Happeningová akcia literáta Eugena Brikciusa III. literární výlet 1998, pri ktorej bola na Rašínovom nábreží v Prahe spálená obrovská maketa knihy. FOTO - ČTK
Eugen Brikcius. To meno málokomu niečo hovorí nielen na Slovensku, ale aj v Čechách, hoci ako predstaviteľ akčného umenia usporadúval v šesťdesiatych a v druhej polovici sedemdesiatych rokov v pražských uliciach a záhradách happeningy a odsedel si za to osem mesiacov.
Do jeho rušného života nepochybne patria aj rozličné zamestnania ako pomocný robotník, úradník, tlmočník, čerpač, lektor angličtiny a túto pestrosť zvyšuje aj fakt, že vyštudoval londýnsku University College a od roku 1980 žije v Rakúsku. Ale zrejme najväčšou kuriozitou je, že tento autor píše latinskú poéziu, ktorú mu do češtiny prekladá básnik Pavel Šrut. A v tom má európsky, ak nie svetový primát. Ako sám Brikcius uvádza, podľa profesora Bohuša Balajku od čias predbielohorského meštianskeho humanizmu je prvý v Čechách, čo píše latinské, navyše rýmované básne.
Roku 2001 mu prvý program Českej televízie každú nedeľu vysielal takzvané lyrické sny, krátke zábery rozličných vtipných, vážnych i menej vážnych nápadov zo všetkých oblastí života, kultúry, histórie a ich scenáre teraz autor zhrnul do knihy Sny Eugena Brikciuse (vydavateľstvo Zdeněk Cibulka - Týnská literární kavárna a Garamond, Praha 2002).
Žánrovo pripomínajú Brikciusove texty najskôr fejtóny, no ešte väčšmi slávne Čapkove „sloupky“, ktoré ich pisateľ vtipne charakterizoval ako niečo kratšie než fejtón a dlhšie než glosa, niečo, čo nie je dosť dlhé, aby to bolo nudné, ani dosť nudné, aby sa to nazývalo článok. Tak ako Čapkovi, aj Brikciusovi stačí nepatrný podnet, pohľad na niečo, spomienka na nejaké slovo alebo fakt z okolitej reality či z dejín a hneď mu naskočí celá reťaz nápadov, buď poetických, buď vysvetľujúcich, či úvahových.
Tak napríklad písmenká O. K. mu evokujú pôvod tejto skratky, respektíve viacero jej výkladov, no pripomenú mu najmä maliara Oskara Kokoschku, ktorý bol roku 1934 v Prahe, a tak sa mu tu zapáčilo, že ani necestoval do Viedne na otvorenie veľkej výstavy k svojej päťdesiatke, preto mu list viedenských ctiteľov osobne doniesol Elias Canetti, neskorší nositeľ Nobelovej ceny za literatúru. Ale to mu nestačí: ešte odcituje Canettiho spomienku na výhľad z pražského hotela Juliš na Václavák a na jeho stretnutie s maliarom, aby navodil príslušnú poetickú náladu.
Nejde vždy len o sny v zmysle racionálne neuvedomovanej činnosti, jadrom Brikciusových postrehov sú často skutočné či tradované anekdoty (koniec monarchie, protektorát), inšpirácie športom, hudbou, reklamou, etymológiou slov, hlavne latinského pôvodu, vlastnou genealógiou - jeho rod sa kedysi nazýval Brikcí.
Eugen Brikcius má veľa poznatkov, no nevystatuje sa nimi, ale funkčne ich využíva: ak ho označili za mystifikátora, neplatí to o faktoch, skôr o dedukciách, ktoré z nich vyvodzuje.
Napriek tomu, že práca so slovom ho baví a rád sa s textom pohráva, nikde neupadol do verbalizmu, takého príznačného a lákavého pre tento druh literárnej tvorby. Lebo tu žáner neurčuje nijaké pravidlá: asociácia predstáv pozná len tie hranice, ktoré si určí autor sám. Brikciusova kniha je mierne ironická a nemožno jej uprieť ani náučnú hodnotu.
