li svetové celebrity, ako je zvykom dnes. Voľby prebehli bez vážnejších problémov. Na Slovensku to bol boj medzi demokratmi a komunistami.

Československé voľby v roku 1946 boli prelomové. Boli to prvé voľby po vojne, voľby s ešte demokratickými princípmi a zároveň posledné voľby pred komunistickou totalitou, ktorá ponúkala už len jednotnú kandidátku a proklamovala jedinečnosť a neomylnosť jedinej „správnej“ strany, a to komunistickej. Boli to zvláštne voľby - tak, ako bola zvláštna „ľudovodemokratická“ spoločnosť v rokoch 1945 až 1948.

Na Slovensku vyhrali demokrati, v Čechách komunisti a v celoštátnom sčítaní hlasov tiež komunisti, a to aj vďaka nie celkom férovým pravidlám voči ostatným stranám. Žiadna politická strana totiž nemohla kandidovať v oboch častiach republiky. Napriek tomu sa pri celorepublikových výsledkoch hlasy slovenských komunistov z KSS a českých z KSČ zratúvali, čo im zaručilo víťazstvo.

Predstavy o tom, ako bude vyzerať povojnové politické spektrum, sa vytvárali ešte počas vojny. Už vtedy sa prijali dosť nerozvážne nedemokratické princípy. O priazeň voličov sa mohlo v povojnovej ČSR uchádzať len šesť politických strán zjednotených v nezvyklom Národnom fronte. Ostatné strany boli zakázané, nové vznikali len s povolením NF, v ktorom mali veľké slovo komunisti. Dve najsilnejšie strany na Slovensku - celoštátna republikánska, tzv. agrárna strana a Hlinkova slovenská ľudová strana - boli zakázané. Slovenský katolícky a hlavne vidiecky elektorát tak ostal voľný. Okrem toho boli zakázané strany menšín. Maďarskí a nemeckí občania stratili hlasovacie právo. Politické spektrum na Slovensku sa tak výrazne zúžilo. Tvorila ho KSS a Demokratická strana, ku ktorej sa hlásili hlavne evanjelici. DS vznikla počas vojny v odboji a združovala stúpencov Československa.

Medzi KSS a DS sa začal súboj o tisícky „voľných“ voličov, a teda aj o víťazstvo vo voľbách. Komunisti vedeli, že ich program bývalých pravicových ľudákov či podnikavých agrárnikov pre myšlienku kolektivizácie nezíska. Rozhodli sa pre taktiku s cieľom oslabiť voličskú základňu DS. Tesne pred voľbami založili dve nové strany - Stranu práce a Stranu slobody, v ktorých si mali nájsť miesto katolíci a roľníci a ktoré by mohli potenciálne odčerpať hlasy DS. Ak chcela Demokratická strana na katolíckom Slovensku zvíťaziť, musela odstúpiť od svojho prísne evanjelického charakteru. Koncom marca 46 uzavrela s predstaviteľmi slovenských katolíkov dohodu o spoločnom postupe vo voľbách. Katolíci a evanjelici mali byť zastúpení na kandidátke v pomere 7:3 v prospech katolíkov.

Hoci šlo o posledné voľby pred nástupom komunistickej svojvôle vo februári 1948, na Slovensku v nich zvíťazili s jasnou prevahou demokrati. DS získala 62 percent hlasov, kým slovenskí komunisti iba 30 percent. Dve nové strany získali len po 3-4 percentá.

Prezident Edvard Beneš poveril komunistu Klementa Gottwalda zostavením novej vlády. Medzi zložením celoštátnych a slovenských orgánov vznikol nepomer.

V Slovenskej národnej rade (zákonodarná moc) a v Zbore povereníkov (výkonná moc) sa pomer upravil podľa výsledku volieb. Predsedom SNR sa stal Jozef Lettrich, predsedom Zboru povereníkov však bol komunista Gustáv Husák, hoci aj tento post patril DS. Bol to nie veľmi premyslený ústupok demokratov voči porazeným komunistom.

Hneď po voľbách sa začalo neustále a postupné podlamovanie autority DS, jej diskreditácia, ktorá vyvrcholila februárovými udalosťami v roku 1948.

Jedno však nemožno poprieť - v roku 1946 prichádzali ľudia k urnám slobodne, bez donútenia a krúžkovali podľa slobodného výberu.

MIROSLAVA HOROBOVÁ

Zajtra - Amnesty International