došlo k situácii, keď sme si dali prestávku, vyliezli sme na dvor toho hotela, ktorý vyzeral presne ako väzenský dvor, všade naokolo boli niekoľkometrové múry, chodili sme do kruhu a hovorili sme si, čo urobíme, ak by to, čo sa stalo vo FZ, nebol balvanček na ceste, ale jednoducho stena. A tam sme sa aj rozhodli, že ak toto rokovanie nepovedie k jasnému súhlasu s rozdelením ČSFR, bude nutný variant jednostranného vyhlásenia Českej republiky Českou národnou radou s tým, že… (odmlka) Ale prečo by sa to dnes nemohlo povedať, už voľba Milana Uhdeho za predsedu ČNR – možno ani Milan Uhde o tom nevie – bola vedená aj po istej našej debate, že prípadné jednostranné vyhlásenie štátu by bolo dobré urobiť na mieste, ako je napríklad Vyšehrad, kde by bolo veľa ľudí, aby to malo dosah, a mal by to moderovať nejaký rečník, ktorý má dostatočne emotívny a naliehavý hlas… A Milan Uhde by sa aj z tohto dôvodu na to hodil. Čiže vo funkcii predsedu ČNR, ktorá by jednostranne vyhlasovala samostatný štát, by bol Milan Uhde ideálnou osobou. To bolo, samozrejme, iba jedno zo závaží na váhach, prečo sa stal predsedom ČNR.

Voľba predsedu ČNR bola predsa niekoľko mesiacov pred Jihlavou. Mám pocit, akoby sme my, Slováci, iba hovorili o samostatnosti, a vy ste sa na ňu pripravovali.

Možno sa to tak dá povedať. Asi závisí dosť od toho, kto sa pripravoval. Vtedy to bola asi iba časť ľudí z ODS a ODA. My sme vedeli, že taký variant môže po voľbách nastať.

Povedali ste aj Mečiarovi, že s touto alternatívou vážne počítate?

Nie. Toto bol náš krízový variant pre prípad, ak by sme sa v Jihlave nedohodli. Nebol dôvod ho povedať, lebo sme sa na zániku federácie dohodli.

RÓBERT KOTIAN