no on sám hudobné štýly nerozlišuje. Pri živom vystúpení v Bratislave používal sampler i zvukové moduly, ale aj detský xylofón, ústnu harmoniku a elektrickú gitaru. Kritici ho označujú za elektronického džezmena, no on sa všetkým škatuľkám bráni. Okrem produkcie vlastných skladieb sa často venuje aj remixovaniu skladieb interpretov rozmanitých žánrov.

Prečo vaše živé vystúpenia trvajú iba pol hodiny?

„Dve hodiny muziky sa pokúšam stlačiť do tridsiatich minút. Inak mám pocit, že by som mohol nudiť a to považujem pri hudbe za vôbec najhoršie. Som tak trochu perfekcionista. Takže, ak raz budem spokojný aj so svojím hodinovým programom, určite ho zahrám.“

Prvú EP ste vydali na uznávanej britskej značke Warp Records. Prečo ste v spolupráci s týmto vydavateľstvom už nepokračovali?

„Keď som ju dokončil, rozposlal som ju štyridsiatim vydavateľstvám, ktoré sa špecializujú na drum & bass. Mal som pocit, že k tomuto tanečnému štýlu majú moje nahrávky asi najbližšie. Ale nebolo to tak. Všetkým vydavateľom pripadali príliš experimentálne. Nedokázali ich zaškatuľkovať, a tak ich radšej odmietli. Ani sa nečudujem, keď počujem, ako dnes drum & bass znie.“

A ako znie?

„Je to väčšinou zvukové i rytmické klišé. Ale poďme k platni, zakrátko ma oslovil Steve Beckett, majiteľ labelu Warp. Rozhodol sa, že mi platňu vydá. Ale až vydavateľstvo Domino mi zabezpečilo tvorivú slobodu.“

Je sloboda taká dôležitá?

„Áno. Preto som rád, že majitelia labelu Domino sa nebránia najrozmanitejším štýlom. Nájdeš tam vedľa seba elektroniku, rock i folk. To považujem za veľmi dôležité, lebo nijaký žáner nie je a priori lepší ako druhý. Navyše si v Domine môžem sám navrhnúť aj obal, takže výsledný album je ako celok mojím dielom, na čom mi veľmi záleží. Mám dojem, že mnohí hudobníci radi prenechávajú viaceré činnosti na svojich agentov či manažérov a potom sú výsledkom prekvapení.“

Prvý album Some Best Friend You Turned Out To Be z roku 2000 sa stretol s výborným ohlasom u kritiky. Nadviazať na úspešný debut musí byť určite ťažké. Ako bude znieť druhá platňa?

„Nerobím muziku pre reakcie kritiky. Hudbu chápem ako hru, ktorá sa stále vyvíja a mení. Preto druhá platňa bude celkom iná ako debut. Možno to mnohých prekvapí, ale budú na nej regulárne pesničky s refrénmi (Smiech). Dokonca na nej budú aj vokály, naspieval som ich ja a moja sestra, ktorá má nádherný školený hlas. Akákoľvek fixná koncepcia, napríklad že na jednej platni musia byť všetky skladby nahrané rovnakými nástrojmi, je nezmysel. Oasis znejú stále rovnako a ja sa každej skladbe snažím dať iné aranžmány. Ak všetko vyjde, ako má, budú platňu púšťať aj v rádiách. Možno aj v tejto hotelovej hale (Smiech).“

Prečo práve meno Max Tundra?

„Ide jednoducho o značku, pod ktorou ukrývam hudbu.Vždy sa veľmi dobre zabávam, keď čítam rôzne príbehy chlapčenských tínedžerských skupín o tom, ako sa pomenovali. Ja som neustále opakoval, že slová Max Tundra som raz uvidel napísané na dužine, keď som rozrezal prvú jarnú paradajku.“

Okrem produkcie vlastných skladieb sa venujete aj remixovaniu. Je to príjemný spôsob, ako sa uživiť?

„Jedno i druhé, ale o veľkých peniazoch v prípade interpretov, ktorých remixujem ja, hovoriť nemožno. Tie sa točia hlavne vo sférach tanečnej hudby tvorenej pre veľké párty. Ja si vyberám tvorcov, ktorých hudba ma nejakým spôsobom oslovila. Napríklad Mogwai alebo Janek Schaefer.“

Prvok hry a hravosti je v hudbe veľmi dôležitý a zjavne zohráva významnú úlohu aj na koncertoch. Potvrdzuje to i názov vašej prvej EP (Children At Play). Máte v sebe naozaj niečo z dieťaťa? Čo vás najviac inšpiruje?

„Mám dojem, že väčšmi než hudba iných tvorcov ma ovplyvňujú ľudia a veci, s ktorými sa stretávam. Alebo jedlo, ktoré som zjedol. Všetko to vo mne vytvára nálady, ktoré sa snažím transformovať do hudby. Názov prvého singla vznikol náhodne, keď som fotil ulice Londýna. Do záberu sa mi dostala dopravná značka s nápisom Children At Play (Detské ihrisko). V niečom sa mi to naozaj zdalo pre moju tvorbu charakteristické. Prvou skúsenosťou s hudbou boli hodiny klavíra, keď som bol malý chlapec. Zdokonaľoval som sa tak, že som pozeral televíziu a napodobňoval som zvučky rozprávkových relácií.“

MICHAL HVORECKÝ

(Autor je prozaik a redaktor http://music.5d.sk)