FOTO – ČTK
Na začiatku Ferrari stál jeden z najslávnejších Talianov 20. storočia, Enzo Ferrari (vľavo), dnes jeho mýtus udržiava Michael Schumacher (vpravo).
FOTO – ČTK
Cavallino rampante. Pre Talianov aspoň taký známy výjav ako fresky Michelangela či plátna Leonarda da Vinciho. Čierny koník, vzpínajúci sa na zadných nohách v červenom či žltom poli, sa stal súčasťou talianskych novodobých dejín, národnej hrdosti i pocitu vlastenectva. Ženy, víno, futbal, autá – týmito skvostmi neohrdne žiadny Talian. A ak by si predsa len niečo z toho nemohol dožičiť, potom by to celkom isto neboli autá. Vlastne, len jedno – Ferrari. Po tom, čo minulú nedeľu triumfoval Michael Schumacher na mestskom okruhu v Montreale a 150. víťazstvom „červeného inferna“ prepisoval históriu efjednotky, sláva benzínovej legendy potlačila v denníku La Gazzetta dello Sport dokonca aj futbal. Nie div, Ferrari – to nie je iba príbeh o aute, značke a ľuďoch, to je celý mýtus.Na začiatku bol Il Commendatore
Kto s Ferrari víťazí, je ten najväčší. Kto s Ferrari prehráva, je idiot!
Krédo Enza Ferrariho
Vo Ferrari sa odjakživa snúbila dynamika a invencia s umelecky pôsobiacim dizajnom. A ešte čosi viac: Ferrari predstavuje ekvivalent životného štýlu a zároveň kultivovaný biznis. Na jeho začiatku bol jeden z najslávnejších Talianov 20. storočia, Enzo Ferrari (1898) – Il Commendatore.
Keď skonštruoval svoj prvý pretekársky automobil, mal 48 rokov. Automobilových skúseností mal dostatok, veď ako majster volantu sa predstavil už ako 21-ročný. Rodák z Modeny nastúpil vtedy ako testovací jazdec do firmy CMN. Od roku 1919 sa zúčastňoval na pretekoch a už v roku 1927 sa rozhodol založiť si vlastnú stajňu s názvom Scuderia Ferrari. Potom pretekal ešte tri roky. Na konte mal 31 víťazstiev. Stále používal autá značky Alfa Romeo, až kým sa v tomto tíme nedostal do tvorivých sporov, a tým aj do nemilosti.
Osud bol spečatený. V roku 1947 skonštruovala Ferrariho firma prvé pretekárske vozidlo. Premiéra – 11. mája 1947 na pretekoch Circuito di Piacenza – nedopadla najlepšie. Stroj s obsahom 1,5 litra preteky nedokončil. Po neúspešnej ouvertúre však nasledovalo vyše 5000 triumfov Cavallina rampante. Symbol koníka si pán Enzo „požičal“ od perfekcionistického letca z prvej svetovej vojny, Francesca Baraccu, ktorý mal koníkom vyzdobený trup svojho bojového lietadla.
Čas veľkého impéria Ferrari nastal 14. júla 1951, keď Argentínčan José Froilan Gonzales vyhral pre Ferrari prvú veľkú cenu v šampionáte formu- ly 1. Tím v Maranelle žije týmto sviatkom dodnes.
„Vždy, keď otvorím dvere svojej kancelárie, osloví ma obrovský plagát s Froilanom Gonzalesom. Je to príjemné, keď sa so slávou dávnych čias zžívame ešte aj po polstoročí,“ vyhlásil vlani počas Veľkej ceny Veľkej Británie v Silverstone súčasný prezident Ferrari, Luca di Montezemolo.
Jeho slová neboli náhodné. Hosťom organizátorov VC v Silverstone, bol totiž práve prvý víťaz Ferrari v efjednotke, ktorý oslavuje tento rok osemdesiate narodeniny.
Na otázku, koľko vtedy pretekári zarábali, Gonzales odpovedal: „Moja ročná gáža vo Ferrari bola rovných 2000 dolárov. Nie vždy som ich však dostal celé.“
Skutočnosť, že Ferrari sa stalo ozajstným pozemským božstvom, potvrdil svojou návštevou v Maranelle v roku 1987 sám pápež Ján Pavol II. Svätý Otec tu vtedy požehnal ľuďom z celého tímu, ako aj veľkému „Il Commendatore“ – Enzovi Ferrarimu. O rok na to, 14. augusta 1988, Enzo Ferrari zomrel.
Keď Laudovi zavolal di Montezemolo
Môj otec mal zmysel pre štýl, charizmu a tradície. A vždy bol hviezdou každej šou. Túto vlastnosť zdedil po svojej starej matke. Iba ona dokázala rozosievať okolo seba ešte väčšie sebavedomie a nonšalantnosť ako môj otec.
Piero Ferrari, 57-ročný syn Enza Ferrariho, o svojom otcovi
V tíme Ferrari sa v priebehu desaťročí vystriedali výrazné osobnosti automobilového športu, ktoré dodali Maranellu, mekke Ferrari, pečať nevšednosti. V tomto roku oslavuje testovací okruh tesne za 5-tisícovým mestečkom 30 rokov. Enzo Ferrari aj v tomto dosiahol malý zázrak. Na mieste súčasnej formulovej oázy, kde sa výrobné hypermoderné haly snúbia so stálou expozíciou múzea, bol kedysi iba neusporiadaný statok. „Maestro“ si však zmyslel, že tu bude autodróm.
O niekoľko rokov neskôr sa na ňom stal nepísaným kráľom mladík zo susedného Rakúska.
„Pravidelne som chodieval do salzburskej kancelárie strýka Eugena. Vždy, keď som vkročil, žartom som prehodil: netelefonoval mi Enzo Ferrari? A Eugen mi vždy na to odpovedal nejakou hlúposťou. Keď som však v lete roku 1973 raz k nemu opäť zašiel, rovno ma privítal – zháňal ťa Enzo Ferrari. Pamätám si, že som mu vtedy povedal niečo mrzké. On však na to, že nežartuje a oznámil mi, že sa so mnou chce stretnúť sám Luca di Montezemolo, vtedy Ferrariho tajomník.“
Týmto stretnutím sa začala veľká cesta Nikiho Laudu vo Ferrari. A ako k nemu došlo? Tretieho júna 1973 popreháňal Lauda na VC Monaka v kokpite March Ford vtedajšie hviezdy F1 Stewarta a Fittipaldiho. Hoci preteky nedokončil, žičilo mu šťastie. Veľkú cenu sledoval totiž na televíznej obrazovke aj Enzo Ferrari. Na druhý deň si dal zavolať di Montezemola: „Ten mladý Rakúšan je dobrý. Stálo by za to získať ho pre nás.“
Luca, doktor práv, sa dal do práce a čoskoro sa po podpise zmluvy na 1 milión šilingov na jeden rok začala jedna z najslávnejších epopejí Ferrari. Niki, ako sa sám priznal, prestal byť od tejto chvíle svojím pánom. Ale dva tituly, ktoré získal vo Ferrari a neoceniteľné skúsenosti po opätovnom návrate do Maranella v úlohe poradcu či priateľstvo s di Montezemolom vyformovali z Laudu, dnešného šéfa tímu Jaguar, jedného z najuznávanejších odborníkov v F1.
Niki Lauda prežil s Enzom Ferrarim množstvo nezabudnuteľných príhod.
„Bolo to v polovici 70. rokov. Uprostred testovacieho okruhu vo Fiorane mal Enzo dom. Raz pozval na obed veľmi príťažlivú dámu. Z ničoho nič prišiel za mnou rozrušený pretekársky riaditeľ stajne Ghedini a vraví mi, že sa mám pripraviť. Ja mu na to, veď predsa žiadne testy nie sú v pláne. A on, vraj je to príkaz „starého“. Počas stolovania s dámou chcel totiž počuť zvuk motora namiesto hudobnej kulisy. A tak som ako zmyslov zbavený vytrvalo krúžil po okruhu.“
Lauda však spomína na Ferrariho vždy s úctou: „Bola to vzácna osobnosť s obrovským rešpektom.“
Zlaté ruky Michaela Schumachera
Všade, najmä však v Taliansku, vám ľudia odpustia všetko. Všetko okrem úspechu. Enzo Ferrari
Luca di Montezemolo, rodák z Bologne (1947), je v pozícii prezidenta Ferrari už roky jedným z najvplyvnejších ľudí v Taliansku. Jeho popularita zašla až tak ďaleko, že pred poslednými voľbami mu Silvio Berlusconi ponúkal kreslo ministra priemyslu v novej vláde. Luca však odmietol. Presvedčil ho jednak rodinný patriarcha Fiatu Giovanni Agneli (Ferrari patrí pod koncern Fiat), jednak list, ktorý dostal deň po ponuke a podpísali ho viac ako štyri stovky z 2000 zamestnancov. Naliehali v ňom, aby Ferrari neopustil.
„Bol to najlepší a najpamätnejší deň mojej kariéry,“ spomína Luca.
V čele Scuderie Ferrari stojí už jedenásty rok a ako odchovanec starého pána Enza je mužom, ktorý sa zaslúžil o návrat veľkej slávy „červených“. Prirodzene, že svojou diplomaciou mu k tomu pomohol aj Niki Lauda, ktorý bol sivou eminenciou v kľúčovom prestupe Michaela Schumachera z tímu Benetton do Ferrari v auguste 1995.
A práve s príchodom Schumachera a ďalších prominentných odborníkov v tíme sa začal vzostup na vrchol. S úspechmi Schumachera nerastie iba prestíž značky, ale sa neustále zvyšujú aj prítoky financií. A nielen na účty v súčasnosti najprominentnejšieho športovca planéty. Mimochodom, 33-ročný Schumacher zarobí v tomto roku 56 miliónov eúr. Je to príjem, ktorým by mohol uhradiť napríklad celú kauciu 48 miliónov dolárov, potrebných pri vstupe nového tímu do efjednotky.
O triumfoch a sem-tam aj prešľapoch Michaela Schumachera sa píše a hovorí dennodenne. Menej však už o zákulisí tímu Ferrari a o dosahu jeho triumfu v efjednotke na ekonomické pozitíva Ferrari na trhu s automobilmi. Luca di Montezemolo je aj v tomto biznise obrom v pozadí. Postupne sa stal hrdinom aj v rámci spoločnosti Fiat, ktorá kontroluje Ferrari prostredníctvom svojho 90-percentného podielu. Ferrari nedávno oznámilo rekordné zisky a jeho celoročný obrat prekročil prvý raz hranicu jednej miliardy eúr. Práve úspechy Ferrari žiaria dnes vo Fiate najsvetlejšie – ten sa totiž v súčasnosti nemôže chváliť veľkými výsledkami. Uvažuje dokonca o uvedení akcií Ferrari na burzu.
Nadšenie ako motor úspechu
Možno to považovať za opakovanie starých známych vecí, ale v pozadí každej úspešnej spoločnosti existujú tri kľúčové prvky: zamestnanci, výrobok a klienti.
Luca di Montezemolo, prezident Ferrari
To, ako súvisia úspechy Ferrari v efjednotke s úpechmi tejto značky na trhu s úžitkovými automobilmi, dokazuje Luca di Montezemolo, ktorý od svojho nástupu na prezidentský post úplne obnovil sériu športových automobilov Ferrari. „Vynaložili sme obrovské úsilie, aby sme do áut dostali technológie z formuly 1.“
Vyplatilo sa. „V Spojených štátoch je čakacia doba na ferrari dva a pol roka. Napriek spomalenému hospodárstvu a udalostiam z 11. septembra sme tam však vlani predali rekordných 1200 kusov áut Ferrari,“ hovorí di Montezemolo. Iba na porovnanie: v roku 1993 predala firma na celom svete 2366 áut, vlani to bolo už 4256. Montezemolo pritom obmedzoval predaj na 4200 až 4300 kusov ročne – kvôli exkluzivite značky. Okrem predaja áut uvažuje prezident o rozšírení záberu. Ferrari patrí totiž v súčasnosti k desiatim najpopulárnejším značkám vo svete a má milióny fanúšikov. Firma preto predáva licencie, ktoré umožňujú používať jej meno na celom sortimente výrobkov – od hodiniek cez oblečenie a počítačové hry až po perá.
„Len v tomto roku plánujeme zarobiť okolo 18 miliónov eúr,“ povedal na jar tohto roku pre Financial Times Montezemolo.
V čom spočíva tajomstvo úspechu Ferrari? Určite v hlbokej oddanosti zamestnancov k firme, Michaela Schumachera nevynímajúc. Každý nový zamestnanec dostane od riaditeľa kartičku s logom koníka Ferrari, na ktorej je napísané: „Skutočným tajomstvom úspechu je nadšenie. Nadšenie je silou, ktoré pozdvihne vaše nádeje k hviezdam. Nadšenie je iskrou vo vašich očiach, je švihom vo vašej chôdzi, je v stisku vašej ruky. Nadšenie je kľúčom k pokroku. S ním prichádzajú výsledky. Bez neho zostávajú iba výhovorky.“ Luca di Montezemolo vraj vôbec nemá strach, že by tento pátos pripomínal gýč. Aj preto je 150. víťazstvo tímu Ferrari v šampionáte F1 naozaj „iba“ višničkou na šľahačke tímu i značky, nad súčasnými úspechmi ktorej by zaplesalo aj srdce veľkého Enza Ferrariho.
ĽUDO POMICHAL
Ferrari v F1
13. máj 1950 – Ferrari vstupuje na Veľkú cenu Anglicka v Silverstone do prvého ročníka šampionátu, dnes najprestížnejšej motoristickej súťaže.
14. júl 1951 – Argentínčan José Froilan Gonzales získava v 12. pretekoch MS F1 na VC Anglicka na okruhu v Silverstone prvé víťazstvo pre stajňu Ferrari.
1952 – Alberto Ascari sa stáva prvým majstrom sveta vo farbách „Cavallina rampante“.
8. apríl 1974 – Niki Lauda získava triumfom na okruhu Jaramá na VC Španielska 50. víťazstvo Ferrari v F1.
9. september 1979 – Juhoafričan Jody Scheckter robí víťazstvom na VC Talianska v Monze rozhodujúci krok na ceste k titulu.
8. júla 1990
Alain Prost získava na domácej pôde na okruhu v Le Castellet na VC Francúzska jubilejné 100. víťazstvo Ferrari v pretekoch MS.
8. októbra 2000 – Michael Schumacher víťazí na VC Japonska v Suzuke a po 21 rokoch získava pre Ferrari titul majstra sveta v súťaži pilotov F1.
9. júna 2002 – Michael Schumacher víťazí na VC Kanady v Montreale a dosahuje 150. triumf červeného tímu v histórii F1.
Rok 2002 – V 53. ročníku majstrovstiev sveta formuly 1 jazdí tím z Maranella so 48. verziou súťažného monopostu. Michael Schumacher má už v polovici sezóny s náskokom 43 bodov na dosah zisk piateho titulu šampióna. Do histórie by sa zapísal ojedinelým ziskom troch titulov po sebe vo Ferrari, čo pred ním ešte nikto v jednom tíme nedokázal.
